Žijeme uprostred informačnej vojny, jej štáby účelovo modelujú aj minulosť. Historický odbor Matice slovenskej pri stom výročí smrti F. V. Sasinka pripravil podujatie s názvom Čo písal o našich dejinách Franko Sasinek, kde Ivan MRVA ako jediný z historikov pripomenul užitočnosť a potrebu reprintu, teda nového vydania Sasinkových diel o dejinách Slovákov, osobitne Sasinkovho Dejepisu Uhorska.
- Ako a čím po vyše storočnom odstupe by takýto edičný projekt ešte mohol zaujať širšiu laickú a odbornú verejnosť?
Tri zväzky Stručného dejepisu Uhorska sú vlastne posledným Sasinkovým dielom, akousi labuťou piesňou najplodnejšieho slovenského historika, akého sme kedy mali. Vyšli na prahu prvej svetovej vojny. Krátko po jej začiatku Sasinek vo veku osemdesiatštyri rokov zomiera. Dejepis predstavuje svieži syntetický pohľad na vznik a vývoj štátu, v ktorom Slováci prežili deväť storočí, rozhodujúcou mierou sa podieľali na jeho založení, prispeli k jeho rozkvetu a pri obrane preliali množstvo krvi. Preto by sme dejiny Uhorska mali poznať. O to sa usiloval aj Sasinek...
- Išlo mu o zásadne nový či iný pohľad?
Vo svojom diele predstavil uhorskú minulosť zo slovenského pohľadu, zdôrazňujúc prínos Slovákov a Slovanov vôbec pri budovaní uhorského kráľovstva. Jeho interpretácia sa rozchádzala s tým, čo produkovali maďarskí historici, pre ktorých bolo Uhorsko len záležitosť Maďarov a Slovákov zaradili do kategórie cudzích národov (idegen népek), ktoré sa s dovolením Maďarov ocitli na jeho teritóriu. V Sasinkovej syntéze je množstvo zaujímavých postrehov, pripomína dnes už takmer zabudnuté udalosti aj osobnosti, ktoré nie sú ani v moderných a objemných syntézach slovenských dejín. Už aj z úcty k autorovi treba slovenskej laickej i odbornej verejnosti ponúknuť nové vydanie tohto vzácneho diela. Naozaj vzácneho aj čo sa týka ceny. Pred časom totiž všetky tri diely ponúkal jeden antikvariát za sedemtisíc slovenských korún. Dnes by sa jeho cena vyšplhala aj na tristo eur. Domnievam sa, že Sasinkov Dejepis by si vyžadoval drobné úpravy a korekcie, lebo kde-tu sa v ňom vyskytujú chyby, vyplývajúce už z pokročilého veku autora. Navyše knihy tlačili v Martine a Sasinek býval v rakúskom Algsdorfe, čo komplikovalo záverečné korektúry. S dielom súvisí aj jedna záhada a bolo by dobré ju objasniť. Tretí zväzok dejepisu sa končí rokom 1740. Ale keď Národne noviny vo februári 1914 ohlasovali jeho uvedenie na knižný trh, pripomínajú, že štvrtý a posledný zväzok je už v tlači. Nikdy však nevyšiel a ani o rukopise nie je nič známe. Aspoň zatiaľ. Mal by obsahovať uhorské dejiny od nástupu Márie Terézie po začiatok 20. storočia.
- Sasinek, tento výnimočný skalický rodák, je zapísaný do matičných dejín, a tým nezmazateľne aj do slovenských dejín. Ako máme dnes hodnotiť vedu, ktorú robil ako pracovník Matice slovenskej? Vedecké historické bádanie sa stalo súčasťou prístupu k vede na matičnej pôde?
Sasinek v zložitých podmienkach, v akých sa ocitla koncom šesťdesiatych rokov, vykonával funkciu tajomníka Matice slovenskej. Na jej pôde sa usiloval pestovať slovenské dejepisectvo a postaviť ho na vedecké základy. Svojimi cennými príspevkami zapĺňal Letopis Matice slovenskej. Zároveň bol aj autorom a realizátorom projektu Slovenský archív. Ako prvý začal systematicky zbierať a pod titulom Archív starých československých listín, písemností a listín pre dejepis a literatúru Slovákov vydávať slovenské písomné pamiatky zo staršieho obdobia. Krátko pred rozpustením Matice vyšli dva Sasinkom pripravené zväzky. Žiaľ, ani dnes sa v tomto nanajvýš potrebnom editorskom zámere systematicky nepokračuje, pritom v archívoch leží množstvo dosiaľ neznámych a nepovšimnutých slovenských písomností s cennými informáciami o našej národnej minulosti.
- Vydali ste, dá sa povedať, veľmi populárny a prehľadný dejepis Slovákov v 19. storočí; v edícii Ilustrované dejiny vyšiel s názvom Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Čím je toto storočie pre slovenskú vedu a slovenskú verejnosť také výnimočné, že sa ním treba zaoberať aj dnes. Čo nám môže, či má povedať?
V našich národných dejinách je 19. storočie príťažlivé z viacerých príčin. Slováci v ňom ako národ odolali ničivému rozkladu, pookriali a upevnili sa. Veď ešte na začiatku tridsiatych rokov Pavel Jozef Šafárik dával Slovákom dve-tri desaťročia života. O sedemdesiat rokov neskôr, na samom sklonku 19. storočia, mohol Svetozár Hurban Vajanský s optimizmom hľadieť do budúcnosti a maďarizáciu vyhlásiť za daromné úsilie. Čosi sa muselo za ten čas s naším národom udiať, čo ho ochránilo od záhuby a dávalo dostatok viery v budúcnosť Slovákov.
- Čo bolo také rozhodujúce?
Bol to zrod moderného slovenského národa, ktorý si práve v tomto období pomaly a často bolestne dokázal utvoriť všetky atribúty, ktorými moderný národ musí disponovať: jednotný spisovný jazyk, národnú literatúru a kultúru, celonárodný politický program a systematickú vedeckú prácu. Čo je obdivuhodné a málo sa to zdôrazňuje, tieto základné kamene moderného národa sa kládli v nežičlivých podmienkach, bez akejkoľvek štátnej podpory, bez univerzít, ba pri absolútnom nedostatku slovenských škôl vyššieho typu. Bolo to dielo nadšených talentov, národu oddaných buditeľov bez nároku na odmenu, naopak s výhľadom na nevďak, výsmech i prenasledovanie. Jediná slovenská inštitúcia, ktorá túto prácu ako-tak systematizovala a koordinovala, bola Matica slovenská, a tú po dvanástich rokoch existencie vláda zrušila, zhabala jej majetok i finančné zdroje. Slováci si ešte v meruôsmych rokoch vytýčili celonárodný politický program a za svoje prirodzené práva, za slovenskú zvrchovanosť na vlastnom území sa chopili meča. V rokoch 1848 až 1849 sa prvýkrát objavila reálna nádej na slovenskú samosprávu, no pre intrigy sa ju nepodarilo realizovať. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa Slováci opäť pokúšali politicky presadiť, ale s návrhom Hornouhorského slovenského dištriktu, teda Okolia, nepochodili ani v Pešti, ani vo Viedni. V pomerne krátkom období uvoľnenia, ktoré trvalo do začiatku sedemdesiatych rokov, si z vlastných prostriedkov dokázali zriadiť tri gymnáziá i Maticu slovenskú. Aj keď ich vláda do roku 1875 zrušila, vychovali generáciu, ktorá v krajne ťažkých podmienkach národnostného útlaku s väčšími i menšími úspechmi ďalej pracovala na dedičnej roli národa. Napriek najrôznejším prekážkam, šikanovaniu aj útokom zo strany vládnych, stoličných či mestských orgánov sa slovenský život rozvíjal, a hoci Slovákov bolestivo zasiahlo odnárodňovanie a migračné vlny, počet slovenského obyvateľstva rástol, dokonca rýchlejšie ako dnes. Hlavná masa slovenského ľudu zostala maďarizáciou prakticky nedotknutá. V poslednej štvrtine 19. storočia prichádza nový fenomén, ktorý mimoriadne ovplyvnil ďalšie dianie. Bolo to vysťahovalectvo do USA. Pred prvou svetovou vojnou každý tretí Slovák žil v Amerike, desaťtisíce ďalších sa so zarobenými dolármi vrátili do starej vlasti, čo malo nesmierny vplyv na prudkú sociálno-politickú premenu najpočetnejšej vrstvy. Je prirodzené, že demokratické a liberálne pomery, aké v tom čase panovali v USA, ovplyvnili postoje Slovákov, navrátilci mohli porovnať toľko propagovanú uhorskú slobodu s tou americkou. Americká skúsenosť neuvedomelého, poníženého a národne ľahostajného vysťahovalca zmenila na občiansky i národne sebavedomého človeka. Vplyv USA na našu emancipáciu sa z ideologických dôvodov v minulom režime dosť obchádzal a táto kapitola v syntetických dielach nemá ani dnes primeraný rozsah. V procese emancipácie širokých vrstiev Slovákov zohrala významnú úlohu Ľudová strana, ktorá vznikla v roku 1895. Paradoxne, aj jej podiel na politickom prebudení národa je z podobných príčin marginalizovaný.
- Na celom pohybe v okolitých európskych štátoch, u okolitých európskych národov vidíme, akú dôležitú a aktuálnu úlohu v politike zohrávajú dejiny, dejinný odkaz pre súčasnosť. Ako vidíte úlohu matičnej vedy v takýchto súvislostiach? Deformuje sa dnes historická veda v mene aktuálnych politických cieľov?
Dejiny sú učiteľkou života, ale aj slúžkou politiky a ideológie. Ako z kúzelníckeho kufra možno z minulosti vyhrabať a do popredia vystrčiť spoločenské javy, osobnosti alebo udalosti, ktoré sa hodia zdôvodneniu tej či onej ideológie, prípadne obhajobe akéhokoľvek politického cieľa. Na druhej strane, čo sa nehodí, neberie sa na vedomie, nespomína, falošne interpretuje. Toho sme svedkami aj v súčasnosti, žijeme v období informačnej vojny a jej generálne štáby účelovo modelujú minulosť. Pokiaľ ide o najnovšie dejiny, udalosti, ktoré sme prežili za posledné polstoročie, vieme opísať, no o ich príčinách a zákulisí nevieme nič, mená skutočných plánovačov a režisérov zostávajú neznáme. Stačí spomenúť roky 1968 aj 1989, ale aj vypuknutie oboch svetových konfliktov. S dejinnými odkazmi pre súčasnosť by som bol skôr opatrný, veď tých odkazov veľkého októbra, SNP, víťazného februára sme si užili dosť a všetky sa ukázali ako fikcie. Predchádzajúce generácie nič neodkazujú, ale tvoria, budujú, udržiavajú, prípadne búrajú aj ničia. To až nasledovníci vymýšľajú odkazy, ale také, aké sa im hodia, a tie, samozrejme, o nejaký čas stratia platnosť. V dejinách môžeme skôr nájsť a verejnosti ponúknuť pozitívne príklady, inšpirujúce osobnosti, vzory morálky a nezištnosti, pokory i vzdoru. Zároveň máme možnosť spoznať aj záporné javy, zvrhlé ideológie a ich šíriteľov. To sú tiež cenné vedomosti, umožňujúce predchádzať najhoršiemu, vyvarovať sa omylov, lepšie sa orientovať aj v našej prítomnosti a poodhaliť závoj budúcnosti.
- A pokiaľ ide o účelové deformácie?
Je všeobecne známe, že Slováci majú slabé, často aj deformované historické povedomie, majú málo vedomostí o svojich dejinách, čo je výsledkom nedostatočnej výučby dejepisu v školách, ale aj protirečivých interpretácií našej minulosti. Skutočnosť, že v 20. storočí sme len trinásť rokov mali samostatný štát, sa odzrkadlila v učebniciach dejepisu aj v syntetických dielach, boli napísané pod dohľadom iných. Zdá sa, že v tomto trende sa aj v súčasnosti pokračuje, veď naša samostatnosť bola okresaná a dohľad európskych inštitúcií je z roka na rok citeľnejší. A tak sa stále udržujú pri živote stereotypné a skreslené interpretácie našej minulosti. Teraz sme si pripomínali 135. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika. Všeličo sa pospomínalo, len kardinálna otázka nie – okolnosti jeho tragickej smrti. Bojíme sa aj dnes nahlas povedať, že do Bratislavy letel s úmyslom vyhlásiť sa za viceprezidenta, a to mohla byť príčina „záhadného pádu“ jeho lietadla.
Úlohou historickej vedy, pestovanej v rámci Matice slovenskej, musí byť jasne a presvedčivo poukázať na dôležité, no obchádzané fakty, súvislosti, naznačiť indície, aby sme sa priblížili k skutočnosti, aká bola, nie akú nám ju desaťročia modelujú, a to nielen v prípade Štefánika.
Matica slovenská práve vydala zborník z konferencie o historických prácach Franka V. Sasinka a ich vnímaní v súčasnej slovenskej historiografii. Zostavil ho historik Peter MULÍK, okrem jeho úvodu obsahuje štúdie s ukážkami z prác siedmich renomovaných historikov.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto a repro: autor