Autor solúnskych bratov, Pribinu, štúrovcov, Maríny, Smreka... má deväťdesiat
Ján ČOMAJ
Ak raz zablúdite na cintorín v bratislavskom Slávičom údolí, pár krokov oproti vchodu vás pristaví hrob Alexandra Dubčeka a jeho manželky obklopený svietnikmi, kahancami a sviečkami. A prejdete pár krokov po asfaltovom chodníku, popri náhrobkoch významných slovenských osobností, povedľa vchodu do obradnej siene Domu smútku, o niekoľko krokov vás upúta dlhá stena – plastika národného umelca Tibora Bartfaya nešťastným obetiam, ktoré zahynuli pri prevoze z koncentračného tábora, keď na nemecký železničný transport pár dní pred koncom vojny zaútočili americké lietadlá.
V prostote tejto piety je obraz Bartfayovho umenia ako na dlani. Málo známy pamätník akoby názorne vyjadroval umelcovo krédo, ktoré raz vyslovil v librete k návrhu gigantického pomníka veľkej indickej štátničky Indíry Ghándiovej: Lebo kameňa a človeka sa treba najprv dotýkať srdcom, až potom rukami. Prvorodený syn nitrianskeho sochára Júliusa zdedil po otcovi talent a po matke, ktorej podobizeň nám Július Bartfay zanechal v nádhernom portréte z kararského mramoru, ušľachtilé črty – lebo Tibor bol zamlada veľmi príťažlivý muž, to by vám istotne potvrdili mnohé staršie dámy, ktoré sa dodnes chvália, že podľa nich stvárňoval Sládkovičovu Marínu na bratislavskom Šafárikovom námestí. A ani jedna by neklamala, autor sa priznáva, že podobu Maríny vyberal možno z tucta krásnych dievčat, v soche je čosi z každej, a čo neuplatnil na Maríne, zvečnil v soche Poézia pred vchodom do Kúpeľného domu Palace na Sliači a pred budovou nášho veľvyslanectva v Pchjongjangu. Roky sa prirodzene podpísali nielen na podobe tých krásavíc, ale aj na majstrovi – ruky už radšej pracujú so snivou kolážou ako s hlinou či kameňom, ale oči ho prezradia: aj v deväťdesiatke je to šibal a milovník krásy.
■ ZAČALO SA TO V KEŽMARKU
Otec Július (1888 – 1979) patril k zakladajúcej generácii moderného slovenského sochárstva. Absolvent Akadémie krásnych umení v Ríme svoje majstrovstvo zdokonalil ako žiak (1920 – 1922) a neskôr asistent (1928 – 1930) jedného z najvýznamnejších európskych výtvarných umelcov Antoina Bourdella. Osemročný Tibor s matkou žili pri otcovom druhom pôsobení u Bourdella v Paríži s ním. Tam sa prvý raz zhlboka nadýchal kumštom nasýteného vzduchu – a potom do sýtosti v otcovom nitrianskom ateliéri, kde sa Majster Július s rodinou (pribudol mladší syn Žulo, tak ho volali pre jeho „francúzsky“ pôvod) usadil po návrate.
V Tiborovom ateliéri dodnes visí veľký olej jesenného lesa v daždi. Mnohých znalcov umenia už poplietol – má všetky črty Medňanského malieb. Nie, napriek podobnosti nepatrí majstrovi palety z prelomu minulých dvoch storočí, maľoval ho študent Tibor, syn sochára Júliusa Bartfaya. A keď mal ten v roku 1939 výstavu plastík v Kežmarku, doplnil ju niekoľkými obrazmi svojho syna. To bol bod zlomu. Na výstave bol aj jeden vplyvný muž zo spišskej vetvy Čákyovcov. Radil Tiborovi, ktorý práve končil strednú školu, aby neváhal ani chvíľu a prihlásil sa na nejakú vysokú výtvarnú školu. V Bratislave ešte nejestvovala – a v Prahe vysoké školy práve Nemci zatvorili, rozmýšľali Bartfayovci nahlas. Čákyovci boli však mimoriadne vplyvná rodina, strýko hosťa vernisáže Albín bol za monarchie ministrom kultúry v Pešti, bratranec Imrich po prvej svetovej vojne maďarským ministrom zahraničia a ďalší z rodiny Karol generálom Horthyho armády..., nech sa Tiborko o nič nestará, Čákyovci to vybavia. Stalo sa. Ešte tej zimy nastúpil Tibor študovať na Akadémiu umenia v Budapešti k profesorovi Ferencovi Sidlóovi a jeho prostredníctvom preberal okrem remesla aj výtvarný odkaz neoklasicizmu a robustnú figuráciu plastík Štefánikovo najbližšieho parížskeho priateľa Chorváta Ivana Meštroviča, u ktorého Tiborov profesor začínal.
■ SKOKY AKO ŠTÚDIUM
Pod internátnymi oknami bol plavecký bazén a v ňom trénovali maďarskí vysokoškolskí plavci a skokani do vody. Mladému Bartfayovi netrvalo dlho, aby sa s nimi spriatelil – a na príčine boli najmä ich postavy. Tibor bol skvelým plavcom, rieka Nitra bola častým svedkom jeho plaveckých maratónov a zápolení s kamarátmi, tu však vodu bral ako príležitosť, ktorá mu núkala nekonečné podoby tela, tu ho predovšetkým lákali modely v pohybe, vypracované postavy v rozličných fázach pohybu a skokanských figúr, materiál, ktorý sa sochárovi priamo vnucoval a navyše ho mal rovno pod nosom. Oči sa kochali, ruka skicovala a nezbedná hlava prikazovala, aby to skúsil sám. Od tej chvíle Tibor dva roky trénoval s akademickými reprezentantmi Maďarska, aby sa po vojne, počas štúdia v Prahe stal československým reprezentantom a napokon aj majstrom Slovenska v skokoch do vody z desaťmetrovej veže.
Už mal náš jubilant po šesťdesiatke, keď na jednom kúpalisku sledoval šarvancov, ako skáču svoje „sviečky“ z veže. Vybral sa hore. Mládenci sa doňho pustili: „Nelezte sem, ujo! Náhodou spadnete....!“ Nereagoval, iba sa vypol, odrazil, vyletel, salto a už sa jeho sivá hlava zapichla do hladiny.
Budapeštianska idyla trvala krátko. Študenti išli na ruský front, cudzinci opustili krajinu a Tibor po návrate domov musel narukovať k delostrelcom a s nimi tiahnuť do Talianska. V jednotke bolo veľa podobných, viac sa tam venovali Taliankam a toskánskemu vínu ako nemeckým príkazom – a keď im tí prestali dôverovať a používali ich len na kopanie bunkrov, rad radom celé jednotky zdrhli k talianskym partizánom.
■ PRAŽSKÁ ŠKOLA
Partizánske oddiely sa postupne zlievali s postupujúcou americkou armádou a chlapcov, ktorí po dvoch rokoch na fronte vyzerali skôr ako vandráci než delostrelecká divízia, sa stali fešáci na pohľadanie. A len čo sa vojna skončila, ovešali džípy a hnali sa s americkou armádou smerom na Plzeň a tí naši medzi nimi ešte o kúsok ďalej. Tibor do Prahy. Kto by vtedy neprijal na akadémiu hrdinu z bojov o Taliansko, švárneho Slováka, a ešte v americkej uniforme? A keď sa postavil k stojanu, nebolo o čom hovoriť.
Nechcel nijaké úľavy, nežiadal ani zarátať tri budapeštianske roky štúdií, absolvoval ako ostatní, čo s ním nastúpili – veď si nevedel predstaviť nič krajšie, ako prežívať roky mladosti v povojnovej Prahe, ktorá bola preňho učebnicou výtvarných dejín a obrovskou galériou umenia, mať skvelých spolužiakov a majstra Karla Pokorného, Myslbekovho pokračovateľa, ako profesora. Do Bratislavy prišiel až v roku 1950, zriadil si svoj ateliér a prijal miesto učiteľa kreslenia a modelovania na odbore architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. Pre mladého tvorcu ďalšia veľká škola – spolupráca s osobnosťami, akými boli profesori Emil Belluš, Štefan Lukačovič, Eugen Kramár, Alfréd Piffl..., na ktorých dodnes rád spomína a on sa zase objavuje v ich knižne vydaných spomienkach.
■ POLSTOROČIE MONUMENTOV
Od prvých chvíľ v Bratislave sa okrem početnej komornej tvorby, zastúpenej v mnohých svetových a našich galériách a najmä v privátnych zbierkach, venoval plastickým portrétom. Rozličné inštitúcie rýchlo zistili, že v Bratislave sa objavil mladý vrtký sochár, ktorý má zmysel pre busty, vie – ako umelecký fotograf na portrétovej snímke – vystihnúť nielen podobu človeka, ale i jeho vnútro, náladu, hodnotu, citový svet. Tak vznikali jeho skvelé busty veľkého Milana Michala Harminca, spoluzakladateľa modernej slovenskej architektúry, literárneho kritika a esejistu Alexandra Matušku, básnika Jána Smreka a mnohých ďalších osobností. A keď svojimi návrhmi monumentálnych plastík pre cintorín sovietskych vojakov a Pamätník obetiam druhej svetovej vojny na bratislavskom Slavíne zvíťazil v anonymnej súťaži (ďalšími víťazmi boli Ing. arch. Ján Svetlík, prof. akad. soch. Rudolf Pribiš, akad. soch. Alexander Trizuljak a akad. soch. Ján Kulich), výtvarný svet si uvedomil, že do slovenského sochárstva vstúpil umelec s nevšedným zmyslom pre originalitu tvaru, pôsobivosť veľkých foriem, rytmus tvarov a citom pre detail aj v monumentálnom diele. Tak prichádzajú objednávky na „okrasné“ diela, tie mali vtedy sochári najradšej, lebo väčšina štátnych objednávok mala politický podtext alebo bola doslova orientovaná na oslavu zriadenia či osobností komunistického režimu. (A jediným investorom bol v podstate štát, ešte aj v prípade prác pre kostoly alebo pamiatky.) Tak vznikli spomínané sochy Marína a Poézia, aj dynamická Bratislavská bosorka v areáli Bratislavského hradu, fontána Živá voda s plastikou Planéta mieru na Hurbanovom námestí, rozihrané deti v priestore nemocníc na Kramároch a veľa iných sôch na verejných priestranstvách z vyše dvadsiatich Bartfayových monumentálnych diel. Toto tvorivé obdobie vrcholí jeho reprezentatívnymi výstavami – s ešte so žijúcim otcom spoločne vystavujú v Nitre a samostatne v Káhire, Moskve a Petrohrade.
Voľné chvíle trávi pri vode, na lyžiach a najčastejšie v zoologickej záhrade. Tibor Bartfay bol celé desaťročia nielen nadšencom, sponzorom a členom poradného zboru bratislavskej zoo, ale aj najlepším kamarátom jej obyvateľov, šeliem predovšetkým. Asi si padli do okna.
■ TÉMY NÁRODA
Tretiu noc po okupácii osadil na priečelí Univerzity Komenského pamätnú tabuľu Dany Košanovej, ktorú 21. augusta 1968 na schodoch budovy zasiahla strela z guľometu sovietskeho tanku. To bol jeho tichý vnútorný protest. Rovnako ako fakt, že väčšinu svojho úsilia a času v najbližších dvoch desaťročiach venoval postavám a dejom Slovenov a ich štátnemu útvaru, ktorý historici nazvali Veľkomoravskou ríšou. Stvárnil jej panovníka Svätopluka, v rodnom meste postavil monumentálnu sochu kniežaťa Pribinu, vytvoril dovtedy na Slovensku prvý dôstojný pomník vierozvestcov Cyrila a Metoda, z dejín starých Slovákov vyvierajú jeho kovové monumenty Plačúce železo a Štít kniežaťa Slavomíra, vyhral súťaž na pamätník Ľudovíta Štúra a štúrovcov v Bratislave, Národná galéria v Prahe odkúpila od neho bronzovú plastiku Hlava hurbanovského bojovníka... Tú si všimol pri svojej pražskej návšteve významný anglický sochár Henry Moor (1898 – 1986) a pozval jej tvorcu do svojho londýnskeho sídla – Bartfay ho navštívil v roku 1971. Svoje nové práce vystavoval v Bratislave, Prahe, Berlíne, Lipsku, Komárne, Trenčíne a k svojej šesťdesiatke (1982) mal veľkú výstavu v bratislavskom Dome umenia.
■ PREMÁRNENÁ PRÍLEŽITOSŤ
Osobitnú pozornosť si zaslúži víťazstvo nášho sochára v medzinárodnej súťaži na pamätník Indíry Gándhiovej. Súťaž vypísala vláda Indickej republiky a UNESCO. Tento obrovský kamenný monument mal stáť na brehu Indického oceánu ako symbol druhej najpočetnejšej krajiny sveta, jej víťazstva nad kolonialistickým systémom a jej nástupu do éry slobody a rozkvetu. V čase, keď sa mal jeden z najväčších svetových pamätníkov realizovať, začali sa v Indii roky trvajúce nepokoje – a myšlienka sa už potom nikdy neuskutočnila. Škoda. Slovenské umenie by bolo malo vo svetových tvorivých počinoch ďalšie zastúpenie, vedľa Jurkovičových vojnových cintorínov a Bradla, Hudecových stavieb v Šanghaji, zlatých medailí zo svetových výstav, medzinárodných úspechov našej grafiky, folklórnych súborov alebo operných stálic.
■ VESMÍR SNOV
Tibor Bartfay mal oddávna rád hru s farebnými papierikmi, vystrihnutými obrázkami a ich ukladaním do nových podôb, vzťahov, napätí a drám – tvorbu koláží. Ako oddych, prepláchnutie mysle, privolanie nálady alebo šteklenie fantázie. Raz ho však oslovil priateľ Albín Brunovský, ktorý pripravoval svoj návrh do súťaže na riešenie čelnej steny Domu československých detí v Prahe, a požiadal ho o spoluprácu. Navnadil Tibora, aby do jeho kompozície vstúpil práve s kolážou. Súťaž vyhrali a Tiborovi sa táto zábavka fantázie natoľko zapáčila, že sa mu stala druhým remeslom.
Ako roky pribúdali, ubúdalo energie i fyzickej sily na tvorbu monumentálnych sôch – urobil ešte Kopernika, sochu obetiam Hirošimy v parku na Račianskom mýte, plastiky pre novú budovu SND aj rozprávkara Andersena na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, veľa komorných plastík s najvyššou umeleckou hodnotou (Pegas, Škorpión, Modlivka...), ale z roka na rok postupne pribúdali, až napokon v tvorbe prevažovali neuveriteľne farebné, vášnivo-dramatické, snivé až fantazijné kompozície koláží. V ich svete tento večný mladík dnes žije, s nimi sa teší zo života, nimi spomína i bilancuje a občas, keď mu je najlepšie, štrngne si s nimi pohár červeného.
Nerušme ich kruhy. Nevstupujme do ich nádhernej intimity. Pripime si s majstrom len potichu a na diaľku: STO LAT, STO LAT NECH ŽIJE NÁM. A potom ešte, ak Boh dá.