Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: autor

Bez Slovenska a slovenčiny by som nepísal

● V prestížnom zozname ocenených Medzinárodnou cenou E. E. Kischa za literatúru faktu sa nachádza aj vaše meno. Ako ste túto poctu prijali?

Dobrá otázka. Nejde len o potešenie byť v takej spoločnosti, ako je bývalý český premiér a bývalý kandidát na prezidenta Jan Fischer alebo spisovateľ Ivan Klíma – bral som to najmä ako dvojdomovec. Obe dokumentárne knihy – Moje diery v ementáli, ako aj ocenenú Murovanú drevenicu som napísal po tom, čo som si opravil dom na Záhorí. Za ocenením cítim záujem o osudy dvojdomovcov, aj  keď ako teológ mám ešte jeden – iný hlavný domov…

● No ale do „spisovania“ ste sa dali až po desaťročiach…

Je to tak ako so znovu postavením domu, krbu, strechy na stavbe… Úprimne povedané, bez návratu na Slovensko, bez manželky – nemeckej slovakistky – bez Slovenska, ktoré som opustil ako desaťtisíce iných v roku 1968, by som sa do písania asi nikdy nedal. Bol to práve návrat do krajiny aj do jazyka, do slovenčiny i do príbehu mojej rodiny, ktorej jedna časť kráčala vedno s Hlinkom, bola v diplomatických službách prvej Slovenskej republiky, ukrývala židovskú rodinu v Seredi, kým druhá sa buď uchránila v Palestíne, alebo neuchránila pred Osvienčimom…

● Je to ojedinelý a nevšedný príbeh a zrejme preto ste ho museli vypovedať práve tu.

Už meno Ivan bolo v roku 1942 symbolom protestu. Dnes s odstupom rokov píšem, ako žijem. Ľutujem, že sa nepodarilo urobiť zo Slovenska druhé Švajčiarsko; ľutujem, že taktovka mocného zahraničia tu chce banánovú republiku. Vzorom mi je katolícky kňaz Anton Strholec, ako mnohým aj mne ide veľa vecí na nervy, ale môžem povedať, napísať, vykričať, keď sú tunajší králi, bývalí, terajší alebo budúci, nahí.