Vojna, v ktorej všetci prehrali ‒ a my tiež

Jozef M. RYDLO – Foto: archív SNN

Prehral Vladimír Putin, pretože jeho „špeciálna vojenská operácia“ proti Ukrajine nepriniesla očakávané výsledky, ktoré mu sľubovali jeho stratégovia. Napriek zabíjaniu ruských vojakov, napriek ochudobneniu Ruska, navzdory nutnosti ponížiť sa pred Čínou, navzdory hospodárskej kríze vyvolanej vojnou sa mu za štyri roky nepodarilo obsadiť ani celý Donbas. A ja sa pýtam, ako by mohlo Rusko ohroziť a dobyť celú východnú Európu, ako sa niektorí naivní „politikári“ v EÚ obávajú najmä preto, aby ospravedlnili zvýšenie európskych vojenských výdavkov.

Ukrajina prehrala, je tam smrť, ruiny, má nepriateľa vo vlastnom dome a nie je schopná dostať ho odtiaľ. Prehráva aj Európa, ktorá podcenila konflikt, na začiatku fakticky bojkotovala núkajúce sa prímerie a potom musela vynaložiť obrovské zdroje na zbrane a humanitárnu pomoc ‒ zdroje, ktoré sa skončili v bezodnom prepadlisku bez toho, aby čokoľvek dosiahla, a ruský postup ani nezastavila, ani nezvrátila.

Európa prehráva najmä pre rastúce vnútorné rozpory. Brusel však zanovito predstiera, že nevidí zjavné politické rozdiely medzi štátmi. Bohato platená bruselská eurokracia nepripúšťa svoje zlyhania, ktoré spôsobujú tak hospodársku recesiu, ako aj dramatickú energetickú krízu.

■ CHYBY NEVIDIA

Tá Európa, ktorá sa chváli bezpečnosťou a zabúda na vlastné chyby. Pamätáte si? Bolo to 22. septembra 2022, ozbrojený konflikt trval práve sedem mesiacov, keď samoľúba predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová za búrlivého potlesku prítomných europoslancov predniesla očakávaný výročný prejav o „stave Únie“, v ktorom bohorovne povedala: „Európa stojí po boku Ukrajiny od prvého dňa so zbraňami, s finančnými prostriedkami, pohostinnosťou pre utečencov.

A s najprísnejšími sankciami, aké svet kedy videl. V Rusku je finančný sektor na kolenách. Z medzinárodných trhov sme vyradili tri štvrtiny ruského bankového sektora. Takmer tisíc medzinárodných spoločností opustilo túto krajinu. Ruská automobilová výroba klesla v porovnaní s minulým rokom o tri štvrtiny. Aeroflot je nútený nechať svoje lietadlá na zemi, pretože nemôže nájsť náhradné diely. Ruská armáda získava mikročipy z umývačiek riadu a chladničiek, aby opravila vojenskú techniku, pretože jej došli polovodiče. Ruský priemysel je v úpadku.“

Odvtedy uplynulo 42 mesiacov, viac ako 1 260 dní a niekto by sa mal zamyslieť nad tým, aké neuvážené boli tieto jej vyhlásenia, keď práve v týchto dňoch vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku Kaja Kallasová oznamuje: „Únia sa chystá prijať dvadsiaty balík sankcií. Nové opatrenia už prinášajú výsledky a ďalej obmedzia schopnosť Moskvy financovať vojnu. Moskva nie je neporaziteľná.“ Od predpovedania rýchleho víťazstva po priznanie, že údajne už porazení nie sú poraziteľní, je to ďaleko…

■ BRUSELSKÉ MILIARDY

Nielen to, Kaja Kallasová najmä predstiera, že nevie, že nové sankcie, ktorých cieľom je zablokovať ruské ropné tankery v Európe, musia čeliť – aspoň v čase, keď vzniká tento článok – politickému vetu Maďarska, skepticizmu Malty a Cypru a zjavnej nespokojnosti minimálne Slovenska a Českej republiky. Takže keď sa pred pár dňami všetko zrušilo, vrátane tých deväťdesiatich miliárd prisľúbených pred tromi mesiacmi, tak táto správa obrovského politického a ekonomického významu sa stratila v každodenných správach, zatienená škandálmi Epsteina, lavínami v Alpách, zimnou olympiádou a inými udalosťami, ktorými médiá hlavného prúdu umŕtvujú pamäťové závity mozgov Európanov od Tallinnu po La Vallettu a Lisabon, od Dublinu po Budapešť a Rím a vice versa…

Skutočnosť je taká, netreba na to zložité výpočty, že čím dlhšie sa predlžuje dosiahnutie zmieru na Ukrajine, tým viac na tom ekonomicky prerábajú a strácajú takmer všetky európske krajiny – a Moskva to, žiaľ, tiež veľmi dobre vie, a preto ju to vedie k tomu, aby sa „špeciálna vojenská operácia“ nekončila, ale trvala ďalej.

■ ZBROJÁRSKA ŽATVA

Samozrejme, „sloboda je na nezaplatenie“, ako nám to treťosektorové vojnychtivé hlavy už opakujú ad nauseam. Je to určite pravda, nikto pri zmysloch to určite nebude popierať, ale podporovať. Ale tento koncept a sankcie sa majú uplatňovať na všetky diktatúry na svete, a nielen „à la carte“. Znepokojuje niekoho v Bruseli mesiace trvajúci masaker oponentov v Iráne? Venezuela patrí minulosti, zapadá do nej aj Grónsko, aj Gaza, aj konflikty v Afrike. Opäť sa zabíjajú Afganci a Pakistanci. Znova rinčia zbrane na Blízkom východe: demokratická superveľmoc a jej verný spojenec Izrael bombardujú teokratický Irán a fanatickí mulahovia, „strážcovia revolúcie“, vystreľujú rakety hlava-nehlava… A zbrojári si neprestávajú mädliť ruky.

Skutočnosť, že európske vlády musia práve v týchto dňoch vyčleniť miliardy na zníženie nákladov na energiu práve preto, že chýbajú dodávky ruského plynu, by nás mala prinajmenšom prinútiť na uvažovanie. Mali by sme mať na pamäti, že sankcie proti Rusku priniesli kráľovské zárobky mnohým distribučným spoločnostiam v EÚ – v tej EÚ, ktorá nie je schopná stanoviť ani len jednotnú cenu za plyn a elektrinu, čo sú pojmy, ktoré médiá zámerne prehliadajú a verejnosti nezdôrazňujú.

Tak kto vlastne vyhral?  V podstate na tom nestrácajú najmä USA, ktoré na potešenie zbrojárskych koncernov ešte vo väčšej miere predávajú zbrane svojim európskym partnerom. Získalo NATO, ktoré bolo v agónii a na pokraji likvidácie a teraz je opäť mocné, opäť nákladné a opäť agresívne. A nestratil ani zelený mužík z Kyjeva Volodymyr Zelenskyj, ktorý získal celosvetovú popularitu bez nutnosti opätovnej demokratickej prezidentskej voľby. Najviac však na celom konflikte určite zarobili – a ešte zarobia –  výrobcovia zbraní.

■ BEZMOCNÁ MOCNOSŤ

Predovšetkým sa akiste definitívne rozpadla jediná skutočná strategická cesta, ktorú mala Európa pred dvadsiatimi rokmi pred sebou: väčšia ekonomická, politická a kultúrna integrácia práve s Ruskom, aby sa spoločne stali „tretím pólom“ sveta a vyrovnali sa USA a Číne. Táto hypotéza sa rozpadla a za Atlantikom v hĺbke duše môžu byť veľmi spokojní. Dosiahli to, čo chceli: Európa je dnes „bezmocná mocnosť“.

„Duch Pratica di Mare“ odkazuje na historickú dohodu z 28. mája 2002, podpísanú na rovnomennej talianskej leteckej základni, ktorá symbolicky ukončila studenú vojnu a premenila NATO a Rusko z nepriateľov na partnerov. Stretnutie, ktoré inicioval taliansky premiér Silvio Berlusconi, bolo svedkom potrasenia rúk medzi americkým prezidentom Georgom W. Bushom a ruským prezidentom Vladimírom Putinom a znamenalo zameranie na medzinárodný dialóg. Dohoda mala za cieľ vytvoriť nové aliancie, najmä v boji proti terorizmu, za účasti krajín od Vancouveru po Vladivostok. Viedla k podpísaniu „Rímskej deklarácie“ a vzniku Rady NATO – Rusko (tzv. Rady 20), ktorá začlenila Moskvu do rozhodovacích procesov Aliancie v otázkach spoločného záujmu, ako sú boj proti medzinárodnému terorizmu a nešírenie zbraní hromadného ničenia.

Hoci „Duch Pratica di Mare“ bol po celé roky uvádzaný ako ideálny model geopolitickej spolupráce či ako úprimný pokus o vybudovanie spoločnej európskej bezpečnostnej architektúry, mnohí pozorovatelia dnes považujú „ducha“ týchto dohôd za mŕtvy alebo vyčerpaný následkom zhoršenia vzťahov medzi Ruskom a Západom, najmä po „špeciálnej vojenskej operácii“ na Ukrajine.

Osobná marginália: Vtedy som na tomto vojenskom letisku neďaleko Ríma videl usmiatych Putina a Berlusconiho na vlastné oči. Kým si nejeden z nás kladie rečnícku otázku, prečo vlastne vypukol rusko-ukrajinský konflikt, ktorého „špeciálna vojenská operácia“ je len jednou z jeho epizód, zatiaľ si my úprimne pripomínajme najmä tie nesčíselné nevinné zbytočné obete, zničené rodiny, strach a hlad miliónov ťažko skúšaných ľudí, ktorí znášajú náklady, krivdy a zúfalstvo vojny ‒ vojny, ktorá zainteresovaným mocným tohto sveta vyhovuje a ktorú už nikto nemá ani záujem, ani odvahu zastaviť.