(4. 1. 1905 – 14. 10. 1931)
Začiatkom januára uplynulo 120 rokov od narodenia literárneho vedca, kritika a historika, teatrológa, knihovníka a prekladateľa Jána Igora Hamaliara. Básnik Ján Smrek ho považoval za jedného z najagilnejších i najtemperamentnejších príslušníkov mladej literárnej generácie. Publikačne aktívny bol od roku 1925, kooperoval so Slovenskými pohľadmi a Národnými novinami, dôraz kládol hlavne na poprevratovú umeleckú spisbu. Čoskoro sa však odklonil od tradičnej, národne orientovanej literárnohistorickej školy v Martine (Jozef Škultéty, Štefan Krčméry) a v pražskom prostredí, kde po štúdiách zakotvil, ho ovplyvnili čechoslovakistické tendencie.
Ján Igor Hamaliar prišiel na tento svet v Bátovciach pri Leviciach a pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci, zmaturoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici (1925), vzápätí (1925 – 1929) študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde od roku 1929 pôsobil ako knihovník v Univerzitnej knižnici.
Literárnokritické texty a preklady začal uverejňovať (aj pod pseudonymom S. Malý) počas stredoškolských gymnaziálnych liet v Banskej Štiavnici. Išlo o recenzie, glosy a články o slovenskej literatúre, z ruštiny preložil časť tvorby V. M. Garšina (Smutné poviedky, 1926). Sprvu sa prikláňal k martinskej národniarskej a rusofilskej tradícii, rešpektoval slovenskú špecifickosť. Vtedy na formovanie jeho názorov badateľne vplývali matičiari J. Škultéty a Š. Krčméry. Neskoršie, počas vysokoškolských štúdií v Prahe, sa z neho stal stúpenec teórie jednotného československého národa, čo malo zákonite odraz aj v Hamaliarovej literárnej činnosti a politických stanoviskách. Myšlienkovo bol orientovaný na hlasistické a české periodiká (Prúdy, Bratislava, Česká revue, Brázda, Národní osvobození, Přítomnost, Nový hlas…), viacero textov napísal v češtine…
Zbierkou štúdií a článkov Hlasy nášho východu (1929) sa Ján Igor Hamaliar prezentoval ako bojovný, nekompromisný kritik s vysokými ideovo-estetickými požiadavkami na literatúru. Občas ale pri hodnotení domácej umeleckej spisby, literárnokritického a teoretického myslenia skĺzol do paušálne zjednodušujúcich záverov (state Nástup generácií, Duch našej novej literatúry na Slovensku…). Vyčítal zaostalosť, nekritickosť, preceňovanie (podľa neho) slabých a nehodnotných diel… Slovenská literatúra – staršia i súčasná, „meraná svetovou kvalitou“ – pripadala Hamaliarovi iba ako úsilie „slovesne sa vyjadriť po vzore iných“. Paradoxne, na druhej strane absolutizoval síce kritické, briskné, ale idealisticko-moralistické názory Jána Lajčiaka na vtedajšiu spoločnosť (Zabudnutý slovenský učenec a jeho životná a vedecká tragika a iné).
Dominantnú časť autorových kritických textov však charakterizuje akríbia, erudovaný aj citlivý prístup k predprevratovej a poprevratovej slovenskej literatúre. Školený na umeleckom realizme, v článkoch a úvahách Odraz Veľkej vojny v slovenskom literárnom snažení, Vladimír Hurban Vladimírov, Timravina tvorba, Poézia slovenských davistov a ďalších textoch Hamaliar presvedčivo ocenil literárne a ideové hodnoty domáceho realizmu – zvlášť Pavla Országha Hviezdoslava, Boženy Slančíkovej-Timravy, mladého Martina Kukučína, spomedzi nastupujúcich tvorcov Mila Urbana, Ladislava Novomeského… Týmto rozmerom svojej činnosti kladne vplýval aj na mladú domácu poprevratovú prózu i poéziu. Nový výber z jeho článkov a statí vyšiel pod názvom Kritické torzo v roku 1958. Autorova erudovaná dizertačná práca Desať rokov literatúry na Slovensku 1918 – 1928 ostala v rukopise (1929). Zásluhou Daniela Okáliho uzrela v roku 1974 svetlo sveta monografia Kritik Ján Igor Hamaliar.
Istotne platí tvrdenie, že Ján Igor Hamaliar podnetne zasiahol do súvekého literárneho, kultúrneho a umeleckého diania. Bohužiaľ, zhubná tuberkulóza mu zabránila plnohodnotne rozvinúť sľubne naštartovanú kariéru. Skonal 14. októbra 1931 v rodných Bátovciach, kde je aj pochovaný. Dožil sa len 26 rokov…
Text a foto: Peter CABADAJ
Krásna literatúra je v živote veľmi dôležitým a potrebným činiteľom. Je priamo včlenená do jeho najvlastnejších duchovných oblastí. Je nevyhnutným a významným prejavom o živote každého národa, alebo aspoň jeho jednej čiastky. V tomto zmysle dalo by sa rozanalyzovať písomníctvo každého národa, ako ono slúžilo a napomáhalo jeho národnému rozvoju a ako osnovalo i zakladalo jeho program a poslanie v oblasti kultúrnej a ideovej. Keď si vezmeme Slovensko, tam naša literatúra mala zase svoje osobitné poslanie i ciele. Ako je Slovensko kútom sveta pre seba, tak je tiež takou špecialitou i v umení a hlavne v krásnej literatúre, ktorá sa tam z odvetví umeleckých do roku 1918 jediná postavila na vlastné nohy a dopracovala sa nejakého svojho značenia… Kým u iných národov, politicky slobodných, literatúra vyrastá z nového svetonázoru a z umeleckej jarnej rozochvenosti, zatiaľ literatúra na Slovensku až do politického oslobodenia temer pravidelne vyrastala z jedného prameňa, ktorý po celú dobu zostal ten istý, nevyčistený, zakalený, vyprahnutý a neobrodený, z prameňa národného citu a uvedomovania, sem-tam spestreného umelými výtvormi tradičnými a historickými. A tento prameň zostával neobrodený, neoplodňovaný a nedoplňovaný podľa vývoja svetovej úrovne. Iste tým faktom možno vysvetliť a ospravedlniť i jej jednostrannosť, zaostalosť a málosmernosť.
A takýmto bol stav našej literatúry na Slovensku až na nepatrné výnimky do prevratu.
Ján Igor Hamaliar
(Duch našej novej literatúry na Slovensku, 1928 – úryvok)