Väčšine mladíkov vraj stačila nominácia

Vladimír MEZENCEV – Foto: SZĽH

Svetový šampionát hokejistov do dvadsať rokov býva tradične na Slovensku sledovanou udalosťou. Aj preto, lebo sa uskutočňuje vždy po Vianociach, teda na prelome rokov, keď prevažná väčšina športových súťaží má prestávku. Okrem toho hokej už považujeme za takmer národný šport, čo potvrdzujú aj vysoké návštevnosti na extraligových zápasoch i dosiahnuté medzinárodné úspechy.

Žiaľ, s „dvadsiatkou“ sa veľmi pýšiť nemôžeme. Naposledy postúpila do semifinále, a dokonca získala bronzovú medailu v roku 2015. Odvtedy vyrástla ďalšia generácia reprezentantov. Aj  v decembri 2024 po prílete do Kanady sa mnohí zo slovenskej výpravy netajili ambíciami postúpiť do semifinále a zabojovať o medailu.

• REALITA A PLÁNY

Nič z týchto plánov a predsavzatí sa nakoniec nerealizovalo, i keď Slovensko patrilo do papierovo slabšej skupiny (Česko, Kazachstan, Švajčiarsko a Švédsko), pričom tú silnejšiu tvorili Fínsko, Kanada, Lotyšsko, Nemecko a USA. Optimizmus našich nebol prehnaný, veď v tíme boli takí hráči ako Dalibor Dvorský, tzv. horúci adept na zaradenie do tímu NHL, spolu s Maxom Štrbákom už hrali na štyroch majstrovstvách sveta juniorov a okrem tejto dvojice úspešne prešli draftom ďalší dvaja – Juraj Pekarčík a Miroslav Šatan ml.

Realita bola celkom inakšia. Slovenskí reprezentanti v normálnom hracom čase vyhrali iba nad Švajčiarskom. S Kazachstanom 5 : 4 po predĺžení a prehrali s Českom a so Švédskom. Ale to, čo stvárali na ľade zverenci trénera Ivana Feneša, to sa skutočne len tak nevidí. S Kazachmi po úvodnej tretine viedli 3 : 0, a pretože zápas sa u nás vysielal neskoro v noci, mnohí fanúšikovia po jej skončení išli spokojne spať s tým, že naši ešte pridajú aspoň dva góly a všetko bude jasné.

Ráno po zistení konečného výsledku sa však nadmieru čudovali. Ešte viac vtedy, keď počuli informáciu o tom, že hráči Kazachstanu dali tesne pred záverom dva góly počas našej presilovky a zo 4 : 2 vyrovnali na 4 : 4 a potom  sa predlžovalo. Ťažko povedať, či také niečo by štatistici našli v dejinách medzištátnych stretnutí bez ohľadu na vekovú kategóriu.

Jedno je však isté, až na výnimky kolektív jednoznačne sklamal, hráči kopili jednu osobnú chybu za druhou. Nemožno povedať, že súboje odflákali. Jednoducho lepšie hrať nevedeli. Nečudo, že ich cesta sa skončila vo štvrťfinále po prehre s Fínskom 3 : 5 a nakoniec skončili na celkovom šiestom mieste. Plánovanému postupu zo skupiny predchádzali prehry so Švédskom 2 : 5 a s Českom 2 : 4. Vyhrali nad Švajčiarskom 2 : 1 a už so spomínaným Kazachstanom 5 : 4, a tak obsadili tretiu priečku za Švédskom, ktoré ako jediné v skupine nestratilo ani bod, a s Českom. Za Slovenskom skončilo Švajčiarsko a Kazachstan.

• PROTEKČNÉ DETI?

Ešte pred odletom za Atlantik mnohé naše médiá s radosťou konštatovali, že v nominácii nechýbajú deti tých, ktorí pre slávu slovenského hokeja urobili naozaj dosť. Konkrétne išlo o Luku Radivojeviča, Maxima Štrbáka, Miroslava Šatana ml. a Romana Kukumberga. Na prvý pohľad bol tím dokonale zostavený. Veď širšiu nomináciu tvorilo jedenásť hráčov z domácich klubov a až dvadsaťtri zo zahraničných, predovšetkým z Kanady a USA. Teda v každej formácii, či už išlo o brankárov, obrancov alebo útočníkov, jednoznačne dominovali hokejisti zo zámoria, výnimkami medzi nimi boli Ján Chovan a Lukáš Klečka.

Prvý pôsobí vo Fínsku, druhý v susednom Švédsku. Dominantnou postavou v celom kolektíve bol podľa očakávania Dalibor Dvorský, ktorý je hráčom Springfieldu, farmárskeho mužstva NHL St. Louis Blues, ktoré sa môže stať jeho domovom na dlhý čas. Nečudo, že podľa našich expertov je na najlepšej, a teda aj najkratšej ceste do najkvalitnejšej klubovej súťaže na svete. Kapitán slovenskej reprezentácie na svetovom šampionáte rozhodne nesklamal. Bol jej dušou, hlavou i streleckou hviezdou. Až na niekoľko výnimiek sa podieľal na každej našej úspešnej akcii, teda takej, ktorá sa skončila gólom v sieti súperovej brány.

Médiá i odborníci však na výkony slovenského družstva nešetrili kritikou. Spokojnosť vyjadrili iba s hrou hráčov, ktorých možno spočítať na prstoch jednej ruky. Okrem už spomínaného Dvorského to boli obranca Radivojevič a prvý útok v zložení Juraj Pekarčík, Dvorský, Daniel A. Jenčko.

• ČO ĎALEJ ?

 Dôvody na zúfanie rozhodne nie sú. Základný cieľ – postup do štvrťfinále  – naši mladíci splnili. Ešte v skupine nad vynikajúcimi Švédmi dokonca vyhrali úvodnú tretinu, s Fínmi, ktorí boli krôčik od zisku zlata, zohrali takmer vyrovnaný súboj. Keď sme už spomenuli najcennejší kov, ten sa stal majetkom Američanov druhýkrát za sebou, čo sa im podarilo v doterajšej takmer polstoročnej histórii týchto majstrovstiev iba v tomto roku.

V zápase s Čechmi, neskôr úspešnými obhajcami bronzu, sa nechali zaskočiť  iba v úvode zápasu, potom im boli rovnocennými súpermi. Na druhej strane slovenskí hokejisti urobili neskutočne veľa individuálnych chýb a okrem toho dosť ich bývalo na ľade iba do počtu. Tak napríklad Tomáš Pobežal, doma hráč majstrovskej Nitry, si v extralige nemôže sťažovať na to, že medzi seniormi dostáva málo príležitostí.

Nečudo, že tento iba 18-ročný talent už v najvyššej súťaži nazbieral osemnásť bodov, z toho dvanásť za góly. V Nitre mal teda rozbehnutú vynikajúcu sezónu, a preto sa právom predpokladalo, že bude aj jedným z lídrov reprezentácie. Na šampionáte však strelecky doslova vyhorel, zmohol sa iba na jednu asistenciu.

• ZRANENIA LÍDRA

Na šampionát v Kanade nebudú v najlepšom spomínať Miroslav Šatan a Luka Radivojevič. Prvého z nich, syna našej legendy a súčasného prezidenta SZĽH, v stretnutí s Českom hráč súpera brutálne zranil. Náš reprezentant stretnutie už nedohral a nemal tak ďalšie príležitosti dokázať, že do tímu právom patrí a že postavenie otca na jeho nomináciu nemalo nijaký vplyv. V zápase s Fínskom sa zranil Radivojevič a liečenie pravého kolena si vyžiada niekoľko týždňov, a tým aj dlhú absenciu na ľade.

Prvý tréner reprezentácie SR po vzniku samostatnej republiky Július Šupler však vo výkonoch nášho kolektívu nevidí žiadnu tragédiu. Samozrejme ‒ v prípade, že hráči si včas uvedomia, že všetko sa nezačína a nekončí ich nomináciou. Potom si stretnutia nejako bez problémov odjazdia a myslia si, že tak sa to dá.

V Kanade dostali dobrú školu a záleží len na tom, ako zužitkujú získané skúsenosti. V čase šampionátu ich mladší kolegovia do šestnástich  rokov na turnaji v českom Chomutove podľahli rovesníkom z Fínska neuveriteľne vysoko 0 : 16 ! Ani v tomto výsledku nevidí tragédiu. Podľa Šuplera sú to ešte len pubertiaci, nevyzretí hráči, a i keď tento výsledok išiel do sveta, tak im táto facka môže iba pomôcť.

Nezodpovedanou otázkou však zostáva ďalšie pôsobenie trénera I. Feneša. Pod jeho vedením dvadsiatka na majstrovstvách sveta dvakrát skončila šiesta a ešte predtým deviata. Niektorí skutoční odborníci dávajú jasne najavo, že by mal sám abdikovať, resp. Zväz by ho mal odvolať. Tréner Feneš však na svoju obhajobu tvrdí, že toto šieste miesto odzrkadľuje reálne postavenie slovenského hokeja vo svete bez ohľadu na vekové kategórie.