Roman KALISKÝ-HRONSKÝ
Chlapi z Horskej služby v Starom Smokovci mi oznámili, že v ich budove je ubytovaný zaujímavý človek. Vraj by som sa s ním mal o čom rozprávať. Nemýlili sa. Čoskoro štyridsaťročný usmievavý chlapík na prvý pohľad vyžaruje energiu, ktorú nazbieral na svojich peších cestách naprieč veľkou časťou Európy. Sedeli sme pri čaji a debatovali dovtedy, kým ho jeho spoločníčka neodvolala na povinnú prechádzku.
Začiatkom minulého roka začal svoju terajšiu púť vo Švajčiarsku v meste Lugano. Odtiaľ cez Rakúsko a Maďarsko dorazil k nám. Cesta na Slovensko mu trvala tri týždne. Taliansky pútnik Gianluca Ratta (nar. 1972), rodák z mesta Turín v regióne Piemont, vstúpil na územie Slovenska v Bratislave 10. novembra 2011. Za dva a pol mesiaca prešiel celé Slovensko...
■ NIKAM SA NEPONÁHĽA
„Chodiť pešo je pre mňa zdravé, je to predsa náš najprirodzenejší pohyb. Nesmerujem na konkrétne pútnické miesta. Nejde mi o to, aby som videl zhromaždenia iných pútnikov, nevyhľadávam ani relikvie či atrakcie, hľadám živých ľudí v ich domácom prostredí. Nikam sa neponáhľam, veď načo... Chcem vidieť a zažiť veci v ich prirodzenom stave, nie podľa turistických príručiek,“ hovorí po anglicky, a potom prednesie pár naučených viet v slovenčine. Tie pochytil v priebehu niekoľkých týždňov, počas ktorých navštívil desiatky slovenských miest a obcí. Putuje po bočných cestách medzi obcami, aby sa vyhol rušnej premávke, hoci nie vždy sa mu to darí.
„Iste, už sa mi stalo, že ma ohrozili bezohľadní vodiči, ale skôr je to tak, že pribrzdia, zamávajú na pozdrav, niektorí sa dokonca pristavia na pár slov a pýtajú sa, prečo to robím. Keď im to poviem, podajú mi ruku a mnohí sa spýtajú, či niečo nepotrebujem. Tu na Slovensku žijú vnútorne krásni ľudia, nestretol som sa s nijakým prejavom zla. To je vzácne,“ prikyvuje hlavou.
Z Bratislavy sa Gianluca v novembri vybral cez Trnavu, Nitru, Banskú Bystricu a Rožňavu do Košíc. Odtiaľ do Prešova, odskočil si do Poľska, na Slovensko sa vrátil do Vysokých Tatier, kde som sa sním stretol po Troch kráľoch. Z Tatier sa pobral cez Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin a Žilinu do cieľa svojej slovenskej trasy v Trenčíne, kde plánoval byť 25. januára. Stade sa pobral do Českej republiky, Nemecka, Rakúska, Lichtenštajnska a cestu ukončí vo Švajčiarsku.
■ ŽIJE SVOJE SNY
„Pre radikálnu zmenu svojho života som sa odhodlal krátko po tom, čo môj otec zomrel na následky alkoholizmu. Bolo to pred jedenástimi rokmi. Hm, ten čas ale letí... Mal som vtedy dvadsaťosem rokov, študoval som biológiu a popri tom som pracoval v továrni. Povedal som si, že nastal správny čas, aby som začal žiť svoje sny,“ spomína si na začiatok putovania a pohladí svoju spoločníčku. Nie je sám, chodia dvaja. Vraví, že jeho kompasom je viera v Boha, verí v dobré srdce a dobrých ľudí, ktorí mu na jeho ceste pomáhajú. Cez týždeň putuje a počas víkendov odpočíva.
Zaujíma ma, z čoho a ako žije.
„Nemáme nijakých sponzorov. V Taliansku poberám sociálnu podporu, prichádza mi automaticky na bankové konto. Občas dostanem honoráre za to, čo napíšem a pošlem do talianskych periodík. Jediné, čo vlastním, je mapa, prístroj GPS a niekoľko kusov oblečenia na rôzne druhy počasia. Nemôžem so sebou nosiť veľa vecí, bolo by to zaťažujúce. V každej dedine či meste, ktorými prechádzame, sa zahlásime na miestnom úrade. Tam nám väčšinou ponúknu ubytovanie alebo nám odporučia niektorý z miestnych kláštorov, faru či školské ubytovne. Som chudobný na majetok a peniaze, ale nie som žobrák. Som bohatý na skúsenosti, zážitky a stretnutia. Pomoc prijmem rád, ale nie ako almužnu. Beriem to ako odmenu za to, že o krásnom Slovensku budem všade rozprávať len to najlepšie,“ vysvetľuje a znie to dôveryhodne.
„Najradšej chodím do škôl a rozprávam deťom príbehy z mojich ciest. Prvé, čo sa ich pri tom pýtam, je, či majú nejaké veľké sny. Je to smutné, ale často dostanem zápornú odpoveď. Každý by mal mať svoj veľký sen, pretože snívať znamená byť,“ povedal a zamyslel sa nad otázkou, čo si myslí o súčasných sociálnych pohyboch po celej Európe.
„Vidím, že ľuďom nie je ľahko. Najlepším ukazovateľom sú podľa môjho názoru chladničky obyčajných ľudí. Stačí do nich nazrieť a človek hneď vidí, že to v súčasnosti naozaj nie je jednoduché.“
■ SPOLOČNÍČKA SHIRA
Rodinné zázemie na jeho púti mu vraj nahrádzajú tí, ktorých stretáva. „Keď ľudia chcú, sú pre mňa ako moja rodina,“ hovorí. V Turíne má však vlastnú rodinu, mamu a sestru. „Keď si telefonujeme, zaujíma ich skôr to, ako sa má pes než ja,“ žartuje. „Dobre vedia, že keď im volám, som v poriadku, ale Shiru nemajú ako počuť.“
Pred desiatimi rokmi počas svojho prvého putovania rodným Talianskom, natrafil na ulici sicílskeho mesta Catania na opustené polročné šteňa. Sučka plemena sibírsky husky by v južanskej horúčave ako túlavý pes zrejme nemala dlhý život.
„Sedela zúbožene na zemi a pozerala sa na mňa. Dal som sa jej kúsok salámy, vďačne ho prijala a oblizla mi ruku. Nuž, tak som sa jej spýtal: Chceš ísť so mnou? Ale pozor, nebude to panský život. Budeme veľa chodiť. A ona hneď súhlasne vyštekla: Haf! No a už sme boli dvaja, odvtedy sme neustále spolu. Teraz má moja Shira asi jedenásť rokov. Každý deň začíname od začiatku a tešíme sa na všetko nové, čo na našich cestách zažijeme a koho spoznáme. Ráno, keď sa zobudíme, nikdy nevieme, kde sa zastavíme. Nevieme ani to, kde bude večerný cieľ nášho celodenného putovania, ale tým sa nikdy netrápime.“
Shira má ako stravu granule. Obdaria ju často nimi ľudia, ktorých spolu s Gianlucom navštívi.
„Proviant pre nás nie je problém. Trochu jedla mám vždy so sebou, ale veľa aj tak nepotrebujeme. Ľudia by nám často radi na cestu nabalili aj plný batoh, lenže celý deň nosiť veľké bremeno, to by bolo únavné,“ hovorí Gianluca a napije sa bylinkového čaju.
■ OBIŠIEL UŽ ROVNÍK
„Na cestách som jedenásť rokov. Za ten čas som prešiel štyridsaťdva tisíc kilometrov a zodral som tridsať párov topánok,“ hovorí a prikývne, keď mu poviem, že vlastne prešiel vzdialenosť, akú má obvod Zeme na rovníku.
„Okrem Talianska, ktoré som celé obišiel už trikrát, som pešo prešiel Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko
, Lichtenštajnsko a v rámci toho som prekonal aj najväčšie hory v Európe,“ pokračuje. „Tento rok som chcel ísť do piatich krajín v srdci Európy, tak som si naplánoval Švajčiarsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovensko a Česko. Dá sa povedať, že v srdci nášho kontinentu chcem vidieť srdcia ľudí. Pýtam sa ich, či vedia, akí ľudia žijú inde, v susedných i vo vzdialenejších krajinách. Neprinášam odpovede, iba otázky. Odpovede chcem dostávať. Keď sa ľudí pýtam, často sú najprv v rozpakoch. No keď sa rozprúdi debata, je to pre mňa odmena, lebo zväčša zistím, že nielen starosti, ale aj radosti majú obyvatelia rôznych štátov veľmi podobné.“
Na svojich cestách má so sebou len turistické palice, na chrbte spací vak a oblečený je zvyčajne len do krátkych nohavíc a trička. Napriek zimnej sezóne na Slovensku vraj nijaký chlad necíti. „Toto je pre mňa normálna klíma. Zohrievajú ma dobré srdcia, ktoré mi otvárajú ľudia,“ tvrdí. „Veci si neperiem. Keď niekoho stretnem, vymením si ich s ním za čisté,“ povedal.
■ AŠPIRANT NA REKORD
„Minulý rok som po 3 650 dňoch na cestách zostal na istý čas doma v Turíne, aby som o svojich zážitkoch napísal knihu. Mala celkom dobrú odozvu. Ľudia v Taliansku o mne vedia, no a vďaka občasnému záujmu médií v krajinách, ktorými putujem, dozvedia sa o mne aj ich obyvatelia. Publicita mi trochu pomáha, ale vždy je to o ľuďoch, s ktorými komunikujem.“
Aj slovenské televízne stanice o neho prejavili krátkodobý záujem, diváci mohli vidieť zopár šotov o „exotickom“ talianskom pútnikovi, preto ho mnohí spoznávali hneď, ako zavítal do ich okolia. Mediálnou atrakciou sa však stať nechce, znížilo by to podľa neho hodnotu výkonu, ktorý so Shirou podávajú.
Gianluca by sa chcel svojím putovaním krajinami Európy zapísať do Guinessovej knihy rekordov, aj preto si na každej zastávke vyžiada potvrdenie o svojej návšteve z miestneho či obecného úradu. Lenže, ak chce aby ho do knihy rekordov zapísali, cestu musí aj úspešne ukončiť v Lugane, odkiaľ vyšiel.
„Skôr než o dva či tri roky to asi nebude,“ hovorí, keď sa lúčime. Po ceste zo sídla horskej služby premýšľam, ako by som mu mohol pomôcť. Poslal som e-mail primátorovi Trenčína Richardovi Rybníčkovi, či by Gianlucu mohlo na záver jeho slovenskej púte mesto prichýliť. Primátor ihneď odpovedal, že sa o to postará. Tak fajn!