Emil SEMANCO
Všetci, čo máme deti, vieme sa vžiť do situácie manželov, ktorí sa dvanásť rokov všemožne pokúšajú stať sa rodičmi, a keď sa im konečne narodí dievčatko, prídu oň pri tragédii, za ktorú možno viniť všetkých a nikoho. Desiateho mája tohto roku sa malá Vaneska pri šantení na hrádzi rieky Nitry v Horných Krškanoch zrazu stratila dospelému príbuznému z očí...
Spadla do hlbokej šachty odpadového kanála, na ktorom chýbal liatinový uzáver. Aj keď sa za ňou strýko obetavo vrhol, prúd splaškovej vody ju strhol do potrubia a vyniesol až po niekoľkých stovkách metrov. Bezmocnosť! Pre dieťa to bola smrteľná pasca.
A teraz hľadajme vinníka. Novinárski pátrači okamžite uzavreli, že príklop odniesol bezdomovec do zberu za pár eur. Je to viac ako pravdepodobné! Iní zistili, že nitrianski vodári podcenili údržbu svojich zariadení a inkriminovanú šachtu nechali dlho nepovšimnutú. Vodohospodársky podnik sa, pravdaže, nenechá len tak kriminalizovať a oponuje, že za krátky čas mu takto zmizlo najmenej štyridsať liatinových príklopov. A to je iba jedna lokalita, jedno miesto, jedna tragédia... Starhradskú ulicu v Petržalke tvorí len niekoľko blokov, za ktorými sa nachádza detské ihrisko, plochy na basketbal a ďalšie kolektívne športy a hneď za nimi chránený lužný les, stará horáreň z roku 1776 a dve prírodné štrkové jazerá: Malý a Veľký Draždiak. Lokalita láka developerov, ale petície občanov ich odtiaľ vyhnali (zatiaľ). No nie o tom. Neviem, koľkokrát tu bolo treba dopĺňať liatinové príklopy na kanáloch, ale teraz sú už tie zvyšné pod zámkou a iné majú „zátku“ z betónu, Do čerstvého poteru na jednom ktosi z kanálovej society vpísal: „Makiaveli tady byl, všecko co mal, prohulil...“
Akýsi nepatričný sídliskový filantrop pozváral z lešenárskych rúrok pre detváky bránky. Raz slúžili malým futbalistom, inokedy hokejistom. Za každým zápolením primkli bránky k plotu neďalekej škôlky, aby nedostali nohy. Reťaz bola statočná a zámka pevná a tak, keď stratili od nej kľúč, bránky zostali spojené a zamknuté pri plote možno dva roky. Prišla iná športová partia, reťaz akosi sňala a znovu si to chlapci rozdali na dve naozajstné bránky. Veď koho by bavilo triafať do virtuálnej bránky namaľovanej na múre a stále sa hádať, či gól bol alebo nie. A výsledok? Na druhý deň tam bránky neboli. Rozlámané premenili sa na lešenárske rúrky a skončili v zberni. Možno ich speňažil práve ten Makiaveli. Veď účel stále svätí prostriedky! A potom ich prohulil...