Slovákov žijúcich v zahraničí by sme mali vnímať intenzívnejšie

Zhováral sa Lukáš PERNÝ ‒ Foto: Archív SNN 

Celé desaťročie pracovala Mgr. art. Milina SKLABINSKÁ, PhD., v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Predtým v rokoch 2008 až 2015 bola prvou riaditeľkou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Túto zanietenú propagátorku zahraničných Slovákov a krajanského života, rodáčku zo srbsko-slovenského prostredia vo vojvodinskej Báčskej Palanke-Silbaša, novú riaditeľku Krajanského múzea Matice slovenskej sme požiadali o rozhovor pre naše noviny.  

V deväťdesiatych rokoch ste vyštudovali Strednú hudobnú školu v Zrenjanine a po nej VŠMU v Bratislave na Katedre teórie hudby (1997 ‒ 2002). Kultúrnu politiku a kultúrny manažment na Univerzite umenia v Belehrade (2009) a doktorandské štúdium ste absolvovali na Katedre estetiky Univerzity Komenského. Dlhodobo spolupracujete s Maticou slovenskou na rôznych projektoch. Čo vás priviedlo do aktuálnej pozície v Matici a aké sú vaše plány v jej krajanskom múzeu?

Tlmočila som na niekoľkých kongresoch matíc a inštitúcií slovanských národov, prekladala som všetky čísla Slovanského obzoru, ale aj Pamätnicu zo 4. kongresu matíc a inštitúcií slovanských národov. Pred niekoľkými rokmi som mala príležitosť privítať delegáciu Matice slovenskej v mojej vlastnej etnografickej zbierke vo Vojvodine ‒ v Silbaši. Zrejme všetky tieto aktivity, ale aj moja verejná práca na prospech zachovania slovenskej identity v zahraničí, prispeli k tomu, že mi ponúkli ujať sa vedenia Krajanského múzea MS. Mojou víziou je sústrediť všetky krajanské archívne, dokumentárne, knižné a iné fondy, ktoré sa nachádzajú v Matici, na jedno spoľahlivé a bezpečné miesto a zveľadiť existujúce fondy ďalšími artefaktmi zo slovenského zahraničia.

Téma krajanov, resp. Slovákov žijúcich v zahraničí, je pomerne široká. Bolo niekoľko vĺn emigrácie, niekoľko rôznych dôvodov emigrácie (sociálno-ekonomická, náboženská, politická a pod.). Slováci žijú v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Poľsku, ale aj v Kanade, USA či Austrálii. Ktorým sa chcete venovať ako prvým?

Komplexnosť témy sa môže veľmi dobre zachytiť zborníkom, ktorý Matica vydáva už štyridsať rokov pod názvom Slováci v zahraničí. Medzi moje prvé úlohy patrí zostavenie najnovšieho dvojčísla, ktoré prinesie výsledky výskumov o Slovákoch vo svete. Oboznámila som sa s množstvom materiálu, ktorý v Matici máme, budem pripravovať tiež odborné príspevky pre konferencie, ktoré organizujú krajania. V marci sa uskutoční podujatie v Nadlaku – Cena Ondreja Štefanka, spojená s medzinárodnou konferenciou. V Srbsku sa už tradične konajú literárne snemovania či muzikologické konferencie, v Maďarsku známa konferencia Ako ďalej Slováci v Maďarsku a pod. V roku 2026 si krajania pripomenú rad jubileí a výročí, o ktorých budeme informovať verejnosť na Slovensku, rovnako však budeme pozývať zahraničných Slovákov na podujatia na Slovensku.

Za pomerne krátky čas ste zrevitalizovali a esteticky upravili priestor, resp. bratislavskú filiálku Krajanského múzea MS…

Bol to prirodzený krok sústrediť všetky krajanské tituly v D MS v Bratislave na jedno miesto a som rada, že budem môcť pracovať s prameňmi, ktoré sú tu dokumentované.

Pôsobili ste v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V minulosti táto agenda patrila tiež Matici slovenskej. Mohli by ste našim čitateľom priblížiť stručné dejiny tejto agendy od roka 1989?

Mimoriadne vzácnu prácu na poli vedeckého výskumu Slovákov žijúcich v zahraničí vykonal svojho času Ústav pre zahraničných Slovákov (1968 – 1993), na čele ktorého bol slovenský historik Petrovčan PhDr. Ján Sirácky CSc., a na ktorého činnosť svojím spôsobom nadväzuje Krajanské múzeum MS v súčasnosti. Starostlivosť o problematiku zahraničných Slovákov po vzniku Slovenskej republiky prevzali štátne inštitúcie: Ministerstvo kultúry SR, ktoré založilo v roku 1995 Dom zahraničných Slovákov ako príspevkovú organizáciu ministerstva. Pracoviská, ktoré sa venujú Slovákom žijúcim v zahraničí, mali aj rezorty školstva či zahraničných vecí.

V roku 2005 bol prijatý Zákon 474/2005 o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorý upravil pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťahov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v zahraničí a štátnu podporu Slovákov žijúcich v zahraničí. Na základe tohto zákona bol v roku 2006 založený už spomínaný Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Niektoré podujatia, ktoré založil Úrad pre zahraničných Slovákov MS, prevzali najprv Dom zahraničných Slovákov a neskôr ÚSŽZ (napríklad Krajanská nedeľa FSP v Detve a s ňou spojené choreografické kurzy, Dni zahraničných Slovákov ‒ dnes Pamätný deň Slovákov žijúcich v zahraničí..), ale niektoré si Matica slovenská zachovala (napríklad ročenka Slováci v zahraničí a osobitne zbierkový fond samotného múzea). Problematika Slovákov žijúcich v zahraničí je zložitá, komplexná a navrstvená do tej miery, že každá inštitúcia a každý jeden rezort v Slovenskej republike, ktorý má kompetencie v tejto oblasti, je v celej štruktúre starostlivosti o zahraničných Slovákov len a len vítaný.

Kontinuálne pokračujete v akcii Knihy pre krajanov, ktorú spoluiniciovala riaditeľka Vydavateľstva MS Ingrid Majeriková…

Mala som možnosť odovzdať knihy pre niektoré základné školy v Srbsku, bolo to v obciach Begeč, Pivnica, Kulpín, Kovačica a Laliť. Všetci boli z kníh nadšení ‒ jednak preto, že darček bol pre nich prekvapením, a jednak preto, že v zásielkach boli najnovšie tituly zo Slovenska, ktoré podstatne zveľadia školské knižnice.

Venujete sa tiež aktívne muzikológii. Usporiadali ste dvadsať ročníkov muzikologických konferencií Slovenská hudba vo Vojvodine, napísali ste dizertačnú prácu o Martinovi Kmeťovi a rad článkov a štúdií z oblasti kultúry. Spomeniem práce o výskume a dokumentácii hudby vojvodinských Slovákov, texty o Jurajovi Feríkovi, slovenských hudobných skladateľoch vo Vojvodine, cirkevnej hudbe vojvodinských Slovákov či biografiu Život a dielo Kvetoslavy Čániovej Benkovej. To je veľmi úspešná publikačná činnosť. Plánujete túto danosť a skúsenosti zúročiť aj v Matici?

S Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov plánujeme koncom roka usporiadať dvadsiaty prvý ročník muzikologickej konferencie na tému Slovenská hudba vo Vojvodine. Krajanské múzeum MS z uvedenej konferencie získa najmä zborníky prác z konferencií, no osobne mám v pláne do krajanského múzea odovzdať aj pozostalosť M. Kmeťa, ktorou disponujem.

Ako vnímate fakt, že Matica slovenská ako prakticky jediná inštitúcia komunikuje i s predstaviteľmi matíc ďalších slovanských národov a usiluje sa aj o medzinárodné kultúrne výmeny? Spomeniem pracovné cesty k Lužickým Srbom (Nemecko), Srbom a Slovákom v Srbsku, Slovinsku, Maďarsku (Čerňa) či Poľsku. Nedávno kolegovia navštívili aj Maticu moravskú. Môže byť Matica v 21. storočí tým mostom medzi slovanskými kultúrami tak, ako o tom snívali Kollár a Šafárik?

Vysoko hodnotím tak kongresy matíc a inštitúcií slovanských národov, ako aj vydávanie časopisu Slovanský obzor, ktorý okrem v slovenskom jazyku vychádza aj v anglickej, srbskej a ruskej mutácii. Táto iniciatíva Matice poukazuje na vysoké povedomie a osobitný cit pre slovanskú spoluprácu Slovákov. Aktivity, ktoré v tomto smere vyvíja, sú o intenzívnom hľadaní a identifikácii prienikov s ďalšími slovanskými maticami, o upevňovaní väzieb, ktoré tento duchovný priestor zjednocujú a rekonštruujú jeho minulosť. Príslušnosť k južným Slovanom je niečo prirodzené. Vyrastala som v bilingválnom prostredí a dnes sa vďaka tomu dohodnem v krajinách celej bývalej Juhoslávie. Myslím si, že poznať sa navzájom omnoho lepšie má veľký zmysel, a preto sa budem usilovať ‒ aj ako nová šéfredaktorka Slovanského obzora ‒ prinášať zaujímavé témy na tému Slovanstva.

Ako by ste bežnému Slovákovi, ktorý nikdy nepočul o tom, že existujú aj Slováci mimo hraníc Slovenska, priblížili vojvodinských Slovákov?

Slováci v Srbsku, resp. vo Vojvodine (geograficky sú tu zastúpení najviac), sú predovšetkým ľudia hrdí na svoj slovenský pôvod. Doma, na úradoch, vo verejnosti hovoria po slovensky a zachovávajú si slovenské tradície. Títo Slováci sú veľmi dobre integrovaní do srbskej spoločnosti a týmto sú príkladom rovnováhy medzi zachovávaním vlastnej identity a rešpektovaním odlišných identít. Dolná zem je unikátom, fenoménom, pretože dokázala zachovať svoju slovenskú kultúru v niektorých prípadoch aj vyše tri storočia. Zasadzujem sa o to, aby tento fenomén bol intenzívnejšie vnímaný aj na Slovensku a aby z neho vyplynuli rôzne nové kvality.

Vojvodinskí Slováci sa zapísali do dedičstva UNESCO vďaka svojej kreativite v insitnom výtvarnom prejave…

Spresním, že na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO bolo 3. decembra 2024 zapísané Insitné umenie Slovákov z Kovačice. V tomto mestečku, ktoré v roku 1802 založili Slováci, sa niekedy v tridsiatych rokoch minulého storočia objavili prví maliari, ktorí vyvolali veľký záujem o výtvarný prejav, vďaka čomu neskôr vynikli mnohé talenty. Napríklad v roku 1982 boli pohľadnice (s motívom zimy a detských hier v zime) maliarky Zuzany Chalupovej vytlačené v dvojmiliónovom náklade UNICEF, a nie je tajomstvo, že Kovačicu navštívili početné známe osobnosti, ktoré sa prišli pozrieť na miesto, kde vznikali originálne diela Martina Jonáša a ďalších tamojších maľujúcich roľníkov.

Som veľmi hrdá na to, že kanceláriu Krajanského múzea MS v Bratislave zdobí práve dielo majstra Jonáša. Určite ma to niekedy v budúcnosti bude inšpirovať aj ku konkrétnym projektom na tému kovačickej insity. Pri príležitosti uvedeného zápisu som iniciovala projekt premietania diel Z. Chalupovej, M. Jonáša a J. Kňazovica v Prezidentskom paláci, ktoré zrealizovala Biela noc a finančne zabezpečil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Bola to fantastická akcia, ktorá predstavila diela insitného umenia z Kovačice širokej verejnosti. Insita je o kreativite a bohatom vnútornom svete umelca. Tak sa treba stavať aj k jej prezentácii.

Okrem výtvarníkov je medzi zahraničnými Slovákmi mnoho spisovateľov. Spomeniem mená ako Valentík, Prebudila, Valentová-Belićová v Srbsku, Hrivňák v Maďarsku či už, žiaľ, zosnulá Mária Anoca v Rumunsku. Plánujete tiež rozvíjať literárne spolupráce?

Uvedené mená patria k elitám jednotlivých slovenských spoločenstiev v zahraničí, ale aj na Slovensku v oblasti literatúry, sú etablované v širšom kontexte a, samozrejme, mohli by sme k nim pridať aj rad ďalších mien z iných krajín. Práve takéto osobnosti potrebujeme na to, aby sme pomáhali vychovávať a formovať nové elity medzi mladými ľuďmi v slovenskom zahraničí. Slovom tých, ktorí budú pripravení v budúcnosti viesť celomenšinové alebo celoštátne ustanovizne/inštitúcie, ktoré sa starajú o ochranu práv Slovákov v danej krajine. Sú pred nami podujatia, ktoré usporiadame s cieľom propagovať diela uvedených autorov.

Ako vnímate úlohu Matice slovenskej pre 21. storočie? Aké sú vaše plány v Matici?

Matica slovenská je strážcom pamäti slovenského národa. Jej úlohou je pripomínať historické súvislosti a významné osobnosti, ktoré sa zaslúžili o slobodu a vlastnú štátnosť. Matica má na pozadí vlastnej historickej skúsenosti v 21. storočí vytvárať hodnoty, ktoré v tomto rýchlo sa  meniacom a globalizovanom svete prinesú slovenskému národu viac zmierlivosti, súdržnosti, bratstva.

Pokiaľ ide o moje pôsobenie v Krajanskom múzeu MS, okrem toho, že budem odborne a zodpovedne pristupovať k už zdedeným programom, moje plány smerujú k zachovaniu a zveľadeniu zbierok, ktoré krajania z rôznych vysťahovaleckých etáp odovzdávali Matici a ktoré budú v budúcnosti, pevne verím, základom na obnovenie niekdajšej stálej expozície Slováci v zahraničí. Keď Krajanské múzeum MS dostaneme na žiadanú úroveň, bude hrdosťou všetkých Slovákov. Ak sa mi to podarí, budem považovať svoje pôsobenie za naplnené a úspešné.

Aký máte odkaz čitateľom Slovenských národných novín?

Všetkým čitateľom, ktorých moje myšlienky a názory z tohto rozhovoru zaujali, a všetkým tým, ktorí majú vzťah k slovenskému zahraničiu, sa chcem úprimne poďakovať a avizovať, že v blízkom čase budú krajanské témy vo väčšej miere zastúpené aj na matičnom webe. Poďme spolu posilňovať našu slovenskosť a slovanskosť a zostaňme verní oným „dobrým vlastnostiam národa Slovanského“, ktoré zadefinoval ešte Ján Kollár vo svojich kázňach z roka 1822 ‒ a to sú nábožnosť, pilná pracovitosť, nevinná veselosť, láska k svojej reči a znášanlivosť.