Olejkári nosili svoj obchod na remeni prehodený cez plece

Slovenskí oljekári z minulých storočí nie sú súčasnej verejnosti príliš známi. Čo charakterizovalo naše olejkárstvo? Okrem produkcie liečivých olejov aj podomové obchodovanie s olejčekmi či lekárnicky podobnými preparátmi vyrobenými po domácky. Ale bez „cestovnej“ skrinky, mobilnej predajne, sa ani jeden olejkár nezaobišiel. Repliku „miniobchodíku“, takého, čo olejkári nosili na remeni prehodenom cez plece, vari prvej svojho druhu na Slovensku, vyrobil vo svojej dielni dôchodca Jozef Taraba. Rodák z Beluše pri Púchove dlhé roky žije a pracuje v Liptovskom Mikuláši

„Skrinka je replikou podľa historickej predlohy z Národného múzea v Martine. V ministolárčine ide skutočne o filigránsku prácu. Raritou je uzatváranie skrinky cez poldrážku vo viku a v korpuse s nikami a vnútornými zásuvkami. Zmäkčenie dna zásuviek som dosiahol potiahnutím kvalitnou kožou. Získal som ju od prokuristu firmy na spracovanie koží Mariána Davideka,“ predstavil svoj produkt  Jozef Taraba s tým, že zohnať kvalitné kovanie je problém. Špeciálne detaily si zadovážil až v jednom z parížskych špecializovaných obchodov.

■ FILIGRÁNSKA PRÁCA

Olejkári bez zvláštne upravených brašien nemohli existovať. V 18. storočí patrilo olejkárstvo k rozšíreným remeslám najmä v Turci, ale aj v Liptove. Andrej Marček z Blatnice sa v roku 1889 doplavil s takouto fortieľnou skrinkou z Vladivostoku až do Nagasaki a Hongkongu. Jozef Ivaška z Diakovej sa dostal do egyptskej Alexandrie. Alexander Hlavata, lekár holandskej kráľovskej rodiny, bol pôvodom olejkár z Turian. Olejkársky pas (apothecarius et magister oleorum), t. j. lekárnik a majster olejkár, mal každý, dnes by sme povedali certifikovaný olejkár. Domácka výroba, podomový predaj liečivých olejov, mastí a práškov nadväzovali na staré formy ľudového liečiteľstva späté s rôznymi zariekacími a so zaklínacími formulami. Olejkár, keď otvoril pojazdnú predajňu – skrinku − všetko z nej rozvoniavalo. Mal v nej rôzne olejčeky, rastlinné éterické esencie, zmiešané s destilátmi a s lisovanými vetvičkami, s výhonkami, so semenami i s plodmi.

■ REMESELNÁ DOKONALOSŤ

Tarabova replika olejkárskej brašny svedčí o skutočnom majstrovstve. Vždy ho fascinovala zložitejšia stolárska produkcia, ktorej sa už roky venuje v domácej dielni. Pripomína menšie stolárske múzeum, ktoré je zároveň aj ukážkovým pracoviskom, kde sa dá čo-to priučiť.  „Nechápem, prečo je medzi mladými taký malý záujem o toto remeslo. Je ich málo, spracovaniu dreva, najmä stolárčine, sa venuje tak málo mladých, že remeselníkov je v súčasnosti ako šafranu. A pritom je stále čo robiť. Ľudia potrebujú pekné, remeselne dokonalé nábytky, doplnky. Som vďačný za to, že mi životné peripetie a okolnosti umožnili prejsť celým procesom stolárčiny – od začínajúceho učňa, robotníka až po vysokú školu.“ V sedemdesiatych rokoch sa ocitol na čiernej listine ako organizátor obrodného procesu v stolárskej dielni Štátneho majetku v Liptovskom Mikuláši. Remeselne sa zdokonalil a spojil talent po otcovi s novými poznatkami. Zhodou okolností v dielni v Svätom Kríži sa začali rekonštrukčné práce na interiéri artikulárneho kostola a. v., ktorý preniesli z Paludze do Svätého Kríža. Starý drevený artikulárny kostol na pôvodnom mieste by ohrozila voda priehradného jazera Liptovská Mara. Neskôr sa podieľal spolu so starými skúsenými majstrami na výrobe rôznych drevených častí pre objekty v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, čo taktiež súviselo so záchranou historických objektov najmä ľudovej architektúry. Pred rokmi po návšteve usadlosti Fontaine le Port neďaleko Paríža si Jozef Taraba všimol zvláštny typ spoločenského stolíka. Nelenil a vyrobil ich niekoľko. Z jeho dielne pochádzajú aj špeciálne stoly či atypické masívne, najmä rustikálne skrine, komody, hračky aj betlehemy. Od roka 2018 vždy na Vianoce jeho betlehem vystavia vo francúzskom Kostole Saint Martin de Fontaine Le Port. „Keď som s manželkou nejaký čas strávil na zámku v Normandii, Francúz, majiteľ objektu, s anglickou manželkou sa starajú o takmer tridsaťhektárový pozemok lúk a lesov. Podávali čaj. Neviem či o piatej… na rozkladacom prenosnom stolíku z l8. storočia. Zbystrím pozornosť, stolík nebol v najlepšom stave. Vravím si, taký stolík vyrobím do troch týždňov. A tak sa i stalo. Poslal som mu fotografiu repliky stolíka…“

■ ZOHRATÝ TÍM

Jozef Taraba spolupracuje pri výrobe špeciálneho nábytku aj s certifikovaným umeleckým kováčom Petrom Trvalcom z Vyšnej Boce, ktorý získal ocenenie v Nórsku. V konkurze na pamätník obetiam masového vraha Breivika ukoval ružu. V sústružníctve mu pomáha Pavol Klocok z Kežmarku, ktorý sa podieľal aj na reštaurovaní oltára Majstra Pavla, a v čalúnnických prácach Vladimír Valent zo Závažnej Poruby. U Tarabovcov majú nielen historické kusy, ale aj novšie, aké sú na americkej luxusnej výletnej lodi Indipendens firmy Roal Carbien, brázdiacej Atlantik. „To je nápad môjho syna Miroslava, ktorý je už dlhé roky manažérom zaoceánskych plavieb, uznávaný medzinárodný expert v cestovnom ruchu,“ dodáva Jozef Taraba. Jozef Taraba pracoval vo firme Nový domov, ktorej prevádzky boli v objektoch slávnej rodiny Stodolovcov v Liptovskom Mikuláši. Liptáci by mu mali byť vďační zato, že tu nábytkársky priemysel zostal. Do roka 1989 bol výkonným zlepšovateľom, ktorých nazývali aj milionármi. Jeden z jeho vynálezov, technologický unikát európskeho významu, zohral významnú rolu i v projektoch nového závodu. „Vychádzal som z poznatkov i osobných skúseností môjho otca. Povrchová úprava nábytku totiž spočíva v kombinovaní lakovaných vrstiev, ktoré schnú rôznymi spôsobmi. Polymerizáciou či polykondenzáciou,“  uzatvára zručný remeselník.

Laco HÁMOR − Foto: autor