Výtvarník a novinár Emil Semanco klonuje slovo a obraz a klania sa im
Horiace žirafy v rieke fantázie
Zhováral sa Štefan BALÁK – Foto: archív SNN
Zo slovenských denníkov a z časopisov je Emil Semanco (1953) vyše tri desaťročia známy ako kritický glosátor, neúnavný pútnik Slovenskom a autor pôsobivých reportáží, ale aj ako tvorca magických koláží. Ilustruje nimi cudzie i svoje novinové i literárne texty, ale tvorí ich aj ako samostatné umelecké diela s výraznou imaginatívnou symbolikou a poetikou. Ako starosta už viac rokov vedie najstarší umelecký spolok Umeleckú besedu slovenskú (1921). Na prahu životného jubilea pripravil v Pálffyho paláci v Bratislave výstavu svojich diel s príznačným názvom Miracles – Zázraky.
● Bol som v pokušení nadpísať toto naše rozprávanie ako stretnutie so slovenským Dalím. Ondrej Zimka – a to je dajaká výtvarnícka kapacita – to celkom vážne už roky robí a prehovára ťa, aby si to, čo zostavíš do kompozícií z výstrižkov, skúsil aj namaľovať... Odmietaš také prirovnania aj pokusy urobiť z teba maliara. Vraj by si to už nebol ty. Čo je teda pre teba dôležité, keď si sadáš ako novinár alebo ako výtvarník k pracovnému stolu? Ako sa v tvojej inšpiračnej mlynici melú medzi sebou obraz a slovo?
Najprv sa nepokojne mrvia a preosievajú, ako keď sa má oddeliť zrno od pliev. A potom sa mlátia a melú – aj medzi sebou – a neraz hlava-nehlava. Modriny driny. Muky múky. Lepidlo z cesta cesty. Dospel som na nej k poznaniu, že bez práce nie sú koláže...
Alebo sa slovo a obraz klbčia ako hrozná v strapci. Vytláčajú sa i vyprešúvajú. Burčiak zúfalých trúfalcov. Trúfalých zúfalcov nepozná ten, kto nehľadal jadierka právd. Obštipkávač múz, spitý ako túz...
Keď som v Prešove prešol výtvarným školením aj štúdiom na slovenskej katedre, bol som presne v takomto potrundženom stave. Julo Machaj i Juraj Kresila chceli, aby som kreslil alebo miesil diplomovku u nich, a Stanislav Rakús, Hana Bacigálová, Ján Zambor i Viera Žemberová ma opíjali rizlingom rýmskym – veršami a rýmami – jambami gámb našpúlenými na malváziu poézie. Ale potom Albín Bagin prišiel s Brezinovou zbierkou Nezaspí prvosienka, vytlačil zo mňa recenziu pre Slovenské pohľady a ja som sa upísal jemu a slovu. Vyše tridsať rokov sa tlačím na stránky tlačí a prežívam opojnú, až narkotickú rozkoš zo svojho vlastného podpisu. Je to neliečiteľné! Zavše si však potrebujem od litrov litier oddýchnuť, utiahnem sa do farebného sveta výpovedí bez slov, do mojich krajín farebných snov. Klonujem slovo aj obraz a klaniam sa im.
● Predsa len, čo ti lepšie sedí a ako si sa dostal k tejto záľube?
Ukážka z tvorby.
Najlepšie nám – Bendíkovým študentom kumštu – sedela cigánka Monika, naša modelka, krásne tvarovaná, ebenová, harmonická. Harmonika. Ťahali sme sa o ňu... Ležala v internátnej izbe na posteli, cez zadok prehodené noviny, slastne sa naťahovala, húdla si svoje a fetovala fixatívy na pastely uložené v poličke. Bola ako vystrihnutá z Gauginovho obrazu... Keď sme jej takto lichotili, prostoducho sa pýtala: A to co, gogén... Ako božie dieťa.
Na večerných kresbách sme ju (a)vizovali a po kúštičkoch pritláčali na biele plátno. Kamenosochár Vinco sa do nej zaľúbil a z presily vášne a inšpirácie vymyslel parný stroj. Napísal som o tom poviedku a ďalšie o iných mašinách mojich vysokoškolských kolegov. Keď menili strojový park, vytrhávali inkriminujúce a usvedčujúce stránky z mojich zápiskov. Možno preto som sa nestal spisovateľom. Obrazy však neničili, obrazy mali v úcte. Tak akosi som sa zaľúbil do záľub.
● Nechcel si spôsob koláží – strihov – vyskúšať aj v literatúre a poézii? Dnes je to veľmi moderné, lepšie povedané, postmoderné.
Báseň je obrad, zaklínanie slov a mágia obrazov. Pre mňa sviatosť, oltár imaginácie, spovednica intimít i tribúna, hravá plápolajúca stužka, ale aj bojová zástava. Moje básne boli začiatkom osemdesiatych rokov v zborníkoch poézie Hľadanie a Rozpätie, kde vtedy publikovali Jozef Urban, Ján Milčák, Blažej Krasnovský a ďalší, ktorým sa podarilo preskočiť medzi vážnych literátov. Mne sa láska ako hybná sila mladíckeho nadšenia básniť peknotou nadšený stávala vriedikom na citlivom mieste, grimasou, kaukliarskym škľabom, cynickou veselosťou zúfalých, posmeškom nad inými, aj nad sebou samým. Akosi mi z nej ubúdalo do epigramu, ba až do anagramu. A písať takúto nevážnu gramovú literatúru ma akosi nelákalo. Navyše som si dosť dlho vydržal vravieť, že som mladý a ako neskúsený čo už len môžem nové, zaujímavé a vážne o živote ľuďom povedať. Preto som sa najprv vydal zbierať skúsenosti a pobyty v redakciách som dlho považoval za kondičné sústredenia. Ako sa zdá, vypadol som z nominácie. Ostala mi trpkosť z minulého poklonkovania a rúhavá veselosť sklamaných a občas sa „toporiacich“ ľudí, ktorí ešte vzdorujú dezilúzii, ešte sa celkom osobne nevzdali odpornej predurčenosti, že ich zápas je celkom márny.
● Kde berieš na koláže materiál? Nie je ti ľúto skvelých fotografií či reprodukcií, ktoré poničíš strihaním?
Nie je mi ľúto. Písmom potlačený papier v periodikách mi v poslednom čase nič nedáva. Kričí z neho bezobsažná, bezprizorná, konjunkturálna a komerčná stádovitosť. Všetko už bolo napísané, ba aj opísané. Nijaká vynachádzavosť, nič objavné. Česť výnimkám. Úroveň niektorých časopisov naozaj hodnotím podľa toho, či som si z ich stránok vystrihol čosi, čo by mohlo poslúžiť na koláž. Bavkám sa s tým desať, dvadsať minút a vôbec netuším, či to napokon kamsi uložím a použijem.
Pre mňa zostali rodičmi moderného umenia ľudia z Montparnassu a Montmartru, často na pokraji spoločnosti, v žilovitej, životnej, ba až smrteľnej opozícii ku všetkému, čo napáchlo malomeštiackou konvenčnosťou a konzervativizmom. Nezmieriteľní k priemernosti, umiernenosti a so zožieravým chcením a s neochvejnou túžbou objaviť niečo nové, prevratné. Tu v roku 1905 vznikol fauvizmus a vzápätí expresionizmus. V rokoch 1907 – 1912 kubizmus, abstraktné umenie Kandinského, Kupku, Mondriana, Chiricova „pittura metafisica“, ktorá dodnes na mňa silne pôsobí tajomným fluidom. Vieš si predstaviť, čo vtedy vybuchovalo v mysliach umelcov? Tu je spomienka Kandinského: „Rozbitie atómu sa v mojej duši rovnalo rozbitiu celého sveta. Všetko sa stalo nepevné, chvejivé, mäkké, málo substancionálne. Nebol by som býval prekvapený, keby sa skala rozpustila v povetrí a stala sa pred mojimi očami neviditeľnou.“ A Dalí vzápätí ako reakciu maľuje Tri sfingy z Bikini, Atómovú Lédu a Atómovú melanchóliu. V Stálosti pamäti sa mu rozlievajú hodinky...
● U nás sa hovorí o kolážach Jiřího Kolářa, uznáva sa Štýrsky, Toyen. Túto techniku využíval básnik Rudo Fábry, aj dnes jej zostáva verný nadrealista Albert Marenčin, prekvapuje ňou sochár Tibor Bartfay. Ako vplývali na teba, akú nachádzajú koláže odozvu u publika? Sú Slováci konzervatívni pri prijímaní moderných podnetov?
Už som raz napísal stopäťdesiat strán len o nadrealistickej tradícii v súčasnej slovenskej poézii. Táto otázka by si vyžiadala dvojnásobok tohto rozsahu. Kolář nie je Štýrsky ani Toyen. Videl som jeho práce na viacerých výstavách aj v súbornej kolekcii v SNG. Vychádza z podstaty, ako ju vymedzili Picasso a Braque, a mne sa vidí, že od nej ani ďaleko nezašiel. Nenadchol ma. O to viac práve Štýrsky a Toyen. Aj na spomínanej výstave k šesťdesiatke bude moja Poklona slečne Čermínovej...
Francúzske ľudové slovo collage v prenesenom význame znamená aj manželstvo nesúrodého páru – akoby bolo zlepené z rozličných elementov. Táto výtvarná technika umožňuje, ako vraví Karel Teige, „maľovať bezrukým Raffaelom“, zachycuje vizuálny duševný obraz, projekt, víziu, sen bleskovým fotografickým záznamom. Delirantné a fantastické predstavy využíva aj technika frotáže, ktorú vynašiel Ernst. Fantastikou a magickým obsahom sú naplnené Dominguezove dekalkománie a Paalenove fumáže...
Marenčin ani nie dvadsaťročný poznal Teigeho koláže k Nezvalovej poézii, videl Fábryho koláže a niektoré reprodukcie z Ernstových románov – koláží. Ako o ňom uvádza Juraj Mojžiš v profilovej publikácii z roku 1998 „do krajiny Marenčinových koláží možno vstúpiť viacerými vchodmi ... Asi sa oplatí sledovať ho ako rešpektovanú rieku, ktorá sa v istej chvíli razom stratila z povrchu spoločenského poznania i uznania, ale o to významnejšie fungovala ako spodný prúd v nových väzbách“. Ako rešpektovanú rieku ho rešpektujem aj ja. Fábrymu som zložil poklonu už dávno, keď som si z jeho Metamorfóz metafor, ktoré vyšli vo vydavateľstve Pallas v roku 1978, vybral motto na pozvánku prvej výstavy v Prešove o rok neskôr: „Odložil som suché, vypísané pero, chytil som sa štetca sajúceho farby. Keď som zlomil vypĺznutý štetec, vzal som do rúk ostré nožnice na vystrihovanie podôb vecí. Po čase som stupil nožnice, kúpil som si lep, čo dobre drží, aby stmelil zo všedného a hmlistého č u d e s n é. Tak som si pozliepal tým lepom motýlí svet lietajúcich snov.“ Ušľachtilé domino Uťatých rúk (Fábryho zbierky nadrealistickej poézie) pripomeniem ešte dvomi citátmi, pod ktoré sa s dovolením podpíšem aj ja.
„Chcel som byť výtvarníkom, ale vietor osudu (aj keď osud neuznávam) zavial páperie mojej fantázie do poézie.“
„Treba nechať účinkovať fantáziu, tvoriť nové svety, zo všedného urobiť zázračné, prekvapivé, treba nechať voľne plynúť rieku fantázie.“
Nad kolážami Tibora Bartfaya občas ešte žasnem a som rád, že mi nedávno dobrácky pohrozil: Povráva sa, že mi začínaš konkurovať. Karol Barón bol iná nátura a možno sa mu aj patrilo trochu ohŕňať nos – že tie moje obrázky sú len také skladačky. Dodávam: A jeho skladačky sú len také zábavky. K nevyčerpateľnej otázke už len toľko: Videl som neveľkú koláž veľkého majstra koláže Bartfaya, ktorú v neveľkom slovenskom mestečku na východe republiky ponúkali za stodvadsaťtisíc bývalých korún. A predala sa! Moju možno ešte dostať o stotisíc lacnejšie...
• A sú aj iné rozdiely medzi našimi a svetovými kolážami, má slovenská koláž nejaké špecifiká? Nerozmýšľal si svojimi pútavými kolážami ilustrovať básnické zbierky?
Rozdiely nie sú. Aspoň nie výrazné. Naši prvolezci boli na lane spoločne so svetovými. Vrcholy dobýjali spoločne. Nuansy sú azda v tom, že tí na Západe mali prístup k lepším, výpravnejším obrázkovým časopisom, ktoré boli tlačené na kvalitnejšom papieri. Imaginácia a komponovanie je už záležitosť výsostne individuálna. Mladší sa zväčša poučili, ako neuviaznuť v priepastiach neživotného napodobňovania. Mrzí ma však, že sa po časopisoch a novinách objavuje čosi, čomu hovoria koláž alebo fotomontáž, ale je to len prvoplánová zlátanina, ktorá supluje nedostatok invencie fotoreportérov. S úplným dešpektom a so znechutením sledujem počítačových kolážistov a ich výtvory. Chcel by som tiež uskutočniť sen Ruda Fábryho a vyrobiť si knihu sám. Dúfam, že to bude skôr než v šesťdesiatich štyroch rokoch, ako sa to podarilo jemu v Metamorfózach... Vytvoril som kolážou niekoľko obálok kníh, ilustroval som takto dlhodobé publicistické cykly vo víkendových prílohách viacerých ústredných denníkov a časopisov. Dávnejšie som skompletizoval obálku a sériu desiatich koláží do knihy Jána Čomaja Počmáraný život.
Už som natrénovaný! Ešte by to chcelo básne. Básne o sne. Ale ja spávam málo. Chcem dlhšie žiť.
● Aký dlhý život má koláž, aká je jej trvácnosť? Je to umenie?
Umenie je urobiť koláž, aby mala dlhý život. Po štvrťstoročí experimentov, hľadania, vymýšľania podkladov a skúšania lepidiel si myslím, že už to viem.
● Nespomínal si vzory. Tvrdíš, že nechceš, aby z tvojich obrazov trčali. Predsa však máš vo výtvarnom umení inšpirátorov. Odmietol si prirovnanie ku slovenskému Dalímu. Sú v tvojich kolážach jeho vplyvy?
Nedávno som si znovu premietol dvojdielny film Iana Gibsona o Dalím – jednom z najpopulárnejších a najkontroverznejších umelcov 20. storočia. Je to precízne nakrútený dokument a šesť stránok poznámok, ktoré som si pritom urobil v zošite veľkého formátu, tvoria len výroky tohto figueraského umeleckého mága. Musel by som sa prehrabávať podvedomím, prečo mám podčiarknuté vety ako „červenajúci sa masturbant pristihnutý so svojimi fantáziami“. Myslím, že nie náhodou sú tam aj citáty: „Som zlý maliar, lebo som príliš inteligentný na to, aby som bol dobrý maliar. Aby bol človek dobrým maliarom, musí byť tak trochu idiot. Až jedného dňa vytvorím taký dobrý obraz ako Velasquez, Vermer alebo Raffael, tak za týždeň zomriem. A preto chcem ďalej zle maľovať a dlhšie žiť“. „Keď sa niekto vytrvalo hrá na génia, stane sa ním.“
Pravda je, že si už roky zhromažďujem mravcov, lúčne kobylky a žirafy, ktorým chcem na krku rozložiť oheň, aby boli v mojich obrazoch živé majáky. Tiež sa učím, ako sa z morských ježkov pripravuje geltada a skúmam nakoľko je rybí slíž z čertižnianskeho potoka podobný babosovi z Port Lligatu. Pravda je, že som na jeho poctu urobil koláž s názvom Slávnosť v Cadaques. A možno ešte namaľujem hlavu markíza de Sade končekmi fúzov...