Nedávno v Severnej Kórei zomrel komunistický vodca Kim Čong-il, v Čechách zase komunistami zvolený bývalý prezident Václav Havel. Na oboch stranách sa z najvyšších miest rozpútalo oficiálne megatrúchlenie. V Severnej Kórei zrejme bežný štandard, no v Čechách niečo také nezažili hádam od smrti Josifa Visarionoviča. Václav Havel bol chvíľu aj česko-slovenským prezidentom.
Novembrová inscenácia, v ktorej hral výraznú úlohu, sa dotkla aj nás, aj tu sa našli ľudia, ktorí mu chceli prejaviť svoju vďačnosť. Samozrejme že trochu ináč, ako sa to robí v Severnej Kórei. Tu by to chceli využiť zároveň na to, aby si označkovali ďalší kúsok spoločného priestranstva svojou pachovou stopou.
■ AKTÉRI ABSURDITY
Václav Havel ešte ani nevychladol a už chceli po ňom pomenovať časť dunajského nábrežia. Mimochodom – to trafili takmer dokonale. Veď ak sa môže časť nábrežia volať po českom agentovi NKVD soudruhovi Svobodovi, prečo by sa ďalšia časť úplne logicky nemohla pomenovať po Havlovi? No a keď si ich pozrieme – hlavne komunistické a eštebácke dietky, ktorých rodokmeň pevne kotví v revolučných 50. rokoch, hneď vidíme, že tí mu majú byť za čo vďační. Nielenže oni, či ich otcovia si nijakým spôsobom neodpykali krvavé zločiny na našom národe, naopak, sú to oni, ktorí vyšli z celej „revolúcie“ ako víťazi, často s miliardovými kontami. Veru, aj ten „demokratický“ kapitalizmus nám tu robia naši súdruhovia. Veď aj tak vyzerá. Tu by som sa fakt nečudoval, keby sa tiež plačúci začali hádzať o zem. Samozrejme, že v tomto ďakovnom spevokole nemohol chýbať ani koryfej nášho marxizmu-leninizmu Miroslav Kusý. Tomu sa dokonca pri kritike novoročného prejavu prezidenta Gašparoviča podarilo uviesť: „Absentovalo povznesenie sa nad vec, taký štátnický pohľad, aký mával Havel.“ Nuž, súdruh Kusý má trochu smolu, že z tých emóciami nabitých novembrových dní si všeličo pamätáme, aj Havlove prejavy. Jeden z najslávnejších je ten o nezamestnanosti, inflácii a o nevstupovaní do žiadnych paktov. V tomto Gašparovič skutočne zaostáva za Kusého idolom aspoň o dve konské dĺžky. Nuž, Havel nech radšej odpočíva v pokoji. Len si nemôžem odpustiť poukázať na jednu vec – na to, že ako milovník absurdnej drámy sa sám stal iba figúrkou v jednej inscenácii, ktorej scenár písali oveľa schopnejší scenáristi, ako bol on. A či tú úlohu hral z morálnej slabosti, naivity alebo len bol vydieraný, to sa ťažko dá usúdiť. Možno sa to raz dozvieme presne, ale ktovieako na tom už nezáleží, čas späť nevrátime.
■ UČENLIVÝ DORAST
Leitmotívom týchto riadkov je vďačnosť, s fókusom na tú komunistickú. S ňou už prirodzene ide ruka v ruke aj nevďačnosť. Veru by ma prekvapilo, keby sa aj tej nenašlo požehnane. A najviac – čuduj sa svet – zase u komunistov. Samé paradoxy, Havel by len tak mňamkal od blaha. Tí ako keby silou-mocou chceli dokázať každému, kto to ešte dodnes nevie, že boli nielen najväčší zločinci histórie, ale aj najväčší hlupáci. Špeciálne tí, ktorí svoje organizácie dodnes označujú slovom komunistická. Tí mu mali robiť čestnú stráž pri rakve, tak ako voľakedy súdruhovi Stalinovi, a nie vulgárne mu nadávať. Veď aj to, že vôbec môžu používať tento názov je jeho zásluha. Nakoniec, veď on bol len „nositeľom dejinnej nutnosti“, proti ktorej by nemal vystupovať žiadny dialektický materialista. Nuž, revolučný elán mladosti sa nezaprie – radšej konať ako rozmýšľať – a internetovú komunikáciu doslova zaplavili nechutné komsomolské útoky na nebožtíka Havla. Boli hlavne zo stránky SMKČ, čo je Svaz mladých komunistů Československa. Pozrime sa. Ako vidno, komsomolskej mladi je dodnes ľúto za slovenskou kolóniou, kde by mohli šíriť svoje kosákovo-kladivové múdrosti.
Zároveň tu máme ďalší paradox. Títo mladí boľševici si už nepamätajú, že aj v tomto stál Havel na ich strane. Stačí si pripomenúť jeho prejav v parlamente, v ktorom nenápadne spomínal použitie armády na nespokojných Slovákov.
Ale história nikdy nebola silnou stránkou komunistov. Nosili sa najmä heslá. Revolučné, pokrokové, úderné, humanistické... No za propagandistickými heslami sa vždy skrývalo niečo iné. Tak aj v tomto prípade – za všetkými tými bombastickými vetami o revolúcii, komunizme a proletárskom internacionalizme je len malý priprdený český meštiačik, ktorý pri pive sníva svoj mútny sen o miniríši, kde by slnko nezapadalo...
A ešte jeden mini paradox na záver: vedecký komunizmus učí, že všetky národy raz splynú v jednotnú komunistickú spoločnosť. Jednoducho zmiznú. Nie sú potom nejaké snahy o národne koncipované „Československo“ podľa tej najdokonalejšej teórie všetkých čias vlastne retrográdne a teda reakčné, milí mladí súdruhovia?
Ján Litecký ŠVEDA
Karikatúra: A. MIŠANEK