Arbeit macht frei alebo osvienčimské svedectvo

Emil SEMANCO ‒ Foto: archív autora

Poľský Osvienčim bol v minulých dňoch v centre pozornosti svetovej verejnosti. Konali sa tu pietne podujatia pri príležitosti osemdesiateho výročia oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau za účasti niekoľkých monarchov, desiatok hláv štátov, vládnych delegácií, posledných preživších a pozostalých po obetiach a deportovaných. Predstaviteľov Ruskej federácie nepozvali, aj keď tento nacistický vyhladzovací koncentračný tábor ‒ fabriku na smrť ‒  27. januára 1945 oslobodila Červená armáda. Tento dátum je Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu a muzeálny memoriálny táborový komplex je zapísaný do pamiatkového dedičstva UNESCO. 

Opustené strážne veže osvienčimského koncentračného tábora už nehrozia hlavňami guľometov.

Vrátnica fabriky na smrť. Cvikacie hodiny zániku. Nad bránou nápis: ARBEIT MACHT FREI – výsmech práci i slobode.

Najohavnejšie vedenie vysokého napätia všade naokolo.

Šeď a ponurosť. Kolory, aké vie namiešať len všadeprítomnosť umelkyne so skríženými hnátmi. Aj po osemdesiatich rokoch vystavuje svoje ohavné diela tetované tušom pod kožu ľudí ‒ na rámoch z kostier. Monotematicky pruhovaná pojme celú ľudskú tragédiu. Sprievodkyňa osvienčimského múzea pani Jolanta sa nemusí nútiť do toho, aby jej v hlase nerezonovalo dojatie.

• ●●

Z brezy pri vchode do tábora padajú z omrznutých vetví ľadové slzy. Strom si ešte pamätá na tie transporty i na pochody s dychovkou: Práca oslobodzuje! Do kroku hral táborový orchester, popri cestičkách rozvoniavali záhony kvetov…

Faloš, faloš!

Auschwitz je vraj láska k prírode a nemecký poriadok.

A čo znamenajú tie komíny vzadu za barakom číslo 24, z ktorých sa valí hustý čierny dym?

To je kuchyňa…

Vyvolenci zo Sonderkommanda tu prikladajú polenami trupov. Onedlho sa aj oni premenia na popol. Lebo Auschwitz nepotrebuje svedkov. Kuriči si len nakrátko oddialili vlastný koniec v ohni kremačných pecí. Onedlho aj ich popol vietor kamsi rozfúka.

Čas však všetko neodveje…

• ●●

Bez jedného je osemdesiat rokov odvtedy, čo v Norimbergu odsúdili na smrť obesením dvanástich hlavných nacistických vojnových zločincov: führerovho tajomníka Martina Bormanna (v neprítomnosti), generálneho guvernéra Poľska Hansa Franka, ríšskeho protektora Čiech a Moravy Wilhelma Fricka, ríšskeho maršala Hermanna Wilhelma Göringa, generálplukovníka Alfreda Jodla, šéfa bezpečnostnej služby Ernsta Kaltenbrunnera, generála poľného maršala Wilhelma Keitela, ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa, ríšskeho ministra pre okupované východné územia Alfreda Rosenberga, ríšskeho komisára pre Holandsko Arthura Seyss-Inqurta, vydavateľa Der Stürmera Juliusa Streichera a napokon aj splnomocnenca pre pracovné nasadenie Fritza Sauckela.

Pred medzinárodným tribunálom víťazných vojnových mocností stáli strojcovia Bieleho plánu i plánu Barbarosa, osnovatelia plánov na  definitívne  riešenie židovskej otázky, vyhubenie Slovanov, Cigánov… Pred senátom sveta stáli tvorcovia svetovládnych projektov!

Sedím v osvienčimskom kine. Celuloidový pás v premietačke odkrútil vyše osemdesiatročné čierno-biele hrozné dokumenty. Hororové snímky.

Lektorka Jolanta už prestala tlmočiť.

Nemôže. Zlyháva jej hlas. A ani nemusí.

Načo slov?

• ●●

 Je mrazivý deň konca januára roku 1945. Vojaci 60. armády I. ukrajinského frontu otvárajú bránu za ostnatými drôtmi: ARBEIT MACHT FREI… Nachádzajú sedemtisíc ťažko chorých väzňov, medzi ktorými je stoosemdesiat detí. Sú to trosky, ľudské zlomky…

Veliteľ tábora SS-Obersturmbannführer Rudolf Franz Ferdinand Höß priznáva, že za jeho pôsobenia v tábore bolo 1,5 milióna mŕtvych. Koľko umučených k nim pridali Mengele alebo Klauberg?

V osvienčimskej evidencii je však iba 405 000 mien. V tomto smere nebol povestný nemecký poriadok až taký precízny. Oveľa dôslednejší bol v úsilí zahladiť za sebou všetky stopy masového vraždenia miliónov ľudí, ktorých sem zvážali z celej Európy v dobytčích vagónoch až zo vzdialenosti dvetisícštyristo kilometrov. Ako prvých 728 poľských politických väzňov v júni 1940. Onedlho po nich aj 13 775 sovietskych vojnových zajatcov. Od októbra 1941 do februára 1942 z nich zahynulo 8 320! Umierali v rozpätí piatich až desiatich minút. V táborovej Totenbuch sa v 653 prípadoch ako príčina smrti uvádza prasknutie srdca. Na infarkt umierali mladí ľudia, ktorých krátko predtým odvodové komisie uznali schopných na vojenskú službu!

Iba v Osvienčime tetovali väzňom evidenčné čísla na ľavom predlaktí. Ruským vojakom špeciálnou železnou pečiatkou s pretáčajúcim sa číselníkom, ktorý tvorili centimeter dlhé ihly. Len deväťdesiati dvaja (92!) mohli svoje číslo z fabriky smrti ukázať aj po skončení vojny…

• ●●

 Barak smrti má číslo jedenásť.

Povestná Mengeleho ambulancia − úradovňa.

Na jej nádvorí pri Stene smrti zastrelili esesáci dvadsaťtisíc ľudí!

 „Hlina okolo popravného múra bola taká nasiaknutá krvou, že ju bolo treba vybrať do hĺbky dvoch metrov“, pripomenie pani Jolanta a vedie nás miestnosťami príšerného laboratória, najstrašnejšieho v rade ďalších barakov z neomietnutých tehál − nemých svedkov pravej podstaty fašistického poriadku.

Sedemtisíc kilogramov vlasov už treťoríšski holiči s krvavými britvičkami nestihli odviezť firme Alex Cink, aby z nich v Nemecku natkali deky.

Päťdesiat fenigov za hlavu. Výborný obchod. A k tomu zlaté zuby, okuliare, hodinky, bielizeň, kufre, protézy. Všetko putovalo naspäť do ríše. Všetko v Auschwitzi sa menilo na mastný čierny dym a mastné zisky!

• ●●

            Auschwitz-Birkenau.

Aussenlager…

            Osvienčim, Brezinka, Monovice.

            Šesťstodvadsať obytných barakov na ploche 476,5 hektára. Okolo štyroch miliónov obetí. Väčšinu z nich usmrtil najničivejší cyklón, ktorý mal podobu neveľkých kryštálikov.

Cyklón-B od firmy I. G. Farben.  Dôkazy napovedajú, že to jej inžinieri navrhli plynové komory. I. G. Farben bola paradoxne finančným partnerom amerického „lúpežného baróna“ Johna D. Rockefellera a spoločnosti Standard Oil of New Jersey…

Po vojne sa vrhla na produkciu potratových tabletiek!

            Za sklom vo vitríne je uložený smrtiaci náklad, ktorý privážali autá s označením Červeného kríža!

Faloš nad faloš.

Plechovky s lebkou a so skríženými hnátmi.

Cyklón B.  Šesť-sedem kilogramov na tisícpäťsto ľudí.

            V Osvienčime sa ho minulo okolo dvadsaťtisíc kilogramov!

• ●●

            Kúpeľ zmaru. Očistec pekla.

            Komora s veľkosťou dvesto metrov štvorcových s dvoma otvormi v povale. Tu nahnali naraz aj dvetisíc ľudí a otvormi v plafóne pustili cyklón. Smrť nastávala v priebehu desiatich až pätnástich minút. Zadusením, ale aj strachom. Hneď za stenou miestnosti horeli bez prestávky kremačné pece, dokonalejšie a odolnejšie. Bez prestávky! Koks roztavoval ich železné súčasti. Špecialisti neustále vymýšľali stávky. Prvú, druhú, tretiu, štvrtú, piatu…

Veliteľ tábora Höß vo svojich spomienkach uvádza: „ Koncom leta 1942 sme už museli páliť trupy na hraniciach, kde bolo uložených aj dvetisíc mŕtvych. Potom v jamách spolu s tými, čo tam boli pochovaní predtým. Polievali sme ich naftou, neskôr sme používali metyl. Hranice horeli dňom i nocou. Koncom novembra 1942 boli všetky masové hroby zamaskované. Bolo v nich okolo 107 000 väzňov.“

            Možno by v tomto masovom vraždení pokračovali. Lenže na velenie ozbrojených síl prišla sťažnosť protilietadlovej obrany:  Ohne z ľudských vatier je vidieť doďaleka! Mohol by ich odhaliť nepriateľsky letecký prieskum…

• ●●

            Bránami koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau prešli ľudia dvadsiatich ôsmich národností. V symbolickej urne v Sále národov dnešného memoriálneho komplexu je z nich hrsť popola. Na stene žaloval nápis: BOLI NÁS ŠTYRI MILIÓNY.

• ●●

Pochod smrti.

Osemnásteho januára 1945 vyšiel z brány s cynickým nápisom: ARBEIT MACHT FREI zástup väzňov. Bolo ich 58 000. Všetci, čo ešte vládali chodiť. Za drôtmi osvienčimského tábora zostalo len sedemtisíc najslabších a stoosemdesiat detí.

Čo cyklón neodvial…

Čas všetko nezahojí.

            Na vojnové zločiny, zločiny proti mieru a ľudskosti, na zotročovanie sa nezabúda.

            Preto bolo 138 norimberských poldňov a 403 verejných pojednávaní.

Žaloba na fašizmus. Je o nej stenografický záznam so sedemnásťtisíc stránkami. Priebeh norimberského procesu je zachytený na 3 032 kilometroch magnetofónových pások a na 5 200 gramofónových platniach. Na ich konci je výrok o vine a treste – pre Göringa, Ribbentropa, Keitela, Kaltenbrunnera, Rosenberga, Franka, Fricka, Streichera, Sauckela, Jodla, Seyss-Inquarta a neprítomného Bormanna.

Hess, Funk a Raeder dostali trest doživotného žalára. Speer ‒ dvadsať, Neurath ‒ pätnásť a Dönitz ‒ desať rokov väzenia.

Osvienčimského veliteľa Rudolfa Hößa popravili priamo v tábore, ktorému velil.

Stojíme pri táborovej šibenici, na ktorej napokon skončil aj on a poľská sprievodkyňa pani Jolanta má v hlase nečakanú silu.

Hovorí o spravodlivosti a odplate.

• ●●

Rozsudok tribunálu v Norimbergu vykonali krátko pred polnocou 16. októbra 1947. Jedenástich hlavných nemeckých vojnových zločincov obesili. Iba Göring tesne pred popravou spáchal v cele samovraždu, keď prehryzol kapsulu s kyanidom. Povrávalo sa, že ju mal v navŕtanom zube… Clona. Skôr mu ju prepašoval poručík Jack G. Wheelis, jeden z amerických dôstojníkov, s ktorým bol v kontakte a ktorého poznal z poľovačiek ešte pred vojnou. Iné verzie tvrdia, že ju v plniacom pere preniesol do väznice vojak Herbert Lee Stivers na žiadosť neznámej nemeckej ženy…     

Maršalovu žiadosť, aby ho zastrelili, zamietli.

Jeho telo spálili a popol rozsypali…

Je osemdesiat rokov od čias, keď fašizmus predstúpil pred svedomie sveta.

Žalobca sovietskej strany generálmajor R. A. Rudenko vtedy povedal: „Prvý raz v histórii sa zločinci proti ľudskosti zodpovedajú za svoje zločiny pred medzinárodným tribunálom, prvýkrát národy súdia tých, čo vyhladzovali milióny nevinných ľudí, ničili kultúrne hodnoty, zaviedli systematické vraždenie, mučenie a vyvražďovanie starcov, žien a detí“.

Toto fašistické zverstvo pokrstili HOLOKAUST…