Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský na Svetovej výstave vo Viedni
Z litografie pamäti slovenského polyhistora
Pavol M. KUBIŠ – Foto: panoramio.com. archív SNN
Svojou literatúrou obveseľoval v čase, keď slovenská beletria plnila skôr spasiteľskú funkciu. V pomatičnom období sa však nebál do svojich humoresiek, fejtónov a čŕt vniesť nefalšovaný humor. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský sa narodil pred sto deväťdesiatimi rokmi 4. marca 1824. V roku 1873 sa vo Viedni uskutočnilo grandiózne podujatie: svetová výstava. Centrálne výstavisko vybudovali v známom Prátri. Názorným dokladom o jeho vzhľade je dodnes zachovaná farebná kameňotlač T. Neumanna (tlačil H. Gerhart) Náhodne objavený grafický list je o to cennejší, že dnes by sme už márne hľadali nejaký pôvodný katalóg výstavy alebo dokumentárnu fotografiu z tejto udalosti. Spomínaná farebná litografia areálu svetovej výstavy zachytáva ústrednú architektúru výstaviska – smelú konštrukciu rotundy a hlavnú os na ňu z dvoch strán napojeného dlhého koridoru s priečnymi krídlami a s množstvom voľne stojacich pavilónov uprostred parčíkov s vodometmi. Nevenoval by som sa tak obšírne opisu tejto scenérie, keby som sa o tomto svetovom fóre nebol náhodou dozvedel zaujímavú informáciu spojenú s osudmi slovenského polyhistora (tak by sa popri Matejovi Belovi mal označiť), ktorého však skôr poznáme iba ako lekára a spisovateľa. Áno, ide o Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, ktorý v lete roku l873 spolu s manželkou na radu priateľov (po úmrtí svojich troch detí) pobudol dva týždne – aby sa „rozptýlil“ – práve na Svetovej výstave vo Viedni.
■ ÚSMEVNE A Z NADHĽADU
A nebol by to Laskomerský, keby svoje zážitky a postrehy z takéhoto veľkolepého podujatia nepoložil na papier. Samozrejme, štýlom jemu vlastným: úsmevným tónom, typickým pre celú jeho literárnu činnosť. Laskomerský, ako sám priznáva, strávil na výstavisku dennodenne niekoľko hodín, aby sa oboznámil s rozsiahlou dramaturgiou výstavy. Sám udáva, že vystavovateľov bolo až dvadsaťosemtisíc. O jeho pobyte i dojmoch z Prátra som sa dočítal nielen z jeho pera (Zobrané spisy, zv. IV., Bratislava l962), ale aj z príspevku Júliusa Kálmána (Vlastivedný časopis, l973, str. 92 až 93). A tak vieme, že návštevnosť výstavy vo Viedni bola taká, že každý deň tu bolo asi štyridsať- až päťdesiattisíc ľudí, ktorí sa po prehliadke rozchádzali väčšinou do blízkych i vzdialenejších reštaurácií a hotelov. Laskomerský usudzoval, že z výstavy mali veľký úžitok najmä reštauratéri, hostinskí a ďalší majitelia najrozličnejších pohostinských podnikov, ba aj súkromníci, ktorí v tom čase prenajímali izby. Náš spisovateľ a lekár pripomína, že i on nad každým výdavkom na svetovej výstave uvažoval, lebo neoplýval peniazmi... Ako zo životopisných údajov o Laskomerskom vieme, od svojich pacientov neprijímal odmenu, a teda naozaj mal hlboko do vrecka
■ PRECHÁDZKA VÝSTAVISKOM
Zážitky návštevníka výstavy sa začínajú výstupom na galérie ústrednej výstavnej budovy – rotundy. Na jej poschodie dopravoval návštevníkov výťah zariadený „na vzdušný tlak“. (Výťah bol zrejme v podobnom plechovom kryte, ako je výťah do kaviarne Bystrica na Moste SNP v Bratislave – pozn. aut.) Výťahová kabína pripomínala Laskomerskému banskú šachtu v Kremnici. Svoje opisy oživuje vtipnými slovnými vsuvkami, spestruje úsloviami, klasickými citátmi, všetko posudzuje zo stanoviska syna svojho ľudu, síce vzdelaného, ale bezpodmienečne demokraticky zmýšľajúceho. Medzi prvými exponátmi ho upútali výtvarné diela – obrazy, sochy a grafika, veď Laskomerský bol sám aj zručný kresliar a maliar. Zaznačil si, že v šesťdesiatjeden sieňach bolo vystavených 11 228 umeleckých diel – z Francúzska 1 573, Talianska 625, Ruska 437, Rakúska 869 a Uhorska 210...
V západnej polovici koridoru výstaviska boli expozície Ameriky, Belgicka, Dánska, Francúzska, Holandska, Nemecka, Nórska, Portugalska, Španielska, Švajčiarska, Švédska, Talianska a Veľkej Británie. Vo východnej polovici sa komunikácia začínala prehliadkou rakúskej expozície, najrozmernejšej zo všetkých, čo Laskomerský vysvetľoval tým, že podujatie sa koná na domácej pôde...V rámci Rakúska prezentovali aj české sklo. „Pri jeho opise zanecháva slovanské Laskomerského srdce úsmevnosť, akoby ho zvieralo vedomie, že aj tento národ je odlúčený od najbližších bratov a ani on nemá suverénne práva... (Július Kálmán, Vlastivedný časopis). Laskomerský doslova píše: „Tu najväčšmi padá do očú sklený tovar a menovite... tovar český. Blyštia sa dúhové farby, ligocú sa hrany, rozmanité farby mihajú a zlato sa skvie v rozličnej ornamentike... Brus českého skla je majstrovský, ale ono je (vyrábané) zo surovín, aké nám chýbajú...“ Popri Rakúsko-Uhorsku mali vo východnej časti výstaviska svoje expozície Čína, Japonsko, Rumunsko, Rusko a iné.
■ UHORSKÉ EXPONÁTY
Laskomerského, prirodzene, najväčšmi upútalo to, čo poslali na výstavu z Uhorska. Veď sa vyznal v mineralógii, geológii, ovládal základy kreslenia a maľby, bol lekár...Vedel teda náležite oceniť nielen výtvarné diela, ale aj ručné práce, výrobky umeleckých remesiel a artefakty ľudovej umeleckej výroby. V uhorskej expozícii našiel vyšívané bohoslužobné rúcha, sprostredkované historikom umenia, banskobystrickým biskupom Arnoldom Ipolyim. Videl tu výrobky štátnej sklenej huty na Sihle a výrobky z dielne Štefana Kuchinku z Utekáča, ktoré spisovateľ dôverne poznal. Aj priemyselné výrobky kráľovských erárnych i súkromných železodielní boli hojne zastúpené. „Nás zvlášť zaujímalo hrončianske železo, a to kované, ťahané, tľapkané, liate a točené, ako i drobný tovar, napríklad klince. Môžem povedať, že som s uspokojením hľadel na plody našich krajov a na výtvory priemyselnej schopnosti nášho slovenského ľudu. Banícky priemysel ide prevažne cez slovenské ruky, potom nasledujú nemecké a rumunské...
Laskomerského pozornosti neušli ani minerály – medený kýz zo Sloviniek, sľudová opuka a sivá vaka zo Španej Doliny.
■ ZÁUJEM O PRÍRODU
O pavilóne, kde vystavovali lesné bohatstvo Uhorska, Laskomerský píše: „Lesné vtáctvo, drevo, semená a všetko, všetko, čo patrí k lesnému hospodáreniu... Ach, veď je to krása tie naše lesy... Veľké kusy... kláty, stromy, čo sa v pavilóne prirodzeným spôsobom nepomestili, boli uložené okolo pavilónu pod holým nebom. Pekný, velebný to pohľad na velikánov, prisťahovavších sa stadiaľ od diaľnych, odľahlých dolín, úbočí a krajov, tichých ukrytých grúňov. Kde si ty, kráľ lesov, vyrástol z malilinkého semiačka v osamelom báne tam v lone slovenských Tatier a teraz si priputoval, zoťatý síce, ale vždy velebný na pohľad, sem na svetovú výstavu, obdivovaný svetáckym svetom ?!...“ Na jednom kmeni Laskomerský ešte pred prečítaním nápisu spoznal, že pochádza z breznianskych lesov. Neraz na výstave ľutoval, že nepredávali aj chýrnu brezniansku bryndzu, lebo – ako zaznamenal – bol presvedčený, že by ňou nebolo pohrdlo ani tých osemdesiatpäť panovníkov, ktorí výstavu navštívili. Laskomerského bytostný záujem o prírodu podmienil aj v ostatných expozíciách jeho pozornosť k všetkému, čo s ňou súviselo. Ako lekára ho, prirodzene, zaujímala i chirurgia: všade, kde sa s ňou stretol, sledoval jej stav a želal si jej nástroje použiť na prospech vlastných pacientov doma.
■ NÁROČNÁ ÚLOHA
Prehliadka rarít , jedinečností a unikátov, čo štáty sveta poslali na viedenskú výstavu pred vyše sto štyridsiatimi rokmi, postavila Laskomerského pred náročnú úlohu. V strede obrovského civilizačného ruchu celej Európy, ba aj celého sveta vtedy vo Viedni, musel adekvátne tlmočiť svoje premnohé zážitky pohotovo v reči určenej pre vlastných čitateľov. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský bol rozhľadený po vtedajšej rakúsko-uhorskej i svetovej politike, zbehlý vo vedách, najmä v prírodných, a v ďalších početných odvetviach kultúry. Po dvojtýždňovej návšteve Svetovej výstavy vo Viedni tohto spisovateľa realistu viedol ušľachtilý úmysel podeliť sa o dojmy so všetkými, pre ktorých sú jeho črty určené, teda aj s nami, ktorým slúžia dnes ako poučný dobový dokument. A čo je na týchto Laskomerského postrehoch a poznámkach možno najdôležitejšie, je ten fakt, že v celom rozsahu svojich dojmov z výstavy porovnával všetko so slovenskými pomermi.