Príbeh dolnozemských Slovákov je fenomén, ktorý nemá obdobu
Katarína KOŇARIKOVÁ KOLÁRIKOVÁ je významná slovenská spisovateľka, ale najmä organizátorka kultúry prepojenej so zahraničnými Slovákmi. Spoločne s Ingrid Majerikovou nie tak dávno nastúpili do najstaršej kultúrnej ustanovizne ‒ Matice slovenskej. Popri literárnej a organizátorskej činnosti sa nová riaditeľka venuje aj prírodným vedám…
Dá sa skĺbiť práca na poli kultúry a osvety s prácou na poli prírodných vied?
Nepovedala by som, že som významná slovenská spisovateľka. Písaniu sa venujem len príležitostne, je to môj relax a záľuba. Venujem sa „trilerovým“ poviedkam, poézii, no v súčasnosti píšem knihu – niečo ako zbierku dokumentov o Slovákoch, ktorí žili v rokoch 1884 – 1949 v Bulharsku. Spracovávam ich život z cirkevného pohľadu. Zastávam pozíciu riaditeľky Krajanského múzea Matice slovenskej, ale pôsobím aj na Lekárskej fakulte UK v Bratislave na Ústave lekárskej chémie, biochémie a klinickej biochémie. Zaoberám sa štúdiom nádorových buniek a učím lekársku chémiu a biochémiu. Práca na fakulte a práca v Matici slovenskej je celkom odlišná, prienik medzi nimi neexistuje a čas, ktorý venujem jednej i druhej profesii, sa spája iba ťažko. Vo všetkom však hľadám rovnováhu.
Čo všetko sa vám podarilo, odkedy pracujete v Matici slovenskej v orientácii na zahraničných Slovákov? Vlani od apríla do októbra ste sa zúčastnili na niekoľkých pracovných cestách do Komlóša a Nadlaku s účasťou na seminári slovenských dolnozemských pedagógov či akadémii k osemdesiatemu výročiu časopisu Hlas ľudu. Čo zaujímavé sa tam udialo?
S krajanmi pracujem už od roka 2018, odkedy som nastúpila na pozíciu predsedníčky Spolku Slovákov z Bulharska. Práca v Matici je premostením a poskytuje mi viac možností, ako sa venovať tejto problematike. Tak ako vravíte, zúčastnila som sa na viacerých podujatiach. Usilujem sa získať čo najširší prehľad vo všetkých oblastiach, a preto cesty na Dolnú zem majú pre mňa veľký význam. Získavam dôležité kontakty, mám možnosť prednášať na konferenciách a nadväzovať spoluprácu. Mám veľa nápadov a myšlienok, ale všetko závisí od finančných možností. Niektoré drobné projekty sa mi už podarilo rozbehnúť aj vďaka nezištnej podpore ľudí, ktorí sa na nich zúčastnili. Chcela by som však urobiť viac.
Spoluorganizovali ste konferenciu k osemdesiatemu výročiu SNP, do ktorej ste zapojili aj zahraničných Slovákov. Výstupom je nový zborník Bojovali za našu slobodu, ktorý spracováva prvýkrát v dejinách prínos matičiarov v povstaní. Čím je tento zborník unikátny, čomu všetkému sa venovali zahraniční Slováci?
Toto podujatie bolo mimoriadne významné práve aj preto, že sa na ňom mohli zúčastniť prednášajúci z Dolnej zeme, ale aj tí, ktorí žijú na Slovensku a venujú sa historickým témam o dolnozemských Slovákoch, alebo aj Slováci z Dolnej zeme, ktorí žijú na Slovensku. Ich poznatky boli obohatením. Málo ľudí vie o Slovákoch z Dolnej zeme, a už vôbec nie, že sa zapojili do odboja. Zborník je unikátny tým, že v ňom nájdete aj príspevky, ktoré ešte uverejnené neboli a ani takto spracované. Pri oslovovaní prednášajúcich sme dokonca našli aj potomkov priamych účastníkov a ich príbehy boli azda najzaujímavejšie.
Boli ste tiež v matičnej delegácii do Slovinska. Ako vnímate Slovincov, slovinskú kultúru, slovenské dejiny? V čom vidíte podobnosti a odlišnosti medzi Slovákmi a Slovincami?
Mala som tú česť prednášať na univerzite o zachovávaní jazyka a kultúry Slovákov na Dolnej zemi. Zamerala som sa na jazyk Slovákov z Bulharska, keďže Slováci z Bulharska patria medzi najjužnejšiu vetvu dolnozemských Slovákov a vidieť u nich najvýraznejšie vplyvy inokultúrneho a inojazyčného prostredia, ktorým prechádzali a v ktorom žili. Zaujal ma jazyk Slovincov. Aj keď oba jazyky slovenčina a slovinčina patria do rovnakej jazykovej skupiny, líšia sa výslovnosťou, gramatikou a lexikou, čo môže byť pre niekoho náročné pri komunikácii. Keď sa však dlhšie započúvate do slovinčiny, dá sa porozumieť téme rozhovoru. Slovinci aj Slováci sú národy s bohatými folklórnymi tradíciami, ktoré zahŕňajú piesne, tance, kroje a ľudové zvyky. Celkovo je vzťah medzi Slovákmi a Slovincami veľmi priateľský.
Plánujete aj výstavu venovanú dolnozemským Slovákom. Čo bude jej obsahom? Pripravujete tiež podujatie k storočnici Jána Sirackého. V čom bol jeho najväčší prínos?
Ako som už spomenula, mám veľa nápadov a plánov. Výstava venovaná dolnozemským Slovákom by mala zachytiť dôležitú časť histórie a kultúry tamojších slovenských komunít, najmä v súčasnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Bulharsku. Téma dolnozemských Slovákov je fascinujúca a dôležitá z hľadiska ich kultúrneho dedičstva, národného povedomia a migrácie. Je to fenomén, ktorý nemá vo svete obdobu. Ján Sirácky sa narodil v máji 1925 v Báčskom Petrovci. Bol to významný slovenský historik, pôsobil v Historickom ústave SAV, venoval sa slovenskému vysťahovalectvu do Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a česko-slovensko-juhoslovanským vzťahom. Bol zakladateľ a prvý riaditeľ Ústavu pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej. Jeho život a dielo si zasluhujú pozornosť, a preto by som rada v spolupráci so Spolkom Slovákov z Juhoslávie, Maďarska, Rumunska a Bulharska usporiadala seminár, ktorého výstupom bude zborník. Pripomínanie si významných výročí je dôležité z viacerých dôvodov, ktoré sú hlboko zakorenené v našej histórii, kultúre a spoločenskej identite.
Zaoberáte sa tiež tematikou geneaologického výskumu dolnozemských Slovákov. Aké poznatky z neho máte?
Konferenciu na tému genealogického výskumu plánujem na podnet a v spolupráci s predsedom Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov. Jeho zámer pokúsiť sa naindexovať matriku dolnozemského mestečka Slovenský Komlóš vznikol v roku 2015. Postupne sa združila skupina bádateľov a vytvorila tím, ktorý začal pracovať na prvom projekte ‒ indexovaní (prepisovaní) matričných záznamov dolnozemskej obce Slovenský Komlóš do genealogického programu. Indexovanie matrík je zamerané na celú oblasť osídlenú dolnozemskými Slovákmi. Začali Békešskou a Čanádskou župou, spracovali matriky Nadlaku (Rumunsko), indexujú prvú obec v Peštianskej župe. V súčasnosti ich webstránka poskytuje v sekcii „matriky“ aktuálnu databázu spracovaných dolnozemských matrík. Význam tohto projektu spočíva v tom, že ide o systematický a historicky cenný proces indexovania matričných záznamov, ktoré sú kľúčové pre genealogický výskum a zachovávanie kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov.
Vediete tiež Spolok Slovákov z Bulharska. Aký máte vzťah k samotnej bulharskej kultúre? Ako sa vôbec dostali Slováci do Bulharska?
Patrím už k tretej-štvrtej generácii potomkov Slovákov z Bulharska. Stále zachovávame niektoré prvky bulharskej kultúry, ako je napríklad Baba Marta, Trifun Zarezan, radi si zatancujeme choro a v našom stravovaní prevláda bulharská kuchyňa. Dokonca stále používame niektoré bulharské výrazy, ktoré si naši predkovia priniesli z Bulharska. Som hrdá na svoje korene a k práci pre spolok pristupujem zodpovedne a s úctou. Slováci do Bulharska prichádzali z už existujúcich slovenských kolónií na Dolnej zemi v roku 1884. Najviac rodín prišlo z Nadlaku, Padiny, Kovačice, menej zo slovenských dedín v Maďarsku. Zo všetkých týchto miest však prichádzali za pôdou. V literatúre sa môžeme stretnúť s pojmom tzv. sekundárna vlna kolonizácie. Prvá dedina založená Slovákmi bola Mrtvica, neskôr premenovaná na Podem, ďalej Gorna Mitropolija, Brašljanica a Vojvodovo, v ktorom žili prevažne Česi. Zakrátko sa tieto slovenské dediny rozrástli na síce neveľký, ale zato životaschopný ostrov neďaleko mesta Pleven, kde sa do roka 1910 usadilo okolo dvestopäťdesiat slovenských rodín.
Uvažujete o nahrávaní CD s piesňami dolnozemských Slovákov či o detskom časopise Dolnozemské slniečko… Aké máte v tomto kontexte plány?
Cieľom tohto projektu je šíriť ľudovú hudbu ako neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva, pričom sa zameria na vybrané ľudové piesne Slovákov z Dolnej zeme, ktoré ešte neboli profesionálne spracované na CD nosiči. Tieto piesne, ktoré sú špecifické pre slovenské komunity v dnešnom Rumunsku, Maďarsku, bývalej Juhoslávia a Bulharsku, majú unikátne texty a melódie, ktoré sa vyvinuli pod vplyvom inojazyčného a inokultúrneho prostredia, v ktorom Slováci vyše dvesto rokov žili. Projekt by obohatil slovenskú ľudovú kultúru o piesne, ktoré síce pochádzajú zo Slovenska, no v tejto unikátnej forme sa líšia od tradičného slovenského repertoáru. Týmto spôsobom sa zachovávajú a oživujú tradície a hudobné dedičstvo Slovákov, ktoré prešlo rôznymi kultúrnymi adaptáciami. Problémom sú však financie. Detský časopis Dolnozemské slniečko v spolupráci s Vladimírom Valentíkom by bol zase venovaný deťom na Dolnej zemi, ktoré by boli zároveň aj jeho tvorcami. Zameria sa na podporu čítania, vzdelávania a zachovávania slovenskej kultúry a tradícií v mladšej generácii. Bude prinášať zaujímavé príbehy, básne, hry, kvízy a tvorivé aktivity v slovenskom jazyku, ktoré pomôžu deťom rozvíjať jazykové a kreatívne schopnosti. Vychádzal by štyrikrát ročne a radi by sme začali septembrom 2025.
Prebrali ste tiež redakcie zborníka Slováci v zahraničí a časopisu Slovanský obzor. Aké zmeny plánujete robiť? Na čo sa možno tešiť v najnovších číslach?
Rada by som nadviazala na prácu svojich predchodcov, ale aj vniesla vlastné myšlienky. Čo sa týka zborníka Slováci v zahraničí, už som hovorila s redakčnou radou o niektorých drobných zmenách a verím, že sa nám podarí zvýšiť jeho kvalitu a prestíž. Je studnicou vzácnych štúdií z dolnozemského, ale i zo zahraničného prostredia. Čo sa týka Slovanského obzoru, je to pre mňa veľká česť a veľká zodpovednosť, že budem šéfredaktorkou. Rada by som oslovila čo najširšie spektrum slovanského sveta. Mám už nejakú predstavu, ale najskôr budem hovoriť s redakčnou radou a potom môžem viac hovoriť o smerovaní časopisu.
Ako vnímate kultúrnu spoluprácu nielen Slovákov, ale Slovanov vo všeobecnosti?
Téma Slovanstva je pre mňa nová, čo sa týka odborného hľadiska, a musím si veľa naštudovať. Súvisí však s mojím výskumom a záujmom, a preto som rada, že sa ku mne dostala aj táto problematika. Keď získam väčší prehľad a kontakty, rozbehnú sa aj moje myšlienky a nápady.
Prečo ste sa rozhodli pracovať v Matici?
Práca v Matici mi dáva viac možností venovať sa krajanskej problematike, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi a rozvíjať spoluprácu s Dolnou zemou a so zahraničím. Táto práca ma pohlcuje, a tak ako aj k predsedníctvu v Spolku pristupujem k funkcii riaditeľky Krajanského múzea s úctou a rešpektom. Je to veľká zodpovednosť voči krajanom. Verím, že len čestnou prácou môžem prispieť k zachovaniu slovenskej kultúry dolnozemských Slovákov.
Zhováral sa Lukáš PERNÝ ‒ Foto: SNN
