Cirkev mu dovolila vydať iba prvý zväzok
Text a foto: Jozef SLIACKY
Jozef Ignác BAJZA pochádzal z považskej dediny Predmier, kde sa narodil 5. marca 1755. Jeho rodičia, pôvodne šoltýsi, reformami prišli o výsady, medzi ktoré patrilo i dedičné richtárstvo. Teológiu vyštudoval na viedenskom Pázmaneu. V centre monarchie ním presiakli osvietenské myšlienky. Stal sa nadšeným stúpencom a propagátorom ideí Jozefa II.
Po vysvätení za kňaza bol Bajza kaplán v Trnave. V roku 1783 dostal faru v Dolnom Dubovom. Aj keď neoplývala blahobytom, Bajza bol usilovnosťou a hospodárnosťou vzorom pre miestnych roľníkov. To mu umožnilo vydávať knihy vlastným nákladom. Problémom bola jeho výbušná povaha. S Bernolákom a Fándlym sa dostal do konfliktu pre podobu slovenčiny.
Vážnejšie boli konflikty s cirkevnými nadriadenými, najmä s vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim a so správcom jeho majetkov Štefanom Kovácsom. Dlhé roky sa ťahal súdny spor o základinu osemdesiatich zlatých, ktoré v roku 1784 poručil obyvateľ Dolného Dubového Martin Svitek tamojšej farnosti a ktoré si údajne Kovács prisvojil…
■ NEPODDAJNÝ DUŠPASTIER
Aj keď môžeme tvrdiť, že Bajza mal v mnohých sporoch pravdu, predsa ho oberali o čas i o náladu literárne tvoriť. O sebavedomí Bajzu výrečne hovoria slová, ktoré napísal v liste Kovácsovi: „Hogy én nem a grof Battányi huszár lova vagyok, hogy, as ur én rajtam nyárgaldózni kezdgen.“ ‒ „Nie som husársky kôň grófa Battányiho, aby pán mohol na mne rajtovať.“ Kovács ho na oplátku charakterizoval ako nenormálneho človeka, ktorý vraj zbil arendátora grófa Erdődyho a ďalších odporcov, že je buričom, ktorý podnecuje poddaných proti zemepánom. Bajza tieto obvinenia odmietol a uviedol, že nezanedbáva svoje kňazské povinnosti, medzi ktoré zaradil aj obranu svojich farníkov pred bezprávím vrchnosti. V roku 1896 konzistórium rozhodlo spor v Bajzov prospech.
■ SKON PRI DUNAJI
Napriek tomu, že mal iba štyridsaťpäť rokov, cítil, že chorľavie, že nestíha pracovať na farskom hospodárstve, preto požiadal, aby ho preložili na inú faru, kde by sa mohol pokojnejšie venovať cirkvi i literárnej tvorbe. Dostal fary v Prietrži a v Zbehoch.
Arcibiskup kardinál Alexander Rudnay dobre poznal Bajzovu situáciu a v roku 1828 ho vymenoval za kanonika kapituly v Bratislave, kde sa prvého decembra 1836 skončila jeho pozemská púť. Pochovali ho v krypte Dómu sv. Martina. Upozorňuje na to pamätná tabuľa s údajnou Bajzovou podobizňou, dielo akademického sochára Jozefa Pospíšila. Svoj majetok vo výške 7 223 zlatých odkázal na dobročinné ciele.
■ CENZUROVANÉ EPIGRAMY
Už v roku 1782 dokončil Bajza knihu Rozličných veršov. Provincionálny cenzor mu vyčítal veľa chýb. Ohrdnutý autor poslal text na posúdenie Ústrednej viedenskej cenzúre. S jej súhlasom zaniesol rukopis do Landererovej tlačiarne. Urazený bratislavský cenzor zasiahol a získal podpisy pod list generálnemu vikárovi v Trnave s tým, že ide o verše, ktoré „sa nemôžu páčiť ľuďom vzdelaným a obdareným zdravým rozumom, všetkým, ktorí rešpektujú cirkevnú disciplínu“.
Podľa neho viedenský cenzor vydal súhlas bez toho, že by veršom porozumel, keďže boli písané po slovensky. Rozličné verše, teda Epigrammata slavonica, nevyšli. Z tristo epigramov je väčšina o láske, priateľstve, mravoch. Asi tretina z nich sú preklady iných autorov, najmä anglického básnika Johna Owena (1616 ‒ 1683). Práve v originálnych epigramoch sa mladý Bajza prejavil ako prívrženec jozefínskych, osvietenských ideí. Tie sa hlboko dotkli byrokratov, šľachty, všetkých, ktorí parazitovali na spoločenskej nerovnosti. Svoju kritiku namieril i na cirkev, najmä na kňazov, ktorí si zamieňali nábožnosť s honbou za svetskými majetkami.
■ POHORŠUJÚCE DIELO
Prvý zväzok románu René mládenca príhody a skúsenosti dokončil v roku 1782. Rukopis prešiel viedenskou cenzúrou, domácu po predošlej zlej skúsenosti radšej obišiel, a kniha vyšla v polovici roka 1784. V románe opisuje cestu Reného do Talianska a Tripolisu, aby priviedol domov stratenú sestru.
Katolícki ideológovia videli za Bajzovou kritikou islamu, spojeného s náboženským fanatizmom a poverami, kritiku samotného katolicizmu, najmä keď dal vyznieť prejavom vášnivej lásky a zapochyboval o celibáte. V roku 1785 sa dostal do tlače druhý diel Reného príhod. V ňom ešte satiristickejšie podáva obraz spoločnosti. Tentoraz bola cirkevná vrchnosť obozretnejšia a tlač knihy zastavila s tým, že „na mnohých miestach ide o pohoršujúce dielo“.
Po tomto zákroku sa Bajza preorientoval na preklady náboženských kníh a tlačou vydal i svojich 271 kázní na vyše tritisíc stranách. V roku 1794 sa mu predsa len podarilo dostať do tlače Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné, medzi ktoré zaradil aj časť sentencií z Rozličných veršov. Na ne reagoval Bernolák v polemickom spise Ňečo o epigrammatéch. V tomto spore išlo predovšetkým o podobu slovenčiny, ktorú mal Bajza odlišnú od bernolákovcov. Rok na to sa prejavil ako humorista v zbierke poviedok, anekdot a hádaniek.
