Bol som presvedčený, že samostatné Slovensko ekonomicky prežije 

Včera 3. marca 2025 nás navždy opustil bývalý dlhoročný predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Jeho pôsobenie na čele najstaršej celonárodnej ustanovizni Slovákov sprevádza nielen mnoho pozitív, ale aj negatív. Od roku 2010 po odchode z funkcie čelil viacerým trestným oznámeniam z majetkovej trestnej činnosti. Trestné oznámenie na jeho osobu podalo v roku 2011 vtedajšie matičné vedenie na čele s jeho nástupcom Mariánom Tkáčom. Podľa obžaloby mal údajne porušiť svoje povinnosti, keď v roku 2007 rozhodol o prevzatí dlhu Matičného fondu v celkovej výške 202 393,55 eur (6 097 308,20 Sk). Pôvodne mu Okresný súd Bratislava III v roku 2016 vymeral jednoročný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na dva roky. Krajský súd v Bratislave však toto rozhodnutie zrušil a prípad vrátil späť prvostupňovému súdu. Posledné pojednávanie sa uskutočnilo 22. septembra 2023, na ktorom senát Mestského súdu Bratislava I ukončil dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Bol oslobodený spod obžaloby pre podozrenia zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Rozsudok však nebol právoplatný. Prokurátorka podala odvolanie. Napriek týmto skutočnostiam musíme byť aj k jeho osobe spravodliví a objektívni. V rokoch 1990 až 1992 ako predseda Matice slovenskej sa do veľkej miery zaslúžil o vznik samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Vydavateľstvo Matice slovenskej vydalo v roku 2024 knihu „Cesta k demokratickej slovenskej štátnosti (Pronárodná občianska spoločnosť a Federálne zhromaždenie)“, ktorá obsahuje aj jeho priame svedectvá z tohto obdobia. Jej autorom je redaktor Slovenských národných novín Matej Mindár. V matičnom dvojtýždenníku sme už dlhšie plánovali, že celý text rozhovoru nedávno zosnulého Jozefa Markuša, zverejníme aj na jeho stránkach. Česť jeho pamiatke! 

Ako asistent profesora Hvezdoňa Kočtúcha ste už počas socializmu verili, že Slovensko mohlo byť samostatným štátom. Ako sa vo vás rodila táto idea?

Bola spojená najmä so vznikom federácie. Už vtedy medzi študentmi boli napríklad aj názory, že jej vznik poškodí česko-slovenské vzťahy.
Ja som im však oponoval, že konečne máme možnosť federatívneho usporiadania, ktorú treba jednoducho využiť a vzťahy to nijako nenaruší.

Takže už pred nežnou revolúciou ste si vedeli predstaviť vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Áno, vedel. Táto myšlienka sa však postupne rôznym smerom vyvíjala pod vplyvom nových prelomových udalostí a zážitkov. Ale základný
postoj som už mal dávno predtým. Vnútorne som si veľmi želal slovenskú samostatnosť. Nikdy som sa za túto horúcu túžbu nehanbil.

Nie je žiadnym tajomstvom, že ste pred pádom socializmu spoločne s profesorom Hvezdoňom Kočtúchom prepočítavali, či by samostatné Slovensko dokázalo ekonomicky prežiť. Z akých ukazovateľov ste vychádzali?

Vychádzali sme z istého výskumu národného dôchodku. Nepočítali sme zo štatisticky vykazovaného, ale zo skutočného. A vyšlo nám, že
netreba sa báť samostatnosti Slovenska.

Na základe čoho ste vypočítali skutočný národný dôchodok?

Zo skúseností s českými kolegami z vlády a štátnej plánovacej komisie som veľmi rýchlo zistil, že vždy vedeli narafičiť a usporiadať ekonomické údaje a ukazovatele tak, aby to vyzeralo, že česká strana na Slovensko dopláca. Avšak spoločne s profesorom Hvezdoňom Kočtúchom a ďalšími kolegami sme vypočítali a v podstate dokázali, že to tak nebolo. Česi hrali s nami akúsi hru ukazovateľov. Preto sme boli presvedčení, že netreba sa báť samostatnosti.

Ako ste vnímali nežnú revolúciu aj z hľadiska možného vzniku samostatného Slovenska?

Od decembra 1989 som bol členom vlády Milana Čiča. Spoločne s niektorými kolegami sme mali explicitne nevyhlásený, ale zato pevný
slovenský program. Poviem aj konkrétny príklad. V tom čase ešte slovenská vláda nemala skoro žiadne kompetencie v oblasti priemyslu. Tie
mala federálna vláda v Prahe. No ale my sme od prvej chvíle povedali, že slovenské hospodárstvo treba brať ako celok. Prijali sme tak zodpovednosť za jeho ďalší rozvoj. Takže aj v programovom vyhlásení vlády, ako aj v konkrétnych praktických krokoch sme vykonali veľa rozhodnutí smerujúcich postupne k suverenite Slovenska.

V rámci ponovembrovej slovenskej ekonomiky najviac trpelo odvetvie zbrojného priemyslu. Zároveň treba dodať, že slovenská ekonomika bola vlastne istým doplnkom českej, respektíve federálnej. Uvedomovali ste si tento fakt a potrebu ju transformovať do takej miery, aby bola životaschopná v rámci trhového hospodárstva?

Áno. K tomu treba ešte dodať to, že kľúčové hospodárske rezorty boli vtedy na Slovensku riadené z Prahy. Iba malá časť z nich spadala pod slovenskú vládu. Táto časť bola však takpovediac „menšinová“, slovenská vláda oficiálne zastrešovala iba veľmi malú časť našej ekonomiky.

Ako ste osobne prijali ústavný zákon o štátnych symboloch Slovenskej republiky z 1. marca 1990?

Ako zásadný moment v boji za zvrchovanosť a nezávislosť Slovenska. S dvojkrížom na troch vrchoch prišiel nielen formálne, ale aj v obsahovom zmysle znak národno-štátnej identity Slovenska. Takže prijatie ústavného zákona nemalo ornamentálny, ale zásadný charakter. Aj keď bolo všetko legitímne a legálne, ozvala sa kritika Prahy, že vtedajšia Slovenská národná rada nemohla prijať ústavný zákon bez federálnej zákonodarnej moci. Podľa nej sme sa mali najskôr s federáciou dohodnúť.

Po prijatí tohto ústavného zákona sa o pár týždňov prijal aj federálny ústavný zákon o zmene názvu spoločného česko-slovenského štátu. Boli ste spokojný s jeho kompromisným obsahom?

Bol som veľmi nespokojný. Ako slovenská vláda sme prijali v hlasovaní názov štátu, ktorý sa mal volať Federácia Česko-Slovensko. Preto sme naivne verili, že to aj tak bude. A keď o tejto zmene rokovali poslanci Federálneho zhromaždenia, pôvodný slovenský vládny návrh zmenili v náš neprospech. Pôvodne federálni poslanci odhlasovali český názov, iný ako slovenský. Nakoniec sa prijal kompromisný názov Česká a Slovenská Federatívna Republika.

Ako prvá taká spolková časť, ktorá sa postavila aj za slovenskú zvrchovanosť, bola Štúrova spoločnosť. Poznali ste osobne aj jej členov, ktorí sa osobne angažovali za prijatie štátnych symbolov Slovenskej republiky?

Osobne som poznal Vladimíra Repku, Marcela Mihalíka, ale aj ďalších jej členov. Mali sme spolu veľmi priateľské vzťahy.

Prejdime už k Matici slovenskej. Po nežnej revolúcii sa začali obnovovať jej miestne odbory. Pretransformovala sa tak z čisto vedeckého ústavu na vedecko-spolkové hnutie. Ako ste vnímali jej spoločensko-politickú činnosť po novembri 1989?

Jej činnosť som vnímal aj pred rokom 1989. Jej oživotvorením sa, samozrejme, moja pozornosť voči tejto celonárodnej ustanovizni ešte
viac zintenzívnila. Už začiatkom roka 1990 som ako rodák z maďarskej Níreďházy chodil aj na matičné podujatia do Šurian, na stretnutia Slovákov z južného Slovenska. Bol som tiež v kontakte s vtedajším správcom Matice slovenskej Imrichom Sedlákom. Zo vzájomnej diskusie som vycítil, že ma chce pozvať na augustové valné zhromaždenie. No ako sa blížil jeho termín, žiadne oficiálne pozvanie neprišlo. Pripisoval som to technickej záležitosti. Preto som tam ani nešiel. No napriek mojej neprítomnosti ma 11. augusta 1990 zvolili za nového predsedu Matice slovenskej.

A kto vás navrhol na túto funkciu?

Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 som vo vláde skončil. Nastúpil som ako odborník a ako odborník som aj odišiel. Mnohé politické
strany mi ponúkali miesto na svojich kandidátkach. Ale to bolo proti môjmu základnému stanovisku, že nechcem byť stranícko-politický činiteľ. Takže po voľbách som vo vláde skončil a vrátil som sa do Slovenskej akadémie vied do Prognostického ústavu ako jeho riaditeľ. No
a potom ma po viac ako dvoch mesiacoch zvolili na augustovom valnom zhromaždení za predsedu Matice slovenskej. Na túto funkciu ma
spolu s profesorom Hvezdoňom Kočtúchom navrhli aj ďalší ľudia, ktorí práve dosť trvali na tom, aby som sa na čelo najstaršej celonárodnej
ustanovizne postavil ja. Vysvetľujem si to tak, že som vo vláde Milana Čiča presadzoval slovenské postoje, ktoré si veľmi dobre všímali. Takže ich návrh vychádzal z toho, že mali so mnou dobré skúsenosti.

Ako ste vnímali oživotvorenie Matice slovenskej?

Veľmi pozitívne. Tento proces som podporoval ešte ako člen vlády Milana Čiča. Matica slovenská v tom čase nebola na tom ekonomicky
dobre. Takže vždy, keď sa dalo, sme jej zo strany vlády pomohli. Pomohol k tomu aj veľmi dobrý vzťah premiéra Milana Čiča k Matici slovenskej. Takže z jeho strany nebol problém, keď som aj ja napríklad niečo navrhol, čo bolo na jej prospech.

Bolo tiež známe, že sa na pôde Matice slovenskej objavil krátko po vypuknutí nežnej revolúcie silný odpor voči jej vtedajšiemu predsedovi Vladimírovi Mináčovi. Ako si pamätáte túto chúlostivú situáciu?

Takzvaná protimináčovská vlna sa objavila v Bratislave aj v Martine. Za Bratislavu proti Vladimírovi Mináčovi dosť výrazne vystúpil Ján Bobák, ktorý mal voči nemu pomerne silný odpor. No a v Martine bol trošku iný problém. Mnohí matiční zamestnanci a funkcionári si jednoducho mysleli, že keď odstránia Vladimíra Mináča, tak sa dostanú do rôznych funkcií, do ktorých by sa za iných okolností vôbec nedostali. V tom čase som ešte nebol priamo zapojený v Matici slovenskej v Martine. Ale mal som podrobné informácie z druhej ruky, že práve v Martine bolo jeho odvolávanie pomerne veľmi špinavé. Kritizovali ho aj za veci, za ktoré nemal priamu zodpovednosť. Po jeho odchode nastúpilo krátke obdobie predsedovania Viliama Grusku. Toho do funkcie menoval môj ministerský kolega z rezortu kultúry Ladislav Chudík, pretože podľa vtedy platného matičného zákona minister kultúry menoval predsedu a celý Výbor Matice slovenskej.

To bolo preto, lebo v Matici slovenskej ešte nebola vytvorená samosprávna zložka…

Presne tak. Tento systém bol vytvorený z komunistických dôvodov, aby mala pevne rukách „naša“ strana aj Maticu slovenskú. Podobne
ani Výbor MS nebol ešte volený, pretože ho ani nemal kto voliť. Valné zhromaždenia pred novembrom 1989 neexistovali. Dovolím si však povedať, že za mnohých menovaných matičných funkcionárov pred a po novembri 1989, by som dal aj dnes ruku do ohňa. Robili to, čo bolo
v ich ľudských silách, aby Matica slovenská po páde socializmu ožila. Napriek tomu, že bol Vladimír Mináč vymenovaný za predsedu Matice
slovenskej komunistickým ministrom kultúry, urobil veľmi veľa dobrého v tejto celonárodnej ustanovizni. A to už nehovorím o tom, čo urobil v literárnej činnosti. To sú veci, na ktoré by národ nemal zabudnúť. Dúfam, že ani nebude zabúdať. Objektívne však treba povedať, že vo vtedajšej situácii bola jeho funkcia predsedu politicky neudržateľná.

Krátko po vašom zvolení za predsedu Matice slovenskej sa v Ružomberku uskutočnili Hlinkové slávnosti aj zásluhou Štúrovej spoločnosti. Už tam vznikali rôzne iniciatívy podporujúce vznik samostatnej Slovenskej republiky. Ako ste hodnotili ich priebeh zo štátotvorného pohľadu?

Odvtedy som sa dozvedel o Andrejovi Hlinkovi oveľa viac. Aj pred slávnosťami som mal, samozrejme, o ňom veľmi dobrú mienku. Vedel
som veľmi dobre, čo si pretrpel a čo urobil pre slovenský národ v ťažkých medzivojnových rokoch. Moja účasť na týchto slávnostiach bola
moja prvá pracovná cesta vo funkcii predsedu Matice slovenskej. Mal som tam aj svoj príhovor. Myslím si, že to bola veľmi dobrá akcia. Zo
strany Čechov a čechoslovakistov sa objavili rôzne vyjadrenia, že Andrej Hlinka bol fašistickým politickým činiteľom. Preto si dovolím tvrdiť, že keby sme nekultivovali jeho skutočný štátotvorný odkaz, dnes by bol posudzovaný veľmi negatívne rovnako ako Jozef Tiso. Jeho kritici mu dodnes pripisujú veci, za ktoré už z objektívnych príčin nemohol niesť nijakú zodpovednosť.

Slovenský exil vedený Štefanom Boleslavom Romanom prostredníctvom Svetového kongresu Slovákov bojoval nielen proti komunistickej nadvláde, ale aj za vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Na akej úrovni bola po nežnej revolúcii spolupráca slovenských krajanov s Maticou slovenskou?

Ako predseda som na túto spoluprácu nadväzoval aj priamym spôsobom. Naši krajania ma vždy pozývali na svoje podujatia. Na nich
sme všetci obrazne povedané vyložili karty na stôl. Na základe našich politických názorov a svetonázorov sme sa za pomerne krátky čas vzájomne spoznali. Ešte ako člen vlády Milana Čiča som bol pozvaný na Generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov do Toronta, na ktorom bol prítomný aj Alexander Dubček a Rudolf Schuster. Po smrti Štefana Boleslava Romana zaujal predsednícku stoličku v roku 1990 Marián Šťastný, s ktorým som mal veľmi dobré a doslova blízke priateľské vzťahy. Ako Matica slovenská sme spoločne so Svetovým kongresom Slovákov uzavreli memorandum o spolupráci, ktoré bolo pre obe strany veľmi prínosné. Bohužiaľ, neskôr sa vyskytol istý problém. Marián Šťastný bol pomerne krátko predsedom. Jeho nasledovníci mali mierne odlišné názory a témy. A preto sme už potom nemali taký úzky priateľský vzťah. Bolo to spôsobené aj generačným hľadiskom, pretože to boli starší páni. Marián bol aj stále je zhruba môj ročník.

Ostaňme ešte pri slovenskom exile. Bývalý predseda Zahraničnej Matice slovenskej a gréckokatolícky kňaz František Fuga vytvoril slovenskú zástavu zo slovanskej trikolóry s dvojkrížom na trojvrší umiestneným v strede. Tá sa neskôr stala základom na vytvorenie súčasnej vlajky Slovenskej republiky. Ako osobne vnímate jeho odkaz?

Františka Fugu som poznal z literatúry. Dodnes si cením jeho veľké zásluhy v ustanovení predchodkyne súčasnej vlajky Slovenskej republiky. Jeho meno má preto u mňa veľmi vysoký kredit. Aj mňa rovnako veľmi trápilo, že v tom čase bola slovenská zástava totožná s ruskou. Bolo preto nutné niečo veľmi rýchlo urobiť, aby sa vzájomne odlišovali. Pred vznikom samostatnej slovenskej štátnosti bola naozaj veľmi výbornou inšpiráciou práve Fugova zástava. Na nej sa zmenilo iba to, že sa posunul slovenský znak trochu viac doľava. Vykonali sa tiež drobné zmeny, ako majú vyzerať tri kopce, pretože na zástave Františka Fugu boli o čosi vyššie. Na súčasnej slovenskej vlajke sú v zmenšenej verzii.

Po vašom zvolení za predsedu vstupovala do Matice slovenskej aj inteligencia z radov novinárov, právnikov či ekonómov. Ako ste napríklad vnímali založenie Slovenských národných novín?

Treba povedať, že na tom mal veľkú ideovú a organizačnú zásluhu nedávno zosnulý Tomáš Winkler. Osobne som to vnímal tak, že sa
konečne k Štúrovým Slovenským národným novinám nielenže niekto vracia, ale že to bola práve Matica slovenská. Od začiatku som veľmi
oceňoval ich vysokú úroveň. Nemalým spôsobom sa o ich založenie pričinil aj ich prvý šéfredaktor Miloš Majer a mnohí ďalší.

Matičná inteligencia na pôde Matice slovenskej vytvárala aj rôzne štátoprávne návrhy a iniciatívy. Ako ste vnímali fakt, že aj jeden z prvých návrhov Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky mal matičnú pečať?

Veľmi pozitívne. Dodnes som hrdý na to, že Matica slovenská bola hlavnou mimovládnou inštitúciou bojujúcou za slovenskú zvrchovanosť. Áno, aj ústavní právnici ako napríklad Ján Cuper a mnohí ďalší sa považovali za matičných odborníkov. Otázka slovenskej suverenity
bola jediným bodom, kde som nepokladal za možné urobiť akýkoľvek ústupok. Zo strany politikov sa argumentovalo, že to bola čisto politická otázka, ktorú by Matica slovenská riešiť nemala. Ak by sa najstaršia celonárodná ustanovizeň nepostavila vtedy za slovenskú suverenitu, nezaslúžila by si naďalej niesť názov Matica slovenská, pretože by premárnila historickú príležitosť národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastný štát. No na druhej strane som ako jej predseda bol veľmi ostro proti tomu, aby sa z nej stala politická strana. Aj takéto návrhy prichádzali. Ak by sme boli za, tak Matica slovenská by bola jednou z mnohých politických strán. Ale otázku suverenity som považoval za matičnú a celospoločenskú – či sme samostatný národ, alebo nie. Tu v žiadnom prípade Matica slovenská nemohla ustúpiť zo svojich pozícií.

Vzostup matičného hnutia po novembri 1989 sprevádzal aj vzostup maďarských požiadaviek. A práve Slováci z južného Slovenska naštartovali procesy slovenskej zvrchovanosti, ktoré neskôr prešli na celoslovenskú úroveň. Ako ste vnímali tieto aktivity?

Ako dolnozemský Slovák narodený v maďarskom meste Níreďháza som veľmi dobre poznal maďarskú mentalitu a zmýšľanie. Maďarskí
menšinoví politickí predstaviteľa prišli s návrhom ustanovenia maďarskej národnej menšiny na južnom Slovensku. Vychádzali z mylnej predstavy, že oni sú menšina, ktorú treba nielen chrániť, ale jej aj pridávať rôzne nadpráva na úkor väčšinového štátotvorného slovenského národa. Už počas mojej vojenskej služby v Leviciach (1968 – 1969) som mal ako veliteľ čaty niekoľko konfliktov s podriadenými vojakmi maďarskej národnosti. Moji po maďarsky hovoriaci vojaci boli rozliční. Mal som, povedzme, chlapca, čo aj s najväčším úsilím nedokázal zabehnúť stovku pod 16 sekúnd, ale na druhej strane to bol dobrý a poslušný vojak, ktorý vedel, že sa ho vždy zastanem a mal ma rád. Mal som však aj vojakov, ktorí ma škaredo po maďarsky ohovárali a nadávali mi, ale keď zistili, že rozumiem, odmietali hovoriť po slovensky, veď keď im rozumiem, môžu sa na mňa obracať po maďarsky a ja to mám vraj akceptovať…

Vrátim sa však k vašej otázke. Vtedajšia situácia v mnohých častiach južného Slovenska bola taká, že početnou menšinou boli práve Slováci. Mali preto veľké problémy sa dohovoriť na školách a na miestnych úradoch. Týmto spôsobom tak boli odsúvaní na druhú koľaj a stávali
sa druhoradými občanmi vo vlastnom štáte. Takže oni boli skutočnou menšinou, ktorú väčšinoví maďarskí spoluobčania v mnohých obciach
a mestách surovo potláčali. Reakciou na túto situáciu po novembri 1989 sa stali stretnutia Slovákov z južného Slovenska.

Situácia na juhu vyústila do zvolania prvého matičného celonárodného zhromaždenia v Bratislave Za tú našu slovenčinu 5. októbra 1990, ktorého závery Matica slovenská odovzdala Slovenskej národnej rade 9. októbra 1990. Štátny jazyk ste považovali za jeden zo znakov suverenity samostatného slovenského národa. Ako ste však vnímali fakt, že vtedajší poslanci Slovenskej národnej rady nechceli prijať matičný návrh zákona o štátnom jazyku?

V Matici slovenskej sme si boli vedomí, že jazyková suverenita v tom čase bola prvoradá a kľúčová. Veľmi ma teší, že mnohí ľudia pochopili,
o čo vtedy išlo, a vedeli nás v tomto zápase aj masovo podporiť. Napriek tomu som si vždy veľmi dobre uvedomoval, že suverenita nie je
len spisovný štátny jazyk. K jej atribútom patrí aj ekonomická, vojenská a zahraničnopolitická samostatnosť. Neochota veľkej časti vtedajších politikov ma veľmi trápila. Ako reakcia vzniklo aj hnutie tzv. hladovkárov.

Verejná hladovka za prijatie matičnej verzie zákona o štátnom jazyku sa odštartovala počas druhého celonárodného zhromaždenia 25. októbra 1990 v Bratislave pred starou Slovenskou národnou radou…

Musím zdôrazniť, že tí hladovkári boli autonómni. Oni neboli nijaká zložka Matice slovenskej. Čiže aj ja, keď som s nimi hovoril, nemohol
som im dávať žiadne príkazy.

V ten istý deň ste mali aj televízny dialóg s vtedajším slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom, ktorý zastával vtedy ešte postoje za zachovanie česko-slovenskej federácie. Ako vtedy na vás osobne pôsobil?

Aj keď patril do tzv. národného krídla vo vláde VPN, myslím si, že mu veľmi neublížime, keď povieme, že bol pôvodne federalista. Naivne si
myslel, že sa dá s Čechmi dohodnúť tak, že aj vlk sa nažerie, aj ovca ostane celá. Hľadal preto také riešenia štátoprávneho usporiadania
Česko-Slovenska, ktoré mali byť federalistické, v krajnom prípade konfederalistické. Čo sa týka samotného dialógu, bol som veľmi milo prekvapený, koľko veľa ľudí sa cítilo byť oslovenými mojimi postojmi a názormi. Veľmi dlho mi pripomínali, ako som sa tam dobre držal. Vo veci jazykového zákona sa nedalo ustúpiť. Jeho vládna verzia bola totálnym podvodom. Povedzme, že jeho text bol ako-tak znesiteľný. Nevypracovali sa však nikdy žiadne vykonávacie predpisy. Ustanovila sa síce Komisia SNR, ktorá mala kontrolovať, či sa jeho obsah dodržiava. Na jej čele bol Ivan Brndiar z Demokratickej strany. Avšak komisia skončila bez toho, aby akýkoľvek výsledok svojej činnosti niekomu predložila.

Tretie celonárodné zhromaždenie sa uskutočnilo v Uhrovci 27. októbra 1990 pri príležitosti 185. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Štvrté bolo opäť v Bratislave 11. marca 1991 pod názvom Za zvrchované Slovensko. Už v tom čase ste spolupracovali napríklad so signatármi výzvy 61 krokov k slovenskej identite a spoločnosťou Korene pod vedením akademického maliara Viliama Hornáčeka. Ako hodnotíte túto spoluprácu?

S Koreňami bola veľmi dobrá spolupráca. Rovnako ako Matica slovenská z obsahového hľadiska hovorili to isté. Chceli však zostať samostatní ako slovenská inteligencia. Osobne mi to niekedy prichádzalo dosť čudné, že ma presviedčali o niektorých tézach, ktoré som mal už dávno osvojené. Je však pravdou, že si Viliam Hornáček osvojil triádu: prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR, prijatie Ústavy SR a následné vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky na základe ústavného zákona o zániku ČSFR. Ale keď to stále všade len opakoval, už mi to liezlo trochu na nervy. Ale inak spolupráca bola dobrá. Funkcionári Matice slovenskej, vrátane mňa, sa zúčastňovali na akciách a stretnutiach organizovaných Koreňmi.

Krátko po skončení štvrtého celonárodného zhromaždenia ste poslali otvorený list vtedajšiemu poradcovi prezidenta Václava Havla Michaelovi Žantovskému. Kritizovali ste jeho tvrdé vyjadrenia na adresu Matice slovenskej, ktorú označil za fašistickú organizáciu. Ako ste vnímali názory českých politikov na slovenský pohyb zdola smerujúci k vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti?

S prezidentom Václavom Havlom som mal istý čas celkom dobrý kontakt a dobré vzťahy. Mal však veľký problém so sebauvedomením, čo to znamenalo byť česko-slovenským prezidentom. Nevedel a nechcel si uvedomiť, že taký prezident mal mať oba národy podľa možností rovnako rád. A keď prišiel do Federálneho zhromaždenia so svojím návrhom novej ústavy na základe centralistického usporiadania
Česko-Slovenska, bolo to pre nás neprijateľné. Počítalo sa tam nielen so zrušením zákazu majorizácie, ale aj so zrušením Slovenskej republiky ako subjektu federácie. Po novom malo byť Česko-Slovensko iba spolkovým štátom.

Aké vzťahy ste mali s vtedajšími slovenskými politickými stranami do volieb 1992?

Občas mi vyčítali aj moji blízki priatelia, ako môžem prijímať takú alebo onakú politickú stranu a ešte s ňou aj celkom priateľsky hovoriť.
Ja som im vždy na to povedal, že Slovensko má historickú príležitosť vytvoriť svoj vlastný nezávislý štát, a preto nemožno vylučovať tých,
ktorí to chceli podporiť. Ináč by to znamenalo nastúpiť cestu odďaľovania problému a jeho následného vyriešenia. Ako Matica slovenská sme preto vytvorili tzv. stoly národnej dohody. O tom však neskôr.

Ako ste napríklad vnímali politiku KDH?

Veľmi stručne by sa dalo povedať, že som mal na toto hnutie kritický pohľad. Napríklad na jednej národnej slávnosti v Liptovských Sliačoch
išlo o storočné jubileum Hlinkovej kňazskej služby v tejto obci, myslím, že v roku 1992, mi vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský zakázal, aby som aj ja sedel na tribúne. Ale potom si ma ľudia vytrvalým skandovaním žiadali, teda ako voľakedy v Nitre Andreja Hlinku. Nakoniec premiér a organizátori ustúpili. Dostal som sa na tribúnu a povedal som aj pár slov. No na druhej strane veľmi dobre som poznal Čarnogurského názory a vedel som, že je za zvrchovanosť, ale veľmi kľukato. Takže asi taký vzťah som mal s vtedajším vedením KDH.

Na piatom celonárodnom zhromaždení 8. júna 1991 v Martine sa prijalo II. Memorandum národa slovenského. Súviselo jeho prijatie aj s odvolaním Vladimíra Mečiara z pozície predsedu vlády Slovenskej republiky?

Jeho prijatie nesúviselo priamo s jeho odvolaním. No na druhej strane sme sledovali jeho posun z federalistu na zástancu slovenskej
samostatnosti. Oproti niektorým politickým stranám tak zastával jasný proslovenský postoj. Preto ako Matica slovenská sme mali k nemu od jari 1991 oveľa bližšie.

Šieste celonárodné zhromaždenie prebehlo 5. októbra 1991 v Komárne pri príležitosti 143. výročia prvej SNR a prvého výročia prijatia zákona SNR o úradnom jazyku. Prečo malo vtedajšie vládne KDH problém s jeho uskutočnením práve v tomto meste?

Hoci Ján Čarnogurský ako predseda vlády veľmi výdatne prispel k tomu, že sme dostali v Komárne za symbolickú cenu do vlastníctva
budovu domu Matice slovenskej, osobne mi povedal, že robíme chybu, keď tu urobíme takéto stretnutie. Bol proti tomu. VPN sa zase bálo zúčastňovať na tzv. stoloch národnej dohody. Jej predstavitelia to vždy urobil tak, aby tam boli aj neboli. V poslednej chvíli sa ospravedlnili,
alebo „museli“ pre pracovné povinnosti skôr odísť.

Posledné siedme celonárodné zhromaždenie Za jednotné Slovensko sa uskutočnilo v Bratislave 11. marca 1992. Aké bolo jeho hlavné posolstvo?

Najmä z českej strany vznikali pokusy na kúskovanie Slovenska. Podľa jej predstáv sa malo rozdeliť na viacero provincií – Južné Slovensko
s náznakom autonómie, Východné Slovensko atď. Tomu sme, samozrejme, chceli zabrániť.

To bola snaha českej strany a jej čechoslovakistických prisluhovačov zabetónovať spoločný štát pod správou Prahy…

Áno, bolo to veľké nebezpečenstvo. Zároveň chceli dať národnostné otázky do výlučnej správy centrálnej vlády.

Na pôde Matice slovenskej vznikli od jesene 1991 tzv. stoly národnej dohody. Ich cieľom bolo zjednotiť politické strany, aby spoločným postupom bojovali za vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Prišli ste vy osobne s touto myšlienkou?

Áno. Nechcem však z toho vynechať ani mojich priateľov. Ale tá prvotná myšlienka bola v podstate moja. Oni ju spoločne so mnou potom
postupne rozvíjali. Chceli sme zjednotiť politické strany v jedinej otázke – získať slovenskú suverenitu.

Spolupracovala Matica slovenská aj s predstaviteľmi slovenských cirkví v presadzovaní myšlienky slovenskej samostatnosti?

Áno, veľmi intenzívne najmä so zosnulým kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. Spolupracovali sme aj s niektorými poprednými
predstaviteľmi evanjelickej cirkvi, konkrétne s pánom biskupom Rudolfom Koštialom, ktorý bol aj členom predsedníctva MS. Nechcel by
som však zabudnúť najmä na kardinála Korca, ktorý mal veľmi jasné národné stanovisko a zmýšľanie. A vždy keď bola nejaká kríza alebo
krízová situácia, tak vedel pomôcť. Vedel zaklopať na tie správne dvere aj v záujme Matice slovenskej.

Spolupracovali ste aj s trnavským arcibiskupom a celoslovenským metropolitom Jánom Sokolom a kardinálom Jozefom Tomkom?

S arcibiskupom Jánom Sokolom sme mali veľmi dobré vzťahy. Rovnako aj kardinál Jozef Tomko mal veľký zmysel pre Maticu slovenskú.
Všade, kde len mohol, nás podporil, či už na pôde Ríma, alebo na Slovensku.

Aký vzťah mali evanjelici ako celok k samostatnému Slovensku?

Jedine biskup Rudolf Koštial mal jasný proslovenský postoj. Ostatní mali viac-menej opatrnejší postoj. Ale nikdy sme nemali medzi sebou
žiadne konflikty. Ak by som to mal povedať natvrdo, oni mali viac čechoslovakistického zmýšľania. Bol to však ich legitímny postoj.

Podporoval Maticu slovenskú aj pápež Ján Pavol II.?

Áno. V mojej pracovni mám s ním spoločnú fotografiu, keď po prvýkrát v roku 1990 prišiel na Slovensko. Keď si na bratislavskom letisku
v tom blate kľakol a pobozkal slovenskú zem, bolo to z jeho strany symbolické gesto, že považuje Slovákov za samostatný politický národ.
No a neskôr s pomocou slovenských diplomatov som sa ešte k nemu dva razy dostal na súkromnú audienciu do Ríma. On na moje prekvapenie veľmi dobre vedel, čo je to Matica slovenská a prečo ju treba podporovať.

Ako ste hodnotili druhé slobodné voľby v júni 1992 zo štátotvorného pohľadu?

Pozitívne, pretože ich výsledky potvrdili, že Slovensko sa vyberá správnym smerom k vyhláseniu jeho samostatnosti.

Pred týmito voľbami sa na Donovaloch na konci mája 1992 uskutočnil Kongres slovenskej inteligencie. Ako ste hodnotilo jeho odkaz?

Dvojako som to vnímal. Jednak ako dobrú a potrebnú vec. No zároveň som si uvedomoval, že jeho význam sa neskôr tak trochu preceňoval. Úprimne, aj keby nebol, tak by nasledujúce udalosti prebiehali rovnakým smerom. Kongres iba potvrdil, čo naozaj nie je málo, že aj slovenská inteligencia je za vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva.

A ako ste vnímali iniciatívu Za zvrchované Slovensko založenú 11. septembra 1991, za ktorou stál predseda Koreňov akademický maliar Viliam Hornáček?

Bol som tiež členom jej výboru. Áno, táto iniciatíva mala v tom čase svoj osobitný význam. V istom zmysle vrcholil zápas medzi zachovaním
spoločného štátu a vytvorením samostatnej slovenskej štátnosti. Veľmi oceňujem, že sa tu stretli názorovo odlišní ľudia s rovnakým cieľom – zvrchovanosť Slovenska.

Kým na Námestí SNP v Bratislave sa konalo niekoľkodesaťtisícové zhromaždenie iniciatívy Za zvrchované Slovensko, pod sochou českého leva na dunajskom nábreží sa v tom čase 19. septembra 1991 organizovala petičná akcia Za spoločný štát. Jej súčasťou bola aj vtedy budúca slovenská premiérka Iveta Radičová. Ako ste vnímali túto iniciatívu?

Vnímal som ju tak, že je to už našťastie prehratý súboj o zachovanie spoločného štátu.

Ako predseda Matice slovenskej ste boli prítomný 17. júla 1992 v starej SNR počas prijímania Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR. Ako ste prežívali toto historické hlasovanie?

S výbornými pocitmi. V tom čase sa po prvýkrát na Slovensku konal Svetový festival slovenskej mládeže vtedy ešte usporiadaný aj Svetovým kongresom Slovákov. Potom ďalšie ročníky robila už iba Matica slovenská, čo malo svoje praktické dôvody. No a večer 17. júla, keď som
z Bratislavy niesol do Martina jeden z originálov Deklarácie, nás v nabitom amfiteátri očakával veľký dav mladých ľudí. Odhaduje sa, že asi
šesťtisíc mladých ľudí jasalo obrovskou radosťou, že Slovensko vyhlásilo svoju zvrchovanosť. Sú to nezabudnuteľné zážitky.

Počas prijatia Deklarácie sa na pôde redakcie Slovenských národných novín zrodila myšlienka vatier zvrchovanosti. Večer po jej prijatí bola slávnostne zapálená Ústredná vatra zvrchovanosti pri Kostole sv. Jána Krstiteľa v katastri obce Kremnické Bane pri geografickom strede Európy. Ako ste prijali túto myšlienku?

Pokiaľ ide o vatry zvrchovanosti, veľkú zásluhu na tejto myšlienke mali Peter Štrelinger, Roman Kaliský, Drahoslav Machala a Janko Smolec. Podľa mňa myšlienka veľmi dobrá ale, úprimne, tiež sa niekedy preceňovala. Hanba však je, že dnes sa tieto vatry robia na lokálnej úrovni. Svetlou výnimkou je starosta obce Stará Bystrica Ján Podmanický a matičná akcia v rámci tzv. ústredných vatier zvrchovanosti v obci Kremnické Bane.

Ako ste vnímali prijatie Ústavy SR 1. septembra 1992?

Pôvodný návrh jej Preambuly vypracoval Roman Kaliský, ktorý sa však potom dosť radikálne zmenil. Z jeho textu obsahuje jej súčasná
podoba len veľmi málo. Tu chcem podčiarknuť môj osobný matičný postoj. My sme ako Matica slovenská nehovorili tvorcom Ústavy SR,
ako majú vyzerať konkrétne jej články a ustanovenia. To sme nechali na tých, ktorých si zvolil ľud. My sme len trvali na zvrchovanosti Slovenskej republiky a jej zahranično-politickej subjektivite. Trvali sme tiež, aby obsahovala aj zmienku o zahraničných Slovákoch (táto vec sa dostala do slovenskej ústavy v podobe článku 7a až ústavným zákonom č.90/2001). Ináč sme do kreovania jej textu nehovorili. Som presvedčený,  že sme prijali veľmi dobrú ústavu, z ktorej dodnes žijeme.

Matica slovenská pri tejto príležitosti zasadila tzv. lipky ústavy…

To bola priestorová akcia na rôznych miestach Slovenska.

Rozhodujúcim aktom bolo prijatie ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky českými a slovenskými poslancami Federálneho zhromaždenia 25. novembra 1992. Ako ste z pohľadu MS vnímali tento proces?

Ako zavŕšenie národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť. Dodnes som dobrý priateľ všetkých slovenských poslancov,
ktorí to nakoniec presadili. V minulosti sme robievali v Dome Matice slovenskej v Bratislave spoločné stretnutia, ktoré sa uskutočňovali na ich žiadosť. Ja som ich vždy s otvorenou náručou prijal. Veľmi si cením ich odvahu a hrdinstvo. Ak by vtedy zlyhali, mali by sme pred sebou roky zápasov. Dopadli by sme ako dnes Škóti alebo Katalánci.

Pri príležitosti tridsiateho výročia tohto štátoprávneho aktu Matica slovenská v spolupráci s Národnou radu SR odhalila 25. novembra 2022 na fasáde starej budovy SNR pamätnú tabuľu sedemdesiatim šiestim slovenským poslancom, ktorí tento ústavný zákon podporili. Ako si osobne ceníte túto matičnú iniciatívu?

Pravdaže, ako výsostne zmysluplnú a potrebnú.

Ako ste prežívali silvestrovskú noc 1992?

Ako predseda Matice slovenskej som bol pozvaný na slávnostnú recepciu, ktorá sa uskutočnila v hoteli Bórik. Medzi pozvanými boli aj
mnohí zahraniční Slováci, ktorí vznik samostatnej Slovenskej republiky brali ako veľký okamih svojich osobných životov. Pred tým sme všetci na Námestí SNP odpočítavali posledné minúty spoločného štátu a tešili sa na samostatnú Slovenskú republiku. Saleziánsky kňaz a významná osobnosť slovenského exilu profesor Anton Hlinka predniesol Modlitbu za Slovensko. Pôvodne však nemal vystúpiť. Krátko predtým sa to nejako zadrhlo medzi Dušanom Slobodníkom a Vladimírom Mečiarom. Pôvodne Slobodník trval na vystúpení Antona Hlinku. Po krátkej chvíli však povedal nie. Následne prišiel za mnou samotný Anton Hlinka, ktorý mi povedal, že by sme nemali bez modlitby otvoriť túto republiku. Preto som išiel za Vladimírom Mečiarom a poprosil som ho, aby mu umožnil vystúpiť. Jeho odpoveď bola kladná. Celková atmosféra bola pre mňa veľmi silným zážitkom.

Ako ste vnímali atmosféru obyčajných ľudí v bratislavských uliciach?

Nálady bol veľmi spontánne. Ľudia sa ozaj tešili a pochopili, že toto je veľký okamih.

Myslíte si teda, že väčšina Slovákov nakoniec postupne prijala Slovenskú republiku za svoj vlastný štát?

Ako národohospodár môžem povedať, že som čakal isté krátkodobé ekonomické problémy mladého štátu. Toho sa väčšina slovenského národa veľmi bála. Vedel som však, že to nebude až také zlé, ako nám predpovedala česká strana. Áno, drvivá väčšina národa sa
postupne identifikovala so Slovenskou republikou ako so svojím štátom. Mám skúsenosti aj od svojej širšej rodiny. Po dvoch rokoch mi
povedali, že mali z toho obrovské obavy. Uznali však, že národ to už prijal a je to dobré. Počas tridsiatich rokov si ľudia už zvykli na slovenskú suverenitu a nezávislosť. Dnes sa už nemusí každá jedna maličkosť riešiť  cez Prahu. A keby sa musela, možno by sme sa čudovali, kto najviac kričí a protestuje.

Je podľa vás podiel Matice slovenskej pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky dostatočne docenený slovenskou spoločnosťou?

Dúfam, že je. Popri nej sa o slovenskú nezávislosť usilovali aj rôzne malé skupiny. Ale Matica slovenská bola uznávaná celonárodná ustanovizeň. Nebola tak obava, že zajtra tu už nemusí byť. Takže z tohto hľadiska bol jej podiel mohutný a rozhodujúci, ktorý nemožno podceniť. Už som spomínal, že Vladimír Mečiar zo začiatku špekuloval, ako zachovať spoločný štát. Zo strany Matice slovenskej bol však dotlačený prehodnotiť svoje pôvodné postoje. Aj mnohí jeho blízki spolupracovníci mali na neho v tom smere veľký vplyv, ktorí naše matičné stanovisko preberali. Medzi nich patril napríklad profesor Augustín Marián Húska. Boli, pravda, aj otázky, pri ktorých sme mali s profesorom Húskom odlišné názory.

Ako vnímate viac ako tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Je to veľmi úspešný príbeh. Bohužiaľ, to však ešte všetci nevidia. Zo skúseností môžem povedať, keď človek chodí po svete, tak vidí, že
národ bez vlastného štátu ako keby neexistoval. Medzinárodnoprávna subjektivita Slovenskej republiky je základný kameň, ktorý máme.

Zhováral sa: Matej Mindár, asistent poslanca NR SR

Foto: Matica slovenská