Strana šípových krížov aktívne riešila židovskú otázku
Kapitoly o maďarskom fašizme
V. časť
Vojtech KÁRPÁTY – Dobové foto: autor
Fašistickú minulosť naši južní susedia neradi priznávajú. Najnovšie túto dejinnú etapu jánusovsky skrývajú za propagandistický Rok holokaustu a rovnako dvojtvárne vyznieva novopostavené symbolické súsošie nemeckej okupácie Maďarska v ich hlavnom meste. V predošlých štyroch častiach nášho cyklu sme ukázali skutočnú tvár maďarského fašizmu, jeho exponentov aj kolektívnych nositeľov. Dospeli sme až k dramatickým dňom, keď dovtedy príčinlivého ríšskeho správcu Miklósa Horthyho internovali na bavorskom zámku Hansee a za vodcu národa ustanovili Ferenca Szálassiho s jeho povestnou Stranou šípových krížov – Nyilaskeresztes Párt (NKP).
Strana šípových krížov pôsobila od roku 1939 aj na okupovaných územiach južného Slovenska. Popri košickej centrále boli jej stranícke organizácie aj v ďalších mestách tohto regiónu. Členská základňa a funkcionári NKP predstavujú pestrý sociálny konglomerát s pozoruhodnou politickou minulosťou. Nájdeme medzi nimi Maďarov i Slovákov, bývalých komunistov, sociálnych demokratov i vyslovených nacistických a hungaristických fanatikov. Ale ako v živote nie je nič len čierne a len biele, aj aktivity niektorých z nich sú v tomto období z hľadiska ich straníckej príslušnosti kontroverzné. Niektorí historici interpretujú tieto „nejednoznačnosti“ ako osobnostný vývoj, iní ako triviálne príklady alibizmu. Skutočnosť regionálnych spoločenských väzieb však bola zrejme omnoho zložitejšia. Komplikovanosť celej problematiky ilustruje príklad Rožňavy.
■ ROZPAČITÉ ZAČIATKY
Miestna organizácia i regionálne štruktúry NKP sa začali v Rožňave organizovať už v prvej polovici roku 1939. Kľúčovou postavou bol miestny rožňavský stavebný podnikateľ Ing. Elemér Széga, ktorý mal takpovediac čistý štít a počas prvej Československej republiky nebol členom nijakej politickej strany. Niekedy v jarných mesiacoch v roku 1939 ho navštívil zamestnanec rožňavskej štátnej polície inšpektor Radocsay v spoločnosti ďalších dvoch predstaviteľov miestnej honorácie – Dr. Urbányiho a riaditeľa rožňavskej nemocnice Dr. Jarossa. Informovali ho, že v Rožňave pred krátkym časom vznikla miestna organizácia NKP. Podľa spomienok samotného Szégu sa táto strana chcela „vyhnúť všelijakým nezákonným veciam, ktoré by prevádzali nezodpovední členovia tejto organizácie, preto ponúkali mi miesto miestneho predsedu v tom úmysle, že mám veľké známosti medzi robotníctvom a remeselníctvom, ktorých zamestnávam a mám u nich dôveru, a prípadne moja osoba vo funkcii miestneho predsedu mohla by predísť všetkým prípadným demonštráciám, násilnostiam členov novozaloženej nyilašskej organizácie. Pri preberaní tejto funkcie bolo mi uvedenými povedané, že všetku prácu spojenú s touto funkciou v strane budú oni sami prevádzať a ja aby som bol len kvôli svojmu menu“.
Týždeň po tomto stretnutí u Ing. Szégu na Kórház utca 53 sa konala prvá oficiálna spoločná schôdza členstva rožňavskej miestnej organizácie NKP. Hlavným bodom programu bola voľba predsedníctva a ďalších regionálnych funkcionárov rožňavskej NKP. Za jej tajomníka bol zvolený Juraj Kološ, bankový úradník z Rožňavy, ktorý v prvej etape NKP v Rožňave zastával zároveň aj funkciu podpredsedu. Dr. Urbányi bol referentom pre organizačnú prácu v meste Rožňava a rožňavskom okrese a v tejto súvislosti predstavoval akúsi pravú ruku tajomníka strany. Pokladníkom rožňavskej NKP sa stal klobučnícky majster Matej Süstahle z Rožňavy, ktorý sa však neustále vyhováral, že účtovníctvu a s tým spojenej písomnej agende nerozumie a za túto časť straníckej práce bola neskôr zodpovedná Blanka Kochenová, úradníčka z Rožňavy.
Stranícka práca v NKP na prelome rokov 1939 – 1940 začala stagnovať aj pre pasivitu jej predsedu a najvyšších regionálnych straníckych funkcionárov. Stranícke schôdze sa zvolávali podľa aktuálnych problémov a stávali sa čoraz sporadickejšími. Koncom roku 1940 bol pre údajnú pasivitu a nezáujem o stranícku prácu v NKP, v skutočnosti však pre pracovnú vyťaženosť a práce mimo mesta Rožňava, inžinier Széga na poste rožňavského miestneho vedúceho NKP nahradený rožňavským lekárnikom Lászlom Hevössim. Strana však bola za krátky čas od tejto personálnej výmeny zakázaná a rozpustená a jej vodca Ferenc Szálasi zatknutý, súdený a uväznený. Po výmene presviedčal Hevössi inžiniera Szégu, aby na stranu nezanevrel a naďalej ostal jej riadnym platiacim členom. Keďže bol členský príspevok stanovený na päť pengő, čo bola pre Ing. Szégu nepatrná a zanedbateľná čiastka, ostal aj naďalej prispievajúcim riadnym členom rožňavskej NKP. O náplni a programe strany Ing. Széga neskôr podal toto svedectvo: „Pokiaľ som ja chodil na verejné schôdze tejto strany, najviac sa pojednávalo o zlepšení sociálnych pomerov robotníctva, o pozemkovej reforme a vôbec o zlepšení pomerov a reorganizácii celého štátu. Niektorí členovia pri schôdzach vykrikovali, že príčinou týchto pomerov sú Židia, pričom dávali rôzne návrhy na odňatie koncesie Židom, bojkot nákupu v židovských obchodoch a podobne. Za môjho pôsobenia sme usporiadali niekoľko čajových večierkov v prospech chudobných v Rožňave. Keďže som neskoršie uvidel, že sa veľa rozpráva o zlepšení pomerov robotníctva a v skutočnosti nič sa nepodnikalo, preto som sa ďalej schôdzí nezúčastňoval a o stranu sa nezaujímal.“
■ ROŽŇAVSKÝ SCHINDLER
Tento prvý miestny predseda NKP v Rožňave neskôr aktívne pomáhal rasovo a politicky prenasledovaným najmä po 19. marci 1944, keď Maďarsko obsadili nemecké vojská a začalo sa s aktívnym rasovým prenasledovaním židovského obyvateľstva, sústreďovaním v getách a následným deportovaním do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Dokázateľne opakovane finančne a materiálne (šatstvom a potravinami) pomáhal bývalému rožňavskému lekárovi Dr. Imrichovi Krämerovi, ktorého zatkli a spolu s rodinou odvliekli do jelšavského sústreďovacieho tábora. Pomohol mu pri úteku k partizánom a aj naďalej ho podporoval šatstvom, obuvou a potravinami, ktoré mu posielal prostredníctvom Viliama Guláša a svojej slúžky. Zároveň na prosby Ernesta Rosenblütha a rabína Zoltána Schiffera, aby pomohol aspoň niektorým Židom, sústredeným pred deportáciami v rožňavskom gete, rozhodol sa ako podnikateľ v stavebníctve požiadať políciu a nemecké bezpečnostné orgány (Sicherheitsdienst – SD) o poskytnutie väčšieho počtu Židov na práce do tehelne. Podľa svedectiev zachránených Júliusa a Juraja Lissauera bolo Židov, ktorých sa mu podarilo zamestnať vo svojej firme a „vytiahnuť“ ich tak z geta, okolo štyridsať.
■ PRVÁ VÁRKA
Vráťme sa však do roku 1941. Členská základňa NKP sa v tom čase pre policajné represálie, zatknutie jej vodcu a následný chaos a zmätok vo vedení i pre ďalšie, už spomínané štiepenie NKP v septembri 1941 scvrkla na necelú jednu tretinu. Výnimkou neboli ani tzv. felvidécke stranícke organizácie, ktorých stav členskej základne bol ešte žalostnejší. Podstata tohto žalostného stavu však tkvela v masovom a živelnom nábore nových členov v rokoch 1939 – 1940, bez dôkladného výberu a ideologickej indoktrinácie. Bol to výsledok snahy prvých miestnych predsedov NKP o kvantitatívne pozdvihnutie početných stavov členskej základne miestnych organizácií. Do NKP sa tak v tejto prvej fáze jej rozmachu dostávali bývalí sociálni demokrati i komunisti, ktorým bol do istej miery sympatický sociálny či skôr národno-socialistický radikalizmus. Do NKP však vstupovali najmä politicky dezorientovaní jedinci, ktorých jedinou motiváciou bola vidina rýchleho a okamžitého zlepšenia svojho sociálneho postavenia.
■ SMEROVANIE K TRAGÉDII
Po pomerne dlhej stagnácii a po prepustení vodcu F. Szálasiho z väzenia obnovili sa aktivity NKP na úrovni jej budapeštianskeho centra i v regionálnych a miestnych straníckych štruktúrach v trianonskom Maďarsku i na okupovaných územiach. Do regiónov sa vrátili budapeštianski organizátori a agitátori a kriesili maďarské národno-socialistické hnutie šípových krížov v novej „očistenej“ podobe. Uskutočňovala sa nová (druhá) výmena legitimácií, zmenami prechádzala aj stranícka symbolika a uniformy. Do vedenia NKP sa v centrálnom Maďarsku i na okupovanom južnom Slovensku dostávali nové radikálnejšie kádre, ktorých najagresívnejšie jadro bolo v jesenných a zimných mesiacoch v roku 1944 vykonávateľom antisemitských opatrení, asistovalo na okrádaní a sústreďovaní Židov do get a táborov, organizovalo rozpredaj a dražby ich hnuteľného majetku a nakoniec asistovalo pri ich deportáciách do koncentračných táborov.