Verejnosť už dlhé týždne kvári koaličná kríza. V decembri minulého roku sa vláda dostala de facto do postavenia menšiny. Bolo teda jasné, že zásadnou výzvou pre koaličné špičky je návrat parlamentnej väčšiny. Už od povestnej októbrovej tlačovky Rudolfa Huliaka a spol. sa ukázalo, že máme problém. Skupina poslancov z Národnej koalície testovala silu a akcieschopnosť koalície. Išla do takzvaného „výstražného štrajku“, keď sa pri schôdzach parlamentu neprezentovala, čo spočiatku znamenalo, že zablokovala najprv na deň rokovanie parlamentu.
Podstatné je, že trojica poslancov nedisponovala blokačnou menšinou a koalícia sa naučila žiť aj v najtesnejšom móde sedemdesiatich šiestich poslancov. Situácia sa zmenila, keď sa k huliakovcom pridali takzvaní migaľovci zo strany Hlas-SD. A spojenie dvoch skupín rebelujúcich poslancov spôsobilo vážnu krízu koalície a bolo jasné, že nie je možné túto situáciu ďalej neriešiť. Zásadnejšie sa zamiešali karty, keď jeden z migaľovcov ‒ poslanec Hlasu Roman Malatinec ‒ prešiel z tejto skupiny do Národnej koalície.
Rozuzlenie celej krízy ‒ aspoň v prvom kroku ‒ nastalo v priebehu posledného februárového týždňa. Cesta k stabilizácii koalície bola bolestná. Premiér Fico ju riešil technokraticky. Odobral stranám, ktoré prišli o poslancov, teda SNS a Hlasu, po jednom rezorte a v prípade SNS tento rezort pridelil huliakovcom. Tým prevzal plnú politickú zodpovednosť za tento rezort.
Na druhej strane si tak získal ich lojalitu a znova ich začlenil do koalície. Táto zmena si zároveň vyžiadala dodatok ku koaličnej dohode, keďže sa zásadným spôsobom zmenili pomery v koalícii. Dnes je nové rozdelenie postov v koalícii také, že Smer má deväť rezortov, Hlas šesť a SNS dva. Ako sme už spomenuli, v tejto chvíli má koalícia najtesnejšiu možnú väčšinu ‒ sedemdesiatšesť hlasov. Koncom februára sa predseda Hlasu Šutaj Eštok vyjadril, že koaličných poslancov je napokon 77.
Dlhodobo sa takto vládnuť je veľmi ťažké, priam nemožné. Je teda logické, že v tejto chvíli (v čase uzávierky tohto vydania SNN) nie je ešte koaličná kríza definitívne vyriešená, je to len akýsi polčas. Ambícia obnoviť znova sedemdesiatdeviatku je logická a správna. Otázne je kedy a za akú cenu. Premiér Fico sa ambície získať ďalšie koaličné hlasy nevzdal, ukazuje sa však, že dohoda s migaľovcami bude náročnejšia než dohoda s huliakovcami. Ich požiadavky sú, alebo ešte prednedávnom boli, doslova neakcpetovateľné, zdá sa však, že ich vydierací potenciál po dohode s huliakovcami klesol.
Ďalšia otvorená otázka je, či premiér urobí konsolidáciu koalície naraz, alebo postupne. Asi by bolo rozumné urobiť výmenu na poste ministra športu a cestovného ruchu čím skôr, zabezpečiť si funkčnú sedemdesiatšestku, potom bez časového tlaku a z novej pozície rokovať so „štrajkujúcimi“ migaľovcami. Do hry vstúpil prezident Pellegrini, ktorý žiadal pred rekonštrukciou vlády, a teda vymenovaním nových ministrov, podpisy rebelujúcich poslancov.
Táto požiadavka by bola oprávnená len v prípade, ak nie je kladená kategoricky. Zodpovednosť za funkčnosť vlády má premiér, nie prezident. Je síce legitímne vedieť, koľko poslancov je ochotných podporovať vládu, ale ak premiér, ktorý disponuje dôverou parlamentu, požiada prezidenta o zmeny vo vláde, prezident by mu mal vyhovieť. Nadržiavanie prezidenta Pellegriniho migaľovcom nemá logiku. Pri svojej dosť nechutnej rebélii sa totiž ešte donedávna zaštiťovali menom prezidenta, ktorému sa to veľmi nepáčilo. Hlava štátu sa od ich vydieracích praktík verejne dištancovala. Je preto nepochopiteľné, ak by podmieňoval zmeny vo vláde dohodou s touto trojicou poslancov ‒ odhliadnuc od skutočnosti, že by v takom prípade konal v zjavnom rozpore s ústavou.
Vyriešenie migaľovcov má ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. V čase uzávierky tohto komentára, je koalícia stabilizovaná s tesnou väčšinou. Koalícia sa v ostatných dvoch schôdzach naučila s touto tesnou väčšinou žiť. Samozrejme, že ambíciou jej lídrov je vrátiť sa k pôvodnému stavu koalície ‒ teda k sedemdesiatim deviatim poslancom. Čas na to je do začiatku plánovanej schôdze 25. marca. Ak by táto trojica rebelov nebola vyriešená, bezprostredne by síce koalíciu neohrozili, ale dávali by zlý príklad iným koaličným poslancom a mohlo by to zvádzať k podobnému konaniu. A to je celkom iste cesta do pekla.
Text a foto: Roman MICHELKO, poslanec NR SR
