Antická detektívka z pevnosti Kelemantia alebo stratený príbeh slovenských dejín
Zuzana KUGLEROVÁ
Píše sa rok 320 nášho letopočtu. Alebo 330? Nie je to až také podstatné. Rímska ríša už nie je tou, čo bývala. Rozrástla sa o nové provincie – lenže práve tie ju oslabujú a odčerpávajú jej sily. Patrí k nej aj Panónia. Vo všetkých provinciách treba udržiavať poriadok bičom a cukrom. Taká je politická taktika, ktorú Rimania používajú...
Zdá sa, že taktika cukru a biča najviac účinkuje pri potýčkach s Kvádmi. Tí sú zo všetkých najodbojnejší. Dokonca sa spojili so Sarmatmi, a to už znamená pre Rimanov hrozbu. Preto cisár Konštantín navrhol kvádskemu kráľovi prímerie. Vitrodorus chcel svojmu ľudu zabezpečiť mier. Preto s podmienkami súhlasil a dokonca strpel aj to, že si Konštantín vypýtal za rukojemníka jeho syna Vitrodorusa. Odvtedy bol na hraniciach Dunaja pokoj a Vitrodorus sa stal akoby členom cisárovej rodiny. Bol to inteligentný mladík, zapáčil sa nielen cisárovi, ale aj jeho žene a dcéram. Tak sa zžil s rímskym spôsobom života, že si zmenil meno. Premenoval sa na Gabinia. Možno by sa stal aj rímskym občanom, keby ho nezastihla správa o otcovej smrti . Musel prevziať zodpovednosť za kvádske kráľovstvo. Vychovaný v Ríme nechcel nič iné, len žiť s Rímom v mieri. Kvádi sa správali podľa príkladu svojho mladého kráľa. Nebránil sa, keď Rimania začali stavať na ich dunajskom brehu nové vojenské opevnenia. Neveril, žeby veľký cisár porušil dohodu, ktorú uzavrel. Konštantín chcel aj osobne dokázať, že mu záleží na tom, aby bol na hraniciach s Kvádmi mier. Odcestoval do Sirmia, ktoré bolo centrom Panónskej provincie. A s ním prišla aj jedna z jeho dcér. Aká bola? Nuž iste veľmi pekná. Taká, ako bývajú mladé nevesty. Akurát sa mala vydávať...
■ MARCELLINOVO SVEDECTVO
Spomína to vo svojej knihe Rímske dejiny sýrsky cestovateľ Marcellinus, ktorý žil v rokoch 330 až 400 nášho letopočtu. Dokonca nám zachoval aj meno ženícha – Gratianus. Wikipedia prezrádza, kto to bol. Syn vplyvného Valentiniana, ktorý sa stal neskôr cisárom. Cisárova dcéra si musela vziať toho, koho jej predurčili. Čudné je však, že sa pred svadbou odobrala do Sirmia a odtiaľ na územie dnešného Slovenska, do vazalského kráľovstva Kvádov. Skúsme si ju predstaviť. Bohatú Rimanku z vysokopostavenej rodiny, mladučkú a krásnu. Prečo sa takéto dievča ocitlo na Slovensku? Čo tu robí? Je tu z vôle svojho otca? Alebo zo svojej vlastnej…
Do príbehu, ktorý nám opisuje Ammanius Marcellinus v svojich Rímskych dejinách, niekedy v tomto okamihu opäť vstupuje kvádsky kráľ Gabinius. Opäť si môžeme položiť otázku: Aký bol? Nič o ňom nevieme, iba to, že sa stal obeťou rímskych intríg a úskokov. Nechajme zase prehovoriť Marcellina a jeho dejiny: „Valentinianus horel túžbou opevniť hranice. Prikázal vybudovať tábory s posádkami za Dunajom, priamo na území Kvádov. Domáce obyvateľstvo to znášalo s nevôľou. No bránilo sa iba posolstvami na cisársky dvor a šomraním. Vtedy Maximius, žiadostivý každej neprávosti, ktorú ešte umocňovala pýcha na jeho hodnosť prefekta, sa osopil na Equitia, magistra brannej moci, ako na tvrdohlavého lenivca. Pred cisárom vravel, že dielo by už bolo dávno dokončené, keby hodnosťou vojenského náčelníka poverili jeho syna Marcelliana. Čoskoro sa tak stalo. Marcellianus, nesmierne nadutý, sa po svojom povýšení vydal na cestu a hneď sa dal do ďalšieho opevňovania pevnosti. Napokon, predstierajúc láskavosť, pozval na hostinu kvádskeho kráľa Gabinia, ktorý ho zdvorilo žiadal, aby s výstavbou opevnení prestal. Pri stole ho dal Marcellianus nič netušiaceho zavraždiť, čím hanebne zneuctil posvätnosť povinnosti uctenia si hosťa. Tento čin Kvádov veľmi rozzúril. V žiali nad kráľovou záhubou vyslali zjednotené plieniace tlupy, ktoré prekročili Dunaj. Napadli rímskych osadníkov, zamestnaných práve na poli žatvou. Väčšinu z nich dorúbali a všetko, čo zostalo, si odviedli domov. Bezmála by bola padla do zajatia aj Konštantínova dcéra. Práve jedla v štátnom dvorci. Ešteže riadením dobrotivého božstva bol tam prítomný aj miestodržiteľ provincie Messala, ktorý ju posadil do svojho koča a prudkým cvalom odviezol.“
■ EŠTE RAZ DEJEPISEC
Toľko citácia z Rímskych dejín Ammania Marcellina. Hneď na prvý pohľad je zrejmý jeho nevraživý tón, s ktorým píše o Maximiovi a jeho synovi Marcelianovi. Pozrime sa teda, kto sú a prečo si na nich Marcellinus brúsi svoje ostré pero. Ako uvádza, Maximius bol prefekt. Takúto vysokú hodnosť však dostávali len najbližší cézarovi príbuzní. Otázka však znie: ktorého cézara? Nazrime do roku 310 nášho letopočtu. Je to desať rokov predtým, než sa odohráva náš príbeh. V Rímskej ríši vládne Dioklecián. Bremeno obrovskej ríše však príliš ťaží jeho plecia, preto vládu rozdelil medzi ďalších spoluvládcov, ktorým dal titul cézar. Sám si udelil vyšší – imperátor. Jeden zo spoluvládcov bol Konštantín Chlorus; druhý Gaius Galerius a tretí Maximinus. Je to veľmi príbuzné meno Maximiusovi. Ale nie totožné. V rímskych rodinách bolo zvykom dávať mená s rodovým koreňom. Napríklad veľký Konštantín mal syna Konstantiusa a Konstansa. Práve pre tento zvyk môžeme predpokladať, že Maximius bol príbuzným Maximiána. A v tom prípade sa kritickému peru sýrskeho historika netreba čudovať. Bol totiž v službách protivládcu Konštantína Veľkého, ktorý neskôr všetku moc v Rímskej ríši strhol na seba. Mnohí ho stotožňujú s Konštantínom Chlorusom, čo vládol s Diokleciánom. No bol to jeho syn. Konštantín ponechal ríši formu tetrarchie a snažil sa za spolucézarov dosadiť sebe verných ľudí. Nešlo to tak ľahko a Rímskou ríšou otriasla občianska vojna. Hoci Konštantín vyšiel z bojov o rímsky trón víťazne, neužil si ho dlho, iba sedem rokov. Sýrsky historik Ammanius vstupuje do služieb jeho spoluvládcu – Valentiniana.
■ NA DVORCI PRISTA
Teraz sa znova môžeme vrátiť ku Konštantínovej dcére, ktorá sa v tomto rozorvanom čase, keď rímskym trónom otriasali záujmy tetracézarov, ocitla „na štátnom dvorci Prista“ za hranicou Dunaja, na ktorej vyrastajú opevnenia Limes Romanus Na otázku, prečo sa tak stalo, nikdy nenájdeme uspokojivú odpoveď. História však pred nás kladie hádanku, ktorú môžeme riešiť ako detektívku. Zopakujme si hlavných protagonistov príbehu: ženích Gratianus, jedna z Konštantínových dcér a napokon Gabinius. Ponúka sa typický trojuholník. A mne z toho vychádza, že ženích nebol len jeden, ale hneď dvaja...
Možno mal cisár Konštantín trochu inú predstavu o budúcnosti svojej dcéry než Gratianus a Valentinian. Ak by sme mohli tento príbeh natiahnuť do väčších podrobností, možno by sme prišli na to, že Gratianovi ju prisľúbil ešte ako dieťa. No Konštantín po jednej z krvavých zrážok s Kvádmi priviedol so sebou kvádskeho kráľoviča ako rukojemníka. Jedna z jeho dcér sa doňho zaľúbila. Prezieravý cisár si uvedomil, aké výhody by mu vyplynuli z takéhoto vzťahu. Mohol by zadunajské kráľovstvo Kvádov pripojiť k Rímskej ríši bez boja a bez násilností. Bol však viazaný sľubom, ktorý dal Gratianovi a Valentinianovi. Rozhodnutie nechal na dcéru. A tá svoju voľbu preukázala tým, že prišla až do rímskeho opevnenia za hranicou Dunaja, do kráľovstva Kvádov.
Človek mieni, Pán Boh mení – tak hovorí jedno zo slovenských porekadiel. Lenže v tomto prípade menili ľudia, čo túžili po moci. Treba ešte objasniť, prečo cisár Konštantín nemohol dať svoju dcéru porímštenému vazalskému panovníkovi. Provincie v Zadunajsku neboli jeho jediná starosť. Ba práve naopak. Keďže im venoval veľa pozornosti, takmer prišiel o ďalšie, o ktoré musel bojovať s Perziou. Preto urýchlene odchádza zo Zadunajska. Bez ochrannej ruky cisára sa kvádsky kráľ Gabinius stáva korisťou po moci bažiaceho Valentiniana a jeho syna Gratiana. Zabijú ho. Nápadné je, že už je aj prichystaný povoz, čo má dopraviť cisárovu dcéru do bezpečia. Kým sa dievča stihne spamätať, Gabinius je mŕtvy a ona na ceste do Sirmia. Tu na ňu čakal Gratianus, ktorý sa s ňou chce oženiť. Celkom nakoniec treba zodpovedať, aký bol ďalší osud Konštantínovej dcéry? A vôbec – ktorá z jeho dcér to bola?
■ ZO ZÁVOJA ČASU
Edward Gibbon v knihe Súmrak Rímskej ríše píše, že Konštantín veľký mal tri dcéry. Jedna z nich dostala meno podľa neho. Volala sa Konštantína. Je to naša princezná? Zdá sa, že áno. Keď sa totiž pozrieme do Wikipedie, zistíme, že Gratianus si skutočne vzal za ženu Konštantínu. Hneď ďalej sa tam však uvádza, že toto meno dostala ako pohrobok a že sa za Gratiana vydala až po smrti svojho otca ako dvanásťročná. Natíska sa však pochybnosť: je možné, žeby dvanásťročné dievča z cisárskeho rodu cestovalo samo po nebezpečnom vojnovom pohraničnom pásme? Pri lúštení tejto hádanky teda musíme vychádzať aj z ďalších predpokladov. Zostávajú nám ešte ďalšie dve dcéry. Ich mená zastiera závoj času. Zmienku o jednej z nich však predsa nájdeme. Je ňou Teodora, svätica ranného kresťanstva, o ktorej legenda vraví, že bola Konštantínovou dcérou. Dostala to isté meno, ako mala aj jeho matka.
Skúsme sa bližšie na ňu pozrieť a opäť popustiť fantázii opraty. Gratianova pôvodná snúbenica nie je totožná s jeho neskoršou manželkou Konštantínou, aj keď je tiež dcérou cisára Konštantína. Je staršia od svojej sestry, navyše zaľúbená do kvádskeho kráľa. Prišla do kráľovstva Kvádov naplniť veľký sen svojho otca a zároveň lásku k mužovi, ktorý bol ako rukojemník dlhé roky súčasťou ich rodiny. Veď cisár Konštantín chcel za hranicou Dunaja vytvoriť novú provinciu. Najvýhodnejší spôsob, ako to dosiahnuť, bol politicky sobáš jeho dcéry so spriateleným kráľom. Lenže tá bola už v detstve zasnúbená synovi jeho spoluvládcu Valentiniana. Sled udalostí láske princeznej a mladého kráľa neprial. Konštantín nečakane zomrel a začína sa boj o jeho trón. V priebehu jedného-dvoch rokov sa na ňom vystriedajú viacerí kandidáti, až kým Valentinian nezabojuje najmocnejšou zbraňou, ktorú má: cisárovou dcérou, ktorú sľúbili za ženu jeho synovi. Potrebuje sa zbaviť jedinej prekážky – kvádskeho kráľa, do ktorého je cisárova dcéra zaľúbená. Urobí to diplomaticky. Naoko súhlasí s jej rozhodnutím. Necháva ju odísť do ,,štátneho dvorca“ v Priste. Vie, že sem za ňou príde aj Gabinius. Za iných okolností by sa sem nedostavil a zostal by ako trvalá hrozba ukrytý v lone (slovenských) hôr. Napriek tomu je Gabinius opatrný. Prichádza až po tom, keď sa začína na ,,jeho“ brehu Dunaja nezvyčajná stavebná činnosť. Malú vojenskú pevnosť, ktorá tu vznikla už za Marca Aurelia, Rimania začínajú opevňovať. Bez jeho dovolenia a vedomia. Napriek tomu sa k nim správa zdvorilo a žiada ich, aby s tým prestali. Predpokladá, že jeho priateľstvo s cisárovou rodinou spečatí svadba. Namiesto svadby je však pohreb. Gabinia zavraždia a Konštantínovu dcéru unášajú do Smirnia, kde je už všetko pripravené na to, aby sa vydala za Gratiana.
■ KRESŤANKA
A naozaj sa vydala? Podľa mňa nie. Radšej sa rozhodla pridať k príslušníkom nového náboženského hnutia, ktoré sa síce jej otec snažil chrániť, no prenasledovali ho všetci cisári pred ním a aj niektorí po ňom – ku kresťanom. Jej tvrdošijné odmietanie však Valentiniana nezastavilo. Oženil svojho syna s jej mladšou sestrou. Navyše to bolo pre neho výhodnejšie. Vzťah s mladým kvádskym kráľom princeznú poškvrnil. Marcellinus dokonca píše o ,,pohane a zneuctení“ Konštantínovej dcéry. Je dosť možné, že medzi ňou a Gabiniom došlo aj k telesnému zblíženiu...
A v ktorej pohraničnej rímskej pevnosti ,,na druhom brehu Dunaja“ sa mohla odohrať úkladná vražda vazalského kráľa Gabinia? Podľa všetkého to bola Kelementia – dnes Iža pri Komárne. Rozkladal sa tu rímsky vojenský tábor, prvý na ľavom brehu rieky Dunaj. Pevnosť vybudovali rímski legionári už za vlády cisára Marca Aurelia (161 – 180) v období markomanských vojen. Po germánskom útoku v roku 179 tábor zanikol. Koncom 2. storočia po skončení markomanských vojen postavili Rimania na mieste pôvodného tábora kamenný kastel. V 4. storočí došlo k stavebným úpravám, no krátko po smrti Valentiniana bola pevnosť zničená...