Na pleciach mali nielen výložky s hviezdami, ale aj osudy národa
Mal prestíž bojovať na území slovenských obcí
Peter JAŠEK - Foto, zdroj: STK, tic.holic.sk
Anton Pulanich sa narodil 25. mája 1884 v Holíči. Do armády monarchie vstúpil v roku 1903 a stal sa dôstojníkom z povolania. Počas vianočných sviatkov v roku 1914 odišiel do zákopov na ruskom fronte, kde bojoval až do podpísania Brest-litovského mieru v marci 1918. Absolvoval aj boje počas známej Brusilovovej ofenzívy na východe Slovenska. Do Pulanichovej pamäti sa nezmazateľne vryli útrapy, ktoré ako dôstojník zažíval v zákopoch.
Po porážke Ruska sa Pulanich presunul na talianske bojisko, kde sa už armádam monarchie toľko nedarilo a ich porážka viedla k zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nástupníckych štátov, medzi ktoré patrilo aj Československo.
■ OHROZENIE Z MAĎARSKA
Pulanich sa prihlásil do ďalšej vojenskej služby v československej armáde, ktorá mala aj krátko po vojne stálu bojovú pohotovosť. Hoci dohodové veľmoci uznali Československo ako spriatelený štát, jeho susedia nastoľovali voči nemu územné nároky. V polovici januára 1919 odišiel na nepokojnú poľsko-československú hranicu do Sliezska, kde prebiehali boje o toto, na uhlie bohaté územie. Ešte väčším ohrozením Českoslov
enska sa stalo Maďarsko, kde sa po období nepokojov vlády zmocnili boľševici, ktorí vyhlásili Maďarskú republiku rád a ako jeden z prvých krokov napadli slovenské územie. V máji 1919 prenikli maďarské oddiely cez hranice a Pulanich sa ocitol v epicentre bojov. So svojou jednotkou bojoval v bitkách o Zvolen a Banskú Bystricu.
■ VYCHÝRENÉ POĽOVAČKY
Po vojne pôsobil ako dôstojník v československej armáde, v novembri 1936 bol superarbitrovaný a s pochvalným uznaním preložený do výslužby. Usadil sa v rodnom Holíči a angažoval sa pri organizovaní miestneho spoločenského života usporadúvaním vychýrených poľovačiek. Všetko nasvedčovalo tomu, že jeseň života prežije v ústraní.
Veľmocenské rozhodnutie prijaté 30. septembra 1938 v Mníchove prinieslo zásadné zmeny do geopolitického usporiadania strednej Európy. Po Mníchove prišlo aj k reorganizácii štátoprávneho usporiadania a Slovensko dosiahlo 6. októbra 1939 autonómiu. V nových politických pomeroch vznikali oddiely Hlinkovej gardy, ktorým však chýbala disciplína, preto slovenskí armádni dôstojníci pomáhali pri ich výcviku. A keďže slovenských dôstojníkov bolo v československej armáde ako šafranu, spomenula si slovenská vláda na plukovníka vo výslužbe Pulanicha. Ten na požiadavku vstúpiť opäť do armády prikývol a nastúpil do funkcie zástupcu náčelníka vojenského štábu pri Hlavnom veliteľstve HG.
■ POVÝŠENIE ZA SÚHLAS
Po vzniku Slovenského štátu 14. marca prešli všetci dôstojníci pridelení ako inštruktori HG do služieb slovenskej armády. Pulanich bol povýšený na generála II. triedy a stal sa veliteľom Vyššieho veliteľstva 1 v Trenčíne. Medzitým sa cieľom Hitlerových expanzívnych plánov stalo Poľsko. Vojna vypukla 1. septembra 1939 a k nemeckému útoku sa pridala ako spojenec aj slovenská armáda. Pri rozhodovaní Slovenska o účasti na ťažení zohrávala dôležitú úlohu možnosť navrátenia slovenských území obsadených Poľskom v rokoch 1920 a 1938. Pulanich počas tohto ťaženia stál na čele 1. divízie. Už v poslednej dekáde augusta 1939 pripravoval divíziu na bojové nasadenie, veď práve jemu pripadla prestíž bojovať na území slovenských obcí, o ktorých navrátenie sa Slovensko usilovalo.
Keď 1. septembra v ranných hodinách prišiel rozkaz, jeho formácie vyrazili do útoku a postupovali rýchlo vpred. Do 3. septembra obsadili všetky slovenské obce. Obyvatelia Javoriny vojakov srdečne vítali a Pulanichovi sa dostalo od miestneho obyvateľstva osobitné poďakovanie za oslobodenie. Skutočné bojové nasadenie Pulanichovej divízie sa obmedzilo na niekoľko menších stretnutí s ustupujúcimi Poliakmi. Jeho divízia v nich obstála veľmi dobre, veď práve ona obsadila územia obývané Slovákmi a tým jej pripadla najväčšia miera vojnovej slávy. V januári 1940 prešiel Pulanich do pozície veliteľa slovenského letectva, kde ho zastihlo vypuknutie vojny so Sovietskym zväzom v júni 1941. Po reorganizácii poľnej armády v lete 1941 bol dosadený do čela spojovacieho štábu, ktorý vznikol s cieľom koordinovať slovenské formácie na východnom fronte. Išlo však len o predstavu, ktorú Nemci zmietli zo stola a rozhodli sa rozdeliť slovenské divízie podľa svojich potrieb. Tým stratil spojovací štáb praktický zmysel a bol rozpustený.
■ PAPIEROVÝ VELITEĽ
Anton Pulanich odišiel domov. Po čiastočnej rekonvalescencii sa v
rátil do pozície veliteľa slovenského letectva, kde zostal do mája 1942. Tu ho zastihlo povýšenie do hodnosti generála I. triedy. V máji 1942 bol vymenovaný za šéfa Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. V januári 1944 odišiel na post generálneho inšpektora slovenskej armády do Bratislavy. Hoci mal zdanlivo rozsiahle kompetencie, zdravotný stav a pokročilý vek mu nedovoľovali vykonávať ich v plnej miere, bol skôr veliteľom na papieri.
Pulanicha nikto z prostredia vojenského odboja neoslovil s ponukou na spoluprácu a jeho šance zapojiť sa do povstania boli objektívne minimálne. V deň vypuknutia povstania podpísal obežník informujúci o príchode nemeckých vojsk, vyzývajúci slovenské oddiely neklásť ozbrojený odpor. Spolu s Čatlošom mal vydať bratislavskej posádke rozkaz na odzbrojenie. Obaja prezidentovi Tisovi argumentovali, že ako dôstojníci takýto rozkaz vydať nemôžu, pretože učili vojakov nevzdávať sa. Tiso ich argumentáciu neuznal, rozkaz vydal svojím menom a Pulanicha vymenoval do funkcie šéfa Veliteľstva pozemného vojska. Pulanich sa zdráhal, napokon však rozkaz vykonal a funkciu prevzal. Jeho zdravotný stav sa však pod vplyvom stresov zhoršil, a tak odišiel definitívne do výslužby. Tesne pred príchodom Červenej armády opustil Bratislavu a ušiel spolu s vládou do Holíča a neskôr aj do Rakúska.
■ POSTAVIL SA NEMCOM
Po skončení vojny sa vrátil do rodného Holíča. Nová moc začala už od príchodu Červenej armády tvrdo účtovať s porazenými. Retribučné súdy súdili popredných funkcionárov bývalého režimu, vrátane najvyšších dôstojníkov. Pulanichovi veľmi pomohlo svedectvo, podľa ktorého zakročil pri veliteľstve nemeckej okupačnej armády proti neľudskému zaobchádzaniu s civilistami a zachránil väčší počet mužov pred odsunom do Nemecka. Po zbavení podozrenia z kolaborácie si podal prihlášku do československej armády, ktorá ho prijala ako generála vo výslužbe. Ocitol sa na penzii a usadil v Dunajskej Strede. V roku 1950 mu odobrali hodnosť generála a po smrti svojej družky sa vrátil do Holíča, kde 4. januára 1962 zomrel.