Štátnosť nie je cieľ, ale priestor

Zhováral sa Juraj DOMIN – Foto: SNN

Prvý podpredseda Matice slovenskej Marek NEMEC už viac ako desaťročie pôsobí v jej najvyšších orgánoch. Ako bývalý dlhoročný predseda záujmového odboru Mladá Matica prilákal do radov najstaršej celonárodnej ustanovizne desiatky členov súčasnej mladej matičnej generácie. Mladá Matica sa pod jeho vedením posilnila. Je divadelným ochotníkom a členom Divadelného odboru Matice slovenskej. Ako podpredseda národnej ustanovizne sa prioritne venuje problematike zahraničných Slovákov.

Ako prvý podpredseda Matice slovenskej dlhodobo pôsobíte v jej najužšom vedení.  S akými predsavzatiami a plánmi ste sa ujali tejto funkcie?

Do Výboru Matice slovenskej som vstúpil ešte v roku 2010 po voľbách valného zhromaždenia a odvtedy som v tomto vrcholovom orgáne nepretržite. V roku 2017 ma členovia výboru zvolili do funkcie druhého podpredsedu a vlani už prvého podpredsedu. Keď som začínal, bol som plný idealizmu a mladíckej energie. Dnes som realista, ale s nasadením optimistu. Stále verím v silu myšlienky, ale opieram ju o skúsenosť. Moje predsavzatia sa pochopiteľne menia s dobou, no podstata zostáva ‒ aby bola Matica živou, uznávanou a prirodzenou súčasťou spoločnosti.

Dnešný svet je veľmi rýchly, presýtený informáciami a konkurenciou podnetov. O to viac musíme dokázať osloviť verejnosť modernými formami bez toho, aby sme sa odklonili od matičných hodnôt. Považujem to za veľkú výzvu a je to jedna z mojich priorít. V regiónoch vzniká množstvo hodnotných podujatí, no často o nich vie len úzky okruh ľudí, pretože pre mainstreamové médiá sú zaujímavejšie reportáže z nehôd a nešťastí. Mojou ambíciou je, aby bolo o tejto práci počuť – nielen medzi matičiarmi, ale aj medzi mladými, rodinami, v školách a vo verejnosti všeobecne. Veď často sú to práve matičiari, ktorí v niektorých lokalitách ako jediní tvoria kultúru alebo nezabúdajú na osobnosti či historické udalosti. Neprajnícky hlas a neoprávnená kritika nás nezastaví. História si aj tak zapamätá tých, ktorí tvorili, nie tých, ktorí len komentovali.

Občas počujem hlas neprajníkov, ktorí spochybňujú význam Matice, som presvedčený, že to pramení z neznalosti. My chceme uchovávať pamäť národa, rozvíjať jeho kultúrne dedičstvo a zároveň oslovovať nové generácie tak, aby v ňom našli hodnotu aj inšpiráciu. Najvýraznejšie osobnosti nášho národa nezakladali Maticu slovenskú ako dočasný projekt, chceli, aby bola trvalá a pevne zakorenená v našom národe. Korene sú pevné a mocné a kmeň je silný, je na nás, aby koruna rástla a kvitla. Chceme horieť, musíme, aby sme mohli zapaľovať ďalších.

Dlhé roky ste pôsobili aj ako predseda záujmového odboru Mladej Matice. Ako s odstupom času spomínate na toto obdobie?

S obrovskou vďačnosťou. Do Matice som vstúpil ako tínedžer, žiak základnej školy, a veľmi rýchlo som pochopil, že ak chce organizácia žiť, musia ju tvoriť aj mladí a neustále prichádzať nové a nové generácie. Vrátim sa do svojho rodného mesta, pretože keď som sa ja stal členom Matice, ďalší najmladší v miestnom odbore Matice slovenskej bol vtedy odo mňa o dvadsaťpäť rokov starší. Priviedol som preto niekoľko svojich kamarátov a spolu sme o pár rokov ‒ v roku 2007, založili Odbor Mladej Matice.

Pripravovali sme aktivity, ktoré mladú generáciu prirodzene pritiahnu – šport, turistiku, divadlo či výlety, a do nich sme sa snažili zakomponovať vlastenecký a národný prvok. Najkrajšie je pre mňa vždy sledovať vývoj jednotlivcov či dokonca celých skupín. Niekto najskôr príde na futbalový turnaj, potom na Národný výstup na Kriváň a o pár mesiacov už stojí na pódiu v historickej dramatizácii. Práve tento prirodzený rast považujem za najväčší úspech.

Mladá Matica nie je len o podujatiach – učí zodpovednosti, organizácii, spolupráci. Mnohí jej členovia sa neskôr stanú lídrami v rôznych oblastiach, ale už sú navždy spätí s Maticou a svoje odhodlanie nahradené skúsenosťami vedia usmerniť aj na prospech a rozvoj Matice. O to bolestivejšie bolo pre mňa obdobie, keď sa objavili snahy spochybniť samotnú existenciu Mladej Matice. Bez riadnej diskusie, bez možnosti obhajoby a za veľmi zvláštnych okolností zazneli dokonca tvrdenia, že ide o „nelegálnu organizáciu s prvkami separatizmu“. Tieto označenia navyše prichádzali od ľudí, ktorí predtým činnosť mladých verejne oceňovali. V čase, keď mnohé organizácie zápasia s nezáujmom mladej generácie, je paradoxné, že tam, kde mladí ľudia aktívne pracujú, tvoria a dobrovoľne venujú svoj čas verejnému dianiu, musia namiesto podpory obhajovať svoje právo pôsobiť.

Aké aktivity vykonávala Mladá Matica?

Snažili sme sa vytvoriť pestrú paletu aktivít – od športových turnajov cez kultúrne projekty až po historické rekonštrukcie udalostí. Organizovali sme národné zrazy, tematické výstupy, divadelné predstavenia aj dobrovoľnícke brigády. Chceli sme, aby mladý človek cítil, že tu môže niečo vytvoriť, nielen pasívne sledovať program. Vydali sme tiež rôzne propagačné materiály i občasník a aktívne sme začali vstupovať aj do online priestoru a na sociálne siete, ktoré sú dnes nevyhnutnou súčasťou.

Do akej miery sa podarilo mladých matičiarov zapojiť do miestnych, lokálnych a celonárodných aktivít Matice slovenskej?

Myslím, že vo veľkej miere. Mladí ľudia sa postupne stali motorom mnohých podujatí. Často prichádzali prví a odchádzali poslední, pripravovali priestory, techniku, program, vystupovali na pódiu aj zabezpečovali organizáciu. Dôležité však je, že sa necítili ako pomocná sila, ale ako plnohodnotní tvorcovia. A práve vtedy vzniká vzťah k organizácii na celý život. Dostať dôveru a niesť zodpovednosť je tým najväčším záväzkom.

Ako rodák z Liptovského Mikuláša ste mestským poslancom a dlhé roky pracujete aj ako riaditeľ tamojšieho Domu Matice slovenskej. Aké aktivity pravidelne organizujete v spolupráci s mestom?

Spolupráca so samosprávou je v regiónoch základ. Keď mesto a kultúrna inštitúcia ťahajú za jeden povraz, výsledok je viditeľný. V našom prípade sa to darí dlhodobo. Vedenie mesta vrátane primátora Jána Blcháča podporuje spoločné projekty a mnohí predstavitelia samosprávy sú zároveň členmi miestneho odboru MS. Spolu organizujeme spomienkové podujatia, výročia, kultúrne festivaly či tradičnú Vatru zvrchovanosti, ktorá každoročne pritiahne tisíce ľudí.

Mesto zároveň dlhodobo investuje do priestorov Domu Matice ‒ od rekonštrukcie budovy až po modernizáciu výstavných sál. Náš matičný dom je totiž v mestskej budove, máme ju prenajatú za symbolické euro. Nielen dvere vedenia mesta, ale aj ďalších orgánov štátnej správy, samosprávy a všetkých inštitúcií majú matičiari v Liptovskom Mikuláši otvorené, a tak by to malo byť. Samozrejme, takéto partnerstvá nevznikajú samy od seba, ale je za nimi množstvo kvalitnej práce a budovania dobrého mena, čo sa u nás darí, dovolím neskromne povedať, nadmieru. Takáto podpora je pre nás aj pre mňa istým záväzkom a veľmi si ju vážime.

Ktoré významné osobnosti Liptova si pravidelne pripomínate?

Liptov je región, kde sa písali dejiny, preto si pripomíname množstvo udalostí aj osobností. Práve tu vznikol spolok Tatrín, predchodca Matice, a tu bol formulovaný aj prvý komplexný politický program Slovákov – Žiadosti slovenského národa. V našom meste pôsobil Michal Miloslav Hodža, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Peter Michal Bohúň či Janko Kráľ a množstvo ďalších nemenej významných osobností.

Nesmieme zabudnúť ani na predsedu Matice slovenskej Juraja Janošku a významné osobnosti ako Martin Rázus alebo Ivan Stodola. Pripomíname si však aj mnohých ďalších velikánov kultúry, literatúry a politiky. Každý rok prináša nové výročia a nové príležitosti ukázať ich odkaz súčasnej generácii. Niekedy tradičným podujatím a niekedy aj inovatívnymi formami.

Ste aj členom Divadelného odboru Matice slovenskej. Akým spôsobom ste sa dostali k ochotníckemu divadlu?

K divadlu som sa dostal ako štrnásťročný cez recitáciu. Spočiatku som váhal, viac ma lákal šport než javisko. No divadlo ma napokon úplne pohltilo. Postupne som si vyskúšal herectvo, réžiu aj tvorbu scenárov. Najsilnejšie momenty prichádzajú v historických inscenáciách, keď v dobovom kostýme vyslovujem slová, ktoré formovali národ.

Vtedy cítim, že nejde len o predstavenie, ale o živú históriu. Pred desiatimi rokmi sme začali v našom meste organizovať aj súťažnú prehliadku ochotníckych súborov Divadelný festival Ivana Stodolu. Je to jedinečný a unikátny festival, kde konečné poradie určujú hlasovaním priamo diváci. Spolupracujeme aj na viacerých ďalších divadelných festivaloch, no tento festival je organizačne čisto matičnou záležitosťou a stal sa už etablovaným a rešpektovaným na divadelnej mape Slovenska.

Ako ochotnícky herec sa dodnes v rámci Matice slovenskej zapájate do nakrúcania dokumentov a hrania krátkych historických scén počas podujatí. S akými odozvami sa stretávate?

Divadelná scénka či dramatizácia dokáže niekedy viac než niekoľkohodinová prednáška. Keď študent vidí historickú udalosť na vlastné oči, zapamätá si a pochopí ju oveľa jednoduchšie. Pri tvorbe dokumentov je účinok rovnako intenzívny. Historické filmy, ktoré v Matici pripravujeme, sa stávajú aj hodnotnou učebnou pomôckou.

Keď prednášam žiakom či študentom, často siahnem po niektorej našej krátkej ukážke, obraz a autentická atmosféra ich dokážu vtiahnuť do deja oveľa bezprostrednejšie než samotné slovo. Reakcie publika sú veľmi pozitívne a často spontánne. Osobne však môj najintenzívnejší zážitok počas pôsobenia v Matici neprišiel na javisku, ale na vrchole Kriváň, keď som tam prvýkrát recitoval počas národného výstupu. Tá energia, hrdosť a radosť, to je okamih, na ktorý sa nezabúda. Tento rok ma čaká už desiaty Národný výstup na Kriváň, ktorého som aj spoluorganizátor.

Cieľom predstavenia krátkych historických scén je predovšetkým edukácia o slovenskej histórii. Ktorú časť považujete za najdôležitejšiu?

Dôležitý aspekt edukácie je ten, ktorý dokáže osloviť dnešného človeka. Nemá zmysel memorovať dátumy bez súvislostí. Podstatné je pochopiť príbehy – odvahu, rozhodnutia, omyly aj víťazstvá. História má byť zrkadlom, nie vitrínou. Stáva sa javom, že na podujatí sa vzdelávajú vzdelaní a poučujú sa poučení, oživovať pamäť je, samozrejme, dôležité.

Keď sa však zameriame na dnešné generácie, ktoré prechádzali a prechádzajú iným vzdelávacím procesom, je nesmierne dôležité ich zaujať formou a vtrhnúť do obrazu historických skutočností. Aktivity akejkoľvek formy nemajú byť realizované len preto, aby boli, ale mali by z nich byť aj jednoznačné výsledky a výstupy, niekedy je táto práca náročná, no som zástancom toho, že aj malý úspech je úspech. Krok po kroku a výsledky sa vždy dostavia.

Matica slovenská ako najstaršia celonárodná ustanovizeň stála pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky prvého januára 1993. Ako vnímate tento historický moment?

Vznik samostatného štátu vnímam ako symbolické zavŕšenie dlhého úsilia generácií, na ktorom sa významne podieľala práve naša Matica slovenská. Nebol to len politický akt, ale potvrdenie práva národa rozhodovať o sebe. Zároveň je to záväzok – štátnosť nie je cieľ, ale priestor. Priestor budovať spoločnosť, ktorá je kultúrne sebavedomá, demokratická a otvorená. Úloha nás matičiarov sa však týmto neskončila. Práve naopak, nadobudla nový rozmer.

Udržiavať historickú kontinuitu, pestovať národné povedomie a zároveň podporovať otvorený dialóg o smerovaní krajiny je dnes rovnako dôležité ako v čase zápasu o samotnú štátnosť. Preto tento historický moment vnímam s hrdosťou, ale aj s vedomím zodpovednosti – ako príležitosť, ktorú musí každá generácia napĺňať svojím obsahom. V Liptovskom Mikuláši to boli práve matičiari, ktorí zorganizovali vítanie Slovenskej republiky, ktorí slávnostne krátko po polnoci prvého januára 1993 zavesili na župný dom na námestí slovenskú zástavu. Podarilo sa nám v našom archíve z tohto momentu zachovať autentické video a často si ho pozerám. Perfektne totiž zachytáva, s akou hrdosťou túto udalosť prežívali sami obyvatelia.

Čo by ste povedali na záver…

V živote som sa vždy snažil sústrediť na svoju prácu, nie na chyby a nedostatky iných. Energia venovaná tvorbe prináša výsledky, energia venovaná sporom ich berie. Či už človek pôsobí v kultúre, politike alebo občianskom živote, platí jednoduché pravidlo: čas napokon ukáže hodnotu skutkov. A práve skutky sú to, čo posúva spoločnosť dopredu.