Šesťdesiat rokov po poprave o osudových okolnostiach násilnej smrti V. Clementisa
Peter ŠTRELINGER
Za bývalého režimu zvyklo sa hovoriť o päťdesiatych rokoch iba „Pošušky“ – parafrázujúc názov básne Laca Novomeského. A dnes – za demokracie – zvykne sa už o tejto dobe hovoriť zas veľmi málo. To sa týka i Vladimíra Clementisa, novinára, štátnika, bývalého ministra zahraničných vecí. Clementis – jediný Slovák popravený v procese so Slánskym. Veľká, osudová osobnosť Slovákov, ktorú dávame na roveň Štúrovi, Štefánikovi či Dubčekovi. Aj pre ich tragické, záhadné konce, kruté definitívy...
Ak už o smrti Vladimíra Clementisa premýšľame v širších súvislostiach, pripadá mi zvlášť kruté, že musel násilne zomrieť necelé tri mesiace po dovŕšení päťdesiatky (narodil sa 20. septembra 1902). Osudovo znejú preto slová listu, ktorý mu napísala jeho milovaná manželka Lída – „Hádička“ – týždeň pred jubileom.
Praha 14. septembra 1952
Drahý môj,milovaný Vlado,
tak teda predovšetkým, predsa len ku tej Tvojej mladej päťdesiatke, prijmi od nás všetkých najúprimnejšie prianie dobrého zdravia, mnoho šťastia a aby sa už skoro všetky Tvoje túžby a želania splnili, aby si sa nám skoro domov vrátil! Tak by som chcela, aby si mal v ten deň dobrú vôľu a od rána sa na mňa usmieval, aby sa Ti ten deň chytro minul v dobrých nádejach do budúcnosti! A predstav si nás všetkých, ako v neviditeľnom kruhu sme stále okolo Teba, aj s tým neviditeľným prípitkom, ktorý ostane pripravený na Tvoj návrat medzi nás, do nášho Teba vrúcne milujúceho kruhu a pod našu opateru, kedy sa, ako sa tak strašne teším, zase budeme môcť o Teba starať, opatrovať a všetko odlúčenie Ti vynahradiť! Ľutujem len, že ani tú fajočku Ti poslať nemôžem a žiarlim na tie dve, o ktorých píšeš, že Ti verne slúžia a túto ťažkú dobu s Tebou prekonávajú. No ak Ti popraskali, veď už si vyberieš zase nejaké poriadne, a zatiaľ azda ešte vydržia...
A tak čas ubieha pomaličky a smutne bez Teba, veď často myslím na Tvoj obľúbený Appolinairov verš: „Dni odchádzajú etc...“, ale po takej strašne dlhej dobe musí, musí sa zase všetko vyjasniť a šťastie sa nám vráti! Tak môj Vladíček drahý, zabudni, alebo lepšie nemysli na to, že by Ti mohlo byť už päťdesiat, pamätaj, že nás čaká nový život, ktorý všetku ťažobu a žiaľ zaženie, že roky čítať ozaj nebudeme. Ruky Ti tisnem vrúcne, drahý môj, všetci Ťa vrelo zdravia a bozkávajú, najviac táta a máma s verným Bročkom a ja stále som v duchu u Teba, šicko najlepšie Ti prajem a ešte raz, aby si nám zdravý a pokojný bol až do toho nášho stretnutia, bozkávam a objímam si Ťa, Vlado môj drahý.
Tvoja Lída
Zároveň si musíme uvedomiť, že v upokojujúcich vetách Lídy Clementisovej je vedomé klamstvo, aby Vlado Clementis neprišiel na to, že ten list mu píše z väzenia. Neuveriteľne obludná doba komunistických represálií neušanovala ani jedného z najtalentovanejších slovenských politikov.
Podľa svedectva Lídinho brata, Clementisovho švagra Ing. Jana Pátka, „mraky sa začali sťahovať“ už v októbri 1949, keď minister zahraničných vecí ČSR Dr. Vladimír Clementis odcestoval ako vedúci delegácie na Valné zhromaždenie OSN do New Yorku. Práca československej delegácie pod vedením ministra Vladimíra Clementisa bola veľmi úspešná a mala ohlas v amerických médiách, no na druhej strane sa v novinách začali objavovať správy a články, ktoré spochybňovali jeho pozíciu na poste ministra zahraničných vecí a vo vláde, zdôvodňujúc to tým, že Clementis je známy svojím slovenským nacionalizmom, no najmä protestom pri podpise Stalinovho paktu Ribbentropa s Molotovom. Vrcholom týchto informácií boli palcové titulky v NEW YORK TIMES A WASHINGTON POST, že sa pripravuje s ním súdny proces a Clementisovi hrozí smrť po návrate domov do ČSR.
■ NEVYPOČUTÉ VAROVANIA
V novinách boli uverejnené rady a varovania, aby sa domov nevracal. Clementis podľa Pátka týmto správam a hrozbám neveril, „vec spočiatku bagatelizoval, zľahčoval a odmietal všetko svojím charakteristickým smiechom. Po čase sa však stal smutnejší, zamyslenejší, hoci nestrácal elán do práce. Skôr strácal náladu...“
A tu prichádza ďalšia obludnosť: z podnetu ministerského predsedu Klementa Gottwalda a zastupujúceho ministra zahraničných vecí Viliama Širokého letí do New Yorku Clementisova manželka Lída, ktorú dokonca na letisko v Ruzyni vyprevadil sám Široký, čo malo byť prejavom dôvery. Varovania pre Clemetisa, aby sa nevracal domov, však pokračovali ďalej, tlmočil mu ich pred návratom do vlasti v decembri 1949, ako spomína Jan Pátek, aj neznámy muž, ktorý bol hosťom Adolfa Hoffmeistera na stretnutí vo francúzskej reštaurácii U zlatého telaťa v New Yorku (bol to nemecký utečenec Erich Juhn), ale Clementis nad tým iba mávol rukou.
Predsedom VI. Valného zhromaždenia OSN bol filipínsky minister zahraničných vecí Romulo, ktorý pred návratom do vlasti pozval československú delegáciu na koktail do obytných priestorov v mrakodrape Empire State Building. Na tomto stretnutí mal s Clementisom dlhý, dôverný rozhovor. A Jan Pátek vo svojich nepublikovaných pamätiach píše: „Dlho som si uchovával Romulov telegram adresovaný ešte na palubu lode Ile de France, v ktorom Vladovi dôrazne opakoval svoje veľmi vážne varovania, ktoré predtým vyslovil aj osobne. Telegram sa stratil, keď nás po Vladovom zatknutí násilne vysťahovali z bytu Na Valoch na Hradčanoch.“
■ DARČEK PRE UDAVAČA
A ešte jedna spomienka Jana Pátka je neobyčajne dôležitá. Pri nakupovaní darčekov pri odchode z New Yorku Vlado Clementis trval na tom, aby vybrali nejaký pekný darček pre Vila Širokého. „Práve ten sa však ukázal ako jeden z jeho katanov,“ spomína Pátek. „Preto ho neospravedlňuje ani to, že po rokoch v Sanopse (stranícke štátne sanatórium), hoci bol už na smrť chorý, prišiel za Lídou, ktorá sa na Dobříši tiež liečila zo svojich častých recidív a z chorôb z krutého dvojročného väzenia. Na kolenách pred ňou plakal so slovami: ‚Čo som to len Vladovi vykonal?‘“
Karty sa odkrývajú. Viliam Široký bol doma nepochybne jedným z hlavných strojcov likvidácie Vladimíra Clementisa. Ten na najvyššom straníckom orgáne zaútočil na Clementisa a obvinil ho ako vodcu slovenského buržoázneho nacionalizmu. Stranícke byro neprijalo Clementisovu sebakritiku. Odvolalo ho z funkcie ministra zahraničných vecí. Z významného člena vlády bol zo dňa na deň doslova bezvýznamný úradník štátnej banky na Václavskom námestí, kde až do svojho uväznenia v januári 1951 pracoval ako vedúci oddelenia cenných papierov.
■ POMSTA A INTRIGY
Blízke osobné vzťahy Clementisa a manželky Lídy k Viliamovi Širokému na jednej strane a na druhej nepriateľstvo, pomsta a intrigy. Trochu nepochopiteľné. Položil som túto otázku aj autorovi knihy o Vladimírovi Clementisovi Dr. Štefanovi Drugovi. Ten bol presvedčený o tom, že Široký bol beznádejne zamilovaný do Lídy Clementisovej a Vladovi Clementisovi túto krásnu ženu závidel. A závidel a žiarlil aj na Clementisovu popularitu, na Clementisove morálne, ale aj odborné kvality; nemohol sa zmieriť s tým, že nedosahoval jeho úroveň. Široký mohol poraziť Clementisa iba úskokmi a podlosťou. A to sa napokon aj podarilo. Ako sme svedkami aj z posledných čias a afér politického života, politiku a politikov nevedú iba vysoké a ušľachtilé ciele, ale často aj nízke, špinavé úmysly.
Hoci bol Viliam Široký v čase komunistického prevratu v roku 1948 a počas represálií sivou eminenciou, predsa len nehral „prvé husle“. Hlavnou personou bol predsa Klement Gottwald.
■ HISTÓRIA BARANICE...
Krátky filmový strih – február 1948, manifestácia na Staromestskom námestí v Prahe. Gottwald sa práve vrátil z Hradu od prezidenta Beneša a oznamuje „slávnu zvesť“ o rezignácii časti ministrov. Hneď vedľa neho na tribúne stojí Vladimír Clementis s baranicou na hlave. Bolo mrazivo, a tak ponúkol svoju baranicu Gottwaldovi. Clementisovu tvár neskôr zo všetkých fotografií „veľkého Februára“ vymazali, ostala iba Clementisova baranica na Gottwaldovej hlave.
A zase sme pri vzťahoch: Keď sa Vladimírovi Clementisovi v roku 1929 podaril dobrodružný útek pred fašizmom cez Poľsko do Moskvy, boli s Gottwaldom tí najlepší priatelia, dokonca spávali v jednej posteli. Poznali sa ešte z čias straníckych zápasov v KSČ a Clementis vraj Gottwaldovi pomohol presadiť sa po V. zjazde v roku 1929. A zas Gottwald poslal Clementisa z Moskvy na Západ do Francúzska, aby tam bránil stratenú samostatnosť ČSR. Pri návrate z Valného zhromaždenia OSN Vladimír Clementis súhlasil, aby sa niekoľko dní zdržali v Paríži. Po dvoch dňoch objavil sa v hoteli prvý námestník ministra zahraničných vecí Vlastimil Borek, že má pre Clementisa „dôverný odkaz od prezidenta Gottwalda!“ Svedectvo, aký to bol odkaz, zanechal opäť Jan Pátek. Borek Clementisovi povedal: „Prezident Gottwald je vraj veľmi rozhnevaný útokmi americkej tlače proti Clementisovi. Ide vraj jednoznačne o zastrašovaciu kampaň, ktorá má Vlada zdiskreditovať. Clementis sa nemôže brániť, hoci naša tlač pádne argumentuje, čo ale zahraničie ignoruje. Preto chce prezident ústami Vlastimila Borka Vlada ubezpečiť svojím čestným slovom, že mu zaručuje v Česko-Slovensku úplnú osobnú nedotknuteľnosť. Gottwald verí, že Borek si ponechá odkaz pre seba a rovnako pre Clementisa, a obaja vec zachovajú pred každým v tajnosti.“
Hodnota prezidentovho čestného slova však mala nižšiu cenu ako dym fajky. Varovné hlasy a upozornenia, ktoré počúval Clementis v Amerike, sa čoskoro stali skutočnosťou. Zatkli ho v januári 1951 pri prechádzke so psom Bročkom. A uväznili v pivnici Gottwaldovho prezidentského letného zámočku v Kolodějoch. Na verejnosti sa rozchýrilo, že Clementis bol odhalený zo špionáže a chystal sa emigrovať za hranice. O deň neskoršie uniesli eštebáci aj Lídu Clementisovú, tú zas uväznili na starom hrade v Mladej Boleslavi. Pripravoval sa monsterproces, kde mal byť Clementis hlavným obvineným.
Aby sme viac a lepšie pochopili osudové okolnosti, musíme sa opäť vrátiť o niekoľko rokov – do roku 1947. Vtedy sa Clementis ako člen delegácie stretol s generalissimom Stalinom, ktorý mu venoval počas rokovania „výnimočnú priazeň“.
■ SVEDECTVO GUSTÁVA HUSÁKA
O stretnutí so Stalinom podal svedectvo Gustáv Husák, ktorému Vlado Clementis po návrate z Moskvy rozprával, ako ho po jednom z rokovaní spolu s Gottwaldom pozval Stalin na svoju daču. Hostil ich najlepším gruzínskym vínom a dvadsaťročným koňakom. A v srdečnej atmosfére požiadal vraj o to, aby mu zaspievali české a slovenské piesne. Gottwald spievať nevedel, ale Vlada Clementisa dlho núkať nemusel, spieval rád. Stalinovi sa clivé zbojnícke piesne o Jánošíkovi neobyčajne páčili. Rozplýval sa pred Gottwaldom, akého má výborného ministra zahraničných vecí... Vzápätí sa dobromyseľne pozrel na Clementisa a vraví: „Vy ste nás však kritizovali za podpis zmluvy Ribbentrop – Molotov?“ no po chvíli zmierlivo dodá: „ No my sa na vás vôbec nehneváme!“ Stalin pokyvkal zmierlivo hlavou: „Len či vám to odpustia vaši súdruhovia?!“ Clementis sa nadchýnal veľkorysosťou, ktorú mu prejavil „sámyj velíkij Stalin“. Akoby si v tej chvíli neuvedomil rafinované poznámky generalissima. Lebo Stalin nezvykol odpúšťať svojim kritikom, dobre si pamätal každý vzdor. Považoval sa za Boha! Okrem iných vecí sa vraj Clementisa ako známeho znalca cirkevného práva vypytoval, ako je v katolíckej cirkvi po právnej stránke zakotvený inštitút „pápežskej neomylnosti“? A možno mu táto otázka skrsla v mysli, keď mu Clementis zaspieval svoju obľúbenú pieseň „Ej, zabili, zabili, dvoch chlapcov bez viny...“ Ktovie, či si Clementis spomenul na stretnutie so Stalinom, keď trpel v kobkách zámku v Kolodějoch či potom v Ruzyni a na Pankráci. Mnohé veci sú nepochopiteľné a záhadné. Ktovie, kde vzišiel hlavný podnet pre tragický osud Vladimíra Cementisa? Nevieme to celkom dobre ani dnes po šesťdesiatich rokoch a nechápal to určite ani on sám, keď kráčal na popravisko! Čo vieme, že prvý závan smrti pre Clementisa prišiel z Budapešti.