V javisku pamäti stále zostáva, aj keď opustila scénu života pred dvadsiatimi rokmi
Naďa Hejná – hviezda komédií, drám i tragédií
Milan POLÁK – Foto: Divadelný ústav, Bratislava
Na rozdiel od iných umení, trebárs literatúry, výtvarného umenia či filmu, divadlo má tú zvláštnosť, že je umením prítomného času. Aj tie najslávnejšie divadelné diela, keď za nimi spadne posledná opona, akoby odišli do zabudnutia. Zostane po nich síce zopár svedectiev, povedzme fotografie či novinové články, pre pamätníkov zostávajú zážitky z nich v spomienkach, ale ako umelecké diela prestanú jestvovať v čase a priestore. To sa v istom zmysle dotýka aj divadelných umelcov a z nich nadovšetko hercov. Ale zasa: nie všetkých. O jednej osobnosti, ktorej pamiatka je stále živá, o Nadi HEJNEJ (16. 10. 1906 – 7. 2. 1994), budú nasledujúce riadky.
História je predsa len v istom zmysle spravodlivá. Sú osobnosti a diela, ktoré tvoria akoby piliere minulého času, a to aj toho umeleckého druhu, ktorý v plynutí vekov jestvoval iba v konkrétnom čase. Naša kultúra a jej história nikdy nemôže zabudnúť na také mená, ako napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Ján Jamnický, Hana Meličková, Jozef Budský, Karol L. Zachar či Miloš Pietor. Práve meno toho posledného v rade privádza nás k presvedčeniu, že medzi tie výnimočné osobnosti divadla nesporne patrí aj veľká herecká osobnosť Naďa Hejná-Pietrová, sestra matky Miloša Pietra, a spolu s jej synovcom aj pokračovateľka legendárneho martinského rodu Pietrovcov, významných osobností pohnutej a záslužnej martinskej divadelnej tradície. V Martine totiž už v rokoch tuhej maďarizácie a potom až do roku 1944 pôsobil divadelný súbor Slovenský spevokol, neoficiálne považovaný za naše národné divadlo. V tomto súbore, z ktorého v roku 1944 vzniklo martinské Slovenské komorné divadlo, vyrastala a prvé významné herecké trofeje získavala herečka obdivuhodného talentu a výrazného prejavu Naďa Hejná, rodená Pietrová.
■ SEDEMROČNÁ NA SCÉNE
V spomínanom martinskom ochotníckom spolku účinkovalo postupne sedem Pietrovcov. Boli to Cyprián, Igor, Ivan a ešte jeden Ivan, Miloš, Pavel, Vladimír a matka Nade Hejnej Mária Pietrová, rodená Ivánková. Väčšina z nich boli herecké opory súboru a mali za sebou veľa významných postáv, boli ozdobou hereckej družiny, čo sa zvlášť vzťahovalo aj na Nadiných rodičov – Miloša Pietra, redaktora Slovenského hlásnika, a jej matku Máriu. Aj zásluhou svojich rodičov po prvý raz stála na javisku Slovenského spevokolu ich dcéra ako sedemročná, a to v predstavení Vojnovičovej hry Ekvinokcia v roku 1913. Neskôr hrávala v školskom samovzdelávacom krúžku aj v rokoch 1921 – 1925, keď chodila na martinskú Obchodnú akadémiu. Snívala aj o štúdiu herectva na pražskom konzervatóriu, ale jej matka rozhodla, že bude v Prahe študovať vysokú školu obchodnú.
V Prahe, kde v tom čase pôsobil študentský spolok Detvan a uvádzal aj divadelné predstavenia, hrala v Benedixovej hre Strýko. Po roku štúdií v Prahe vrátila sa však do Martina a ako administratívna pracovníčka pracovala v Ústredí slovenských ochotníckych divadiel. V rokoch 1924 a 1925 s úspechom zahrala niekoľko postáv i v Slovenskom spevokole. Ako o „temperamentnej a obratnej“ písali o nej 16. januára 1925 aj Národnie noviny. V týchto rokoch žije v Martine intenzívne a pohybuje sa v spoločnosti tamojšej umeleckej bohémy, kam patrili aj Miloš Bazovský, Martin Benka, Ján Smrek či Viera Markovičová-Záthurecká, ako i poprední pracovníci Matice slovenskej či viacerých martinských redakcií. Bola aj dobrou martinskou športovkyňou, hrávala tenis a patrila medzi priekopníčky slovenskej ženskej hádzanej. Popritom stále hrala divadlo a v ňom rôznorodý repertoár najmä postáv mladých, zanovitých a tvrdohlavých dievčat. Vo svojom hereckom prejave bola pružná, dynamická, úspešne sa odkláňala od deklamačného hereckého stereotypu a rovnako úspešne stvárňovala aj vnútorne zložité charaktery.
Okrem Martina pozvali ju hrať aj do vtedy renomovaného súboru Čapek v Nitre; všeobecne ju považovali za hviezdu a noviny o nej písali ako o úspešnej herečke. Veľký úspech dosiahla v Shawovej dráme Svätá Jana v réžii Ferdinanda Hoffmanna, kde stvárnila hlavnú postavu. Ako o veľkej udalosti v zrekonštruovanom Národnom dome písali o inscenácii Svätej Jany noviny. Túto postavu už hrala pod menom Hejná, keď sa predtým vydala za profesora martinskej Obchodnej akadémie a divadelného režiséra Víta Hejného.
■ Z OCHOTNÍČKY PROFESIONÁLKA
V roku 1940 nastúpil na miesto režiséra Slovenského spevokolu maliar František Kudláč, ktorý vdýchol súboru nový život. Opieral sa najmä o jeho mladých členov, medzi ktorými už vtedy dominovala Naďa Hejná. Pod Kudláčovým vedením slávila úspech ako Mamájevova v Ostrovského hre Kade horí, tade hasne, v hlavnej postave hry Ivana Stodolu Marína Havranová, no najmä v hlavnej postave O´Neillovej drámy Anna Christia, tiež ako prvá Silvia v hre Petra Zvona Tanec nad plačom. Vyvrcholením jej pôsobenia ešte ako ochotníckej herečky bola titulná postava v Sofoklovej Antigone. Najznámejšia hra klasickej gréckej antiky na ochotníckom javisku – to bolo v tom čase čosi nevídané a neslýchané!
Intenzívna, systematická a hodnotná práca stále ešte ochotníckeho Slovenského spevokolu prinášala plody. Na pôdoryse jeho organizačnej bázy a hereckého potenciálu, ale aj na základe podpory kultúry a jej inštitúcií v rokoch prvej Slovenskej republiky v januári 1944 predstúpilo pred verejnosť v Martine nové slovenské profesionálne, štátom subvencované Slovenské komorné divadlo. Bolo to v tom čase v poradí už štvrté profesionálne divadlo (po bratislavskom Národnom divadle, nitrianskom Ľudovom divadle a prešovskom Slovenskom divadle). Spoľahlivou hereckou oporou novovzniknutého telesa sa stala Naďa Hejná a v prvej, relatívne krátkej sezóne vytvorila niekoľko postáv. V auguste vypuklo povstanie a pre jeho potreby Andrej Bagar sformoval Frontové divadlo, v ktorom potom pôsobilo aj niekoľko martinských hercov. Naďa Hejná nebola jeho členkou, aj keď sa to v nejednom jej životopise uvádza. Po skončení vojny a nastolení nových pomerov povolali manžela Nade Hejnej do Prahy do Školfilmu. Jej brat Ivan Pietor bol ministrom dopravy tej vlády, ktorá v roku 1948 na protest proti uzurpovaniu moci komunistami podala demisiu. Pre rodinu nastali ťažké časy a rodinu vysťahovali na Bystričku. Herecký talent Nade Hejnej však nebolo možné prehliadnuť a v martinskom divadle, ktoré sa v roku 1951 premenovalo na Armádne divadlo, Hejná napriek nepriazni osudu stále bola protagonistka. Jej schopnosť vytvárať sýte, plnokrvné a vnútorne presvedčivé postavy v komédiách, tragikomédiách, drámach i tragédiách, jej schopnosť charakterotvorby zabezpečili umelkyni významné miesto na teréne slovenského profesionálneho divadla. Táto charakteristika jej miesta v slovenskom divadle vzťahuje sa na celú kariéru tejto výraznej osobnosti našej národnej kultúry.
■ VERNÁ MARTINU
Naďa Hejná ako herečka bola aktívna do roku 1990. Z takmer dvoch stoviek divadelných postáv a takmer stovky postáv v televízii a vo filme spomeňme aspoň niektoré, ktoré jej aj po dvadsiatich rokov od jej smrti priznávajú výsostne čestné miesto medzi našimi najvýznamnejšími divadelnými umelcami. Veľké uznanie si získala ešte v šesťdesiatych rokoch ako Mária Ľvovna v Rachmaninovej dráme Profesor Poležajev, ktorú režíroval Dezider Janda. Zasvietila v Gegušovej inscenácii Hollého Kuba ako Bečelová; s veľkým rozmachom hrala Markétu v Tylovom Janovi Husovi a Matku v dráme Karla Čapka. Zaujala vnútornou presvedčivosťou ako Amanda v Sklenenom zverinci T. Williamsa.
Prirodzená láskyplnosť herečky neraz prerážala negatívne vlastnosti hrdiniek drám a tragédií. Takmer už v záverečnej etape svojej hereckej kariéry dokázala sa pozoruhodne zladiť s mladými a prejavila aj svoju schopnosť pre groteskné a tragikomické herectvo. V tejto súvislosti spomeňme aspoň postavu Terezy Mollovej v inscenácii hry Gerta Hoffmanna Starista, ktorú naštudoval jej synovec, významný režisér a v závere života riaditeľ SND Miloš Pietor. Po celý život zostala verná martinskému divadlu, vytvárala jeho podobu a jeho nesporné hodnoty. Z ochotníčky sa stala uznávanou a obdivovanou profesionálkou. A hoci nedostala oficiálny titul národná umelkyňa de iure, bola ňou celým svojím životom a tvorbou de facto. Divadlo bolo pre ňu láskou, túžbou i poslaním.