Osudy nechcených sôch zakladateľa štátu

Iniciatíva na vytvorenie sochy štátnika, astronóma, možno napísať že aj polyhistora, Milana Rastislava Štefánika vyšla od miestneho odboru vtedy znovuobnovenej Matice slovenskej. V decembri 1923 na svojom výborovom zasadnutí schválila jednomyseľne návrh, aby „na povznesenie slovenského národného povedomia bol postavený v Trnave pomník nášmu prvému slovenskému bohatierovi M. R. Štefánikovi“.

 Na dnešnú dobu je priam neuveriteľné, že za necelý rok bola socha zhotovená. Vtedy však pozitívne zareagovali ľudia a prekážky nekládli ani úrady. Šťastnú ruku mala Matica aj pri zadávaní sochy. Zhotovil ju vtedy mladý Voderadčan ‒ akademický sochár Ján Koniarek. Autor študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti, Ríme a Pešti v majstrovskej škole svojho krajana profesora  Alojza Štróbla. Dnes sa pokladá za zakladateľa slovenského moderného sochárstva. Jeho umelecké stvárnenie sa dodnes považuje za najvernejšiu sochu generála M. R. Štefánika spomedzi jestvujúcich pomníkov a pamätníkov. Bronzová socha váži dvestopäťdesiat kilogramov a je umiestnená na dvojtonovom žulovom podstavci.

• ŠTEFÁNIKOVA MATKA

Slávnostné odhalenie sochy sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 1924. Hostia prišli do Trnavy vlakom. Historik Peter Radványi hovorí, že v dobových záznamoch sa píše, že „na nádraží ich očakávalo predsedníctvo Matice slovenskej, mestská rada, gen. Wojcechovský, zástupcovia štátnych úradov, sokoli a obecenstvo, tiež čestná rota p. pluku 23 s hudbou, ktorá zahrala pri ich príchode štátnu hymnu“. Prítomný bol minister pre správu Slovenska Dr. Jozef Kállay, splnomocnený minister a veľvyslanec v Paríži Dr. Štefan Osuský, francúzsky generál Claude Spiré, tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry, politik Jan Masaryk, starosta Trnavy Juraj Vyskočil a mnohí ďalší. Najvzácnejším hosťom bola však Štefánikova 71-ročná matka, ktorá prišla do Trnavy aj so svojím mladším synom Ladislavom a s jeho manželkou zo Spišskej Novej Vsi, kde vtedy žila.

• PUTUJÚCA SOCHA

„Generál Milan Rastislav Štefánik bol nielen astronómom, vojakom a politikom, ale aj cestovateľom,“ píše Peter Radványi. „No určite si nikdy nepomyslel, že bude cestovať prostredníctvom svojho pomníka ‒ sochy aj po smrti.“ Až do päťdesiatych rokov bola socha umiestnená v parku na námestí, nesúcom jeho meno. Totalitný režim mu však neprial, pretože ho chceli vymazať z histórie, z učebníc i z pamäti Slovákov A tak  premenovali námestie i ulicu a v roku 1959 odstránili aj jeho sochu. Bolo to jej prvé putovanie. „Majster Koniarek sa toho už nedožil, lebo zomrel roku 1952, zhodou okolností presne na deň výročia Štefánikovej smrti ‒ 4. mája,“ hovorí historik Peter Radványi. Napočudovanie, socha sa zachovala obetavosťou niekoľkých ľudí, ktorí ju schovali. V máji 1969 počas Dubčekovej jari ju pri príležitosti výročia Štefánikovej smrti znova osadili. Jej pôvodné miesto však už bolo obsadené, a tak ju umiestnili na symbolické miesto na trnavskej promenáde oproti súsošiu Antona Bernoláka, ktoré tiež vytvoril sochár Ján Koniarek. Irónia osudu – netrvalo pár mesiacov, prišla normalizácia a socha M. R. Štefánika musela zase putovať do depozitu.

• ĎALŠIE PRESUNY

Po roku 1989 sa zdalo, že všetko bude v poriadku. Na výročie generálovej smrti v Trnave sochu Milana Rastislava Štefánika znova vytiahli z depozitu a 4. mája 1990 už po tretíkrát slávnostne odhalili v parčíku pri evanjelickom kostole. Perličkou je, že stojí na podstavci predtým určenom pre Klementa Gotwalda. Ani toto však nebol koniec sťahovania… Tentoraz to spôsobili praktické dôvody. Počas významných výročí sa tu zhromažďovalo toľko ľudí, že mestská polícia musela presmerovať premávku, a tak padlo štvrté, azda už posledné rozhodnutie. Socha sa presunula o pár metrov dozadu, aby sa vytvoril väčší priestor na konanie spomienkových slávností.  „Existenciu sochy M. R. Štefánika v Trnave sa podarilo dlhé roky tak tajiť, že napríklad autori hesiel Jána Koniarka v takých významných publikáciách, ako sú Biografický lexikón Slovenska z roka 2013 či Encyklopédia Beliana (2021), v ktorých uvádzajú všetky možné sochárove diela, ju vôbec nespomínajú,“ hovorí Peter Radványi.

• NECHCENÉ POMNÍKY

Politika však poznačila aj spomienky na M. R. Štefánika v iných mestách. V Bratislave v roku 1938 pri príležitosti dvadsiateho výročia vzniku ČSR odhalili pred Slovenským národným múzeom pamätník, autormi ktorého boli sochár Břetislav Kafka, maliar Jaroslav Jareš a architekt Vojtěch Šebor. Pamätník politika v leteckej kombinéze však verejnosť neprijala pozitívne. V marci 1954 padla za obeť totalitnému komunistickému režimu, keď ju ženisti odstrelili. Z iniciatívy bratislavskej Nadácie Milana Rastislava Štefánika vznikla kópia, ktorú slávnostne odhalili 4. mája 2009. Ani socha Štefánika v Košiciach nemala pokoj. Odhalili ju 5. mája 1929, autorom bol sochár Jozef Pospíšil. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď Košice pripojili k Maďarsku, odviezlo sochu ustupujúce československé vojsko. Síce sa po oslobodení Košíc socha vrátila na pôvodné miesto, ale v roku 1949 bola rozrezaná a neskôr roztavená. Príroda tiež nebola žičlivá. Už dva týždne po smrti Milana Rastislava Štefánika odhalili v obci Predmier 19. mája 1919 prvú mohylu venovanú jeho pamiatke. Devätnásteho októbra 1930 už postavili Štefánikovu sochu z pieskovca a v životnej veľkosti od Pavla Bána. Na Národnú kultúrnu pamiatku sa však v roku 1998 zrútila počas víchrice dvestoročná lipa. Po jej rekonštrukcii ju slávnostne opäť odhalili 24. júla 1999…

Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: autor