Uplynulý mesiac august bol časom spomienok na dve významné udalosti v našich dejinách. V našich slovenských dejinách. Nesmieme sa totiž hanbiť za slovo „slovenský“ v nijakej z jeho podôb. Naopak, o to viac musíme byť na „slovenskosť“ hrdí, o čo viac ju ponižujú, urážajú a všakovako inak dehonestujú takzvané liberálno-progresívne ideologické centrály.
Staršia generácia, ktorá zažila august 1968, si možno ešte pamätá na jeden desivý fragment z mnohých vtedajších tragických udalostí, a to na chvíľu, keď rozvášnený dav hnal ulicami Košíc už takmer polonahú občianku, ktorá našťastie našla pred zlynčovaním úkryt v jednom z obchodov. Mala iný názor ako dav. Alebo − skúste sa dnes v liberálno-progresívnom prostredí vyjadriť s úctou a hrdosťou o Slovenskom národnom povstaní. Okamžite zaznejú ich pravdy a protiargumenty minimálne typu „ale“...
Tento komentár nemá ambíciu hodnotiť prácu a rozhodnutia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Všíma si však progresívny lynč, ktorý nastupuje po každom jej rozhodnutí. Tu už racionálnosť nezohráva nijakú rolu, tu ide o zjavný zámer znevažovať za každú cenu až po mieru vyjadrenú pojmom lynč. A jeho obeťou nemá byť iba spomínaná ministerka. Liberálno-progresívny dav si vybral viacero mediálne zaujímavých terčov. Ono „lebofico“ už im totiž nestačí. Útočný primitivizmus nahradil blazeovaný vzdor. Pokojne si to preložme do slovenčiny, lebo sa to dá. Unudený, nafúkaný, afektovaný vzdor a revolta presýtená pôžitkami a zaháľaním.
Už krátko po revolúcii v roku 1989 (podvedomiu nie a nie zamedziť používať výraz prevrat) sa slovenskosť stala terčom vtipov, urážok, ponižovania a nadávok. Vo formujúcom sa liberálno-progresívnom prostredí sa všetko slovenské automaticky stávalo staromilským, nehodným času ani pozornosti. Každý si musí spomenúť na útoky na Maticu, na matičiarov, na ľudovú kultúru, tradície, folklór. Mediálna delostrelecká príprava zo stránok hlavného (samozvaného) prúdu potom mala za následok postupné vyčleňovanie Matice slovenskej zo štátneho rozpočtu, ale aj z verejného života spoločnosti. A to boli ešte len takzvané „jemné“ časy. Teraz už sa časť verejnosti burcuje do sfanatizovaného protestného tranzu, kedykoľvek sa niekde vynorí úsilie po vytvorení priestoru pre viackrát už spomínanú „slovenskosť“.
Ukazuje sa, že pre mnohých jednotlivcov a mnohé „spolky“ bolo doteraz fungovanie na Slovensku nesmierne jednoduché. Lenže v osobnom či straníckom záujme, a rozhodne nie proslovenskom. Z mnohých verejných inštitúcií sa stali štáty v štáte, ktoré Slovensko mohlo, a nielen mohlo, priam bolo povinné dotovať zo štátnych zdrojov všetkých občanov, no väčšina týchto občanov bola pre zakladateľov a správcov týchto združení iba opovrhnutiahodným národom zbabelcov a hlupákov. Dokonca, mohli sme si o takýchto postojoch prečítať mnohé aj verejne v tlači, ktorá sama seba vyhlásila za mienkotvornú. A najnovšie sa dozvedáme o celej sústave rodinných klanov. Slovensko je pre ne síce krajinou obyvateľov podradnej „kvality“ (aká podobnosť s tridsiatimi rokmi minulého storočia), ale na druhej strane − z „tých hlupákov“ sa dá pohodlne ťažiť, a to neraz až v miliónových sumách...
Lenže „hlupáci“ a ten „odpad“ demokraticky vyhrali parlamentné voľby. Začali riadiť Slovenskú republiku tak, aby zostala slovenská a v prvom rade slúžila väčšine. Začali liberálno-progresívnu chobotnicu zbavovať chápadiel a začali najpodivnejším nadáciám, ktoré s proslovenskosťou nemali nič spoločné, uťahovať kohútiky veľkokapacitných peňazovodov.
Pripomeňme si, že výraz „lynč slovenskosti“ nie je nijaké expresívum. Lynč alebo lynčovanie je násilie (niekedy len zbitie, často vražda), vykonávané ako trest mimo rámca zákona. Svojimi páchateľmi je chápané ako výkon spravodlivosti alebo niekedy ako nutné násilie na posilnenie svojej pozície a nadvlády. Lynčovanie (ako názov) je spojené najmä s históriou Spojených štátov amerických – a to vôbec ani na dnešnom Slovensku nie je náhoda.
Slovenská televízia a rozhlas, Slovenské národné divadlo, Slovenská národná galéria, určite aj Matica slovenská. Nie, tu nejde o nijakého Machaja ani Drličku a ďalšie mená. Napokon, s Drličkom mala problémy, i personálne, aj ministerka Milanová, a tá predsa kopala za „spravodlivých“ a „matovičovcov“. Ako dlho trval progresívny krik o menách? A ako dlho trvá ich vzdor voči slovenskosti? Prečo musíme mať Kunsthale a nemôžeme mať osvedčený Dom umenia? Nie, naozaj nejde o malichernosti v názvosloví. Ide o princíp. „Čím menej slovenskosti dovolíme tým zbabelým hlúpym Slovákom, tým viac budú poddajní našej progresivite. A keď to nepôjde inak, tak tu bude ‚majdan‘. Napokon, veď sme študovali, ako ho vyvolať, nie?“
Ivan BROŽÍK
Foto: Andrej Mišanek