Ani po desaťročiach nie sú objasnené posledné dni ich tragických životných osudov. Armáda prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 mala iba siedmich generálov –Ferdinanda Čatloša, Rudolfa Viesta, Antona Pulanicha, Alexandra Čunderlíka, Jozefa Turanca, Augustína Malára a Štefana Jurecha. Okrem Rudolfa Viesta, pôvodne čs. generála, boli ostatní povýšení do generálskych hodností až v slovenskej armáde. Zaujímavým fenoménom bolo, že viacerí zo slovenských generálov sa postupne zapojili do odboja proti nacizmu a domácemu režimu.
Osudy Slovákov v generálskych hodnostiach počas druhej svetovej vojny boli dramatické, no u štyroch z nich – R. Viesta, J. Goliana, Š. Jurecha a A. Malára ‒ dospeli k rovnakému tragickému koncu, keď boli zavraždení v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg. Generál Rudolf Viest už po niekoľkomesačnej službe v slovenskej armáde v lete v roku 1939 emigroval a zapojil sa do zahraničného odboja. Neskôr, v roku 1942, sa na východnom fronte zapojil do odboja aj generál Štefan Jurech. Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš a úspešný frontový veliteľ generál Augustín Malár po tom, ako situácia na frontoch druhej svetovej vojny smerovala k porážke Nemecka, začali v roku 1944 pripravovať svoju verziu prechodu slovenskej armády na stranu Spojencov za pomoci vojenského prevratu. Ďalší, vekovo starší generáli Anton Pulanich a Alexander Čunderlík neboli pre svoj postoj do odboja zapojení a poslednému generálovi Jozefovi Turancovi nedôverovalo nielen odbojové hnutie, ale ani minister Národnej obrany F. Čatloš. Osobitné miesto v tomto výpočte patrí pplk. gšt. Jánovi Golianovi, ktorý síce nebol generálom slovenskej armády, ale po začiatku Slovenského národného povstania bol ako veliteľ 1. čs. armády na Slovensku povýšený do hodnosti čs. brigádneho generála.
■ VIESTOV POSTUP
Divízny generál Rudolf Viest sa v auguste 1939 nevrátil na Slovensko z rokovania v Budapešti, emigroval do Juhoslávie a následne do Francúzska, kde sa prihlásil do česko-slovenského odboja. Stal sa veliteľom 1. čs. divízie. Po porážke Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde vykonával funkciu štátneho tajomníka čs. dočasnej vlády, neskôr člena Štátnej rady a zástupcu ministra Národnej obrany. V auguste 1944 bol členom vládnej delegácie na rokovaniach so ZSSR. Po vypuknutí SNP prezident Dr. Eduard Beneš zmenil jeho úlohu a 19. septembra 1944 vymenoval R. Viesta za veliteľa 1. čs. armády na Slovensku. Na Slovensko sa Viestovi podarilo odletieť až v noci zo 6. na 7. októbra 1944 a následne prevziať velenie nad povstaleckou armádou. Armádu prevzal vo veľmi komplikovanej situácii, keď povstalecká armáda pod tlakom nemeckých jednotiek ustupovala na všetkých úsekoch a bola v silnej defenzíve.
■ ODPOR K NACIZMU
Brigádny generál Ján Golian neprešiel takou priamočiarou cestou do odboja ako gen. R. Viest. Štábneho dôstojníka Goliana priviedol k aktívnemu zapojeniu sa do odboja narastajúci odpor k nemeckému nacizmu. Keďže zastával post náčelníka štábu veliteľstva Pozemného vojska, poverili ho prípravami na povstanie v armáde. Jeho odbojová činnosť vyvrcholila po vypuknutí SNP 29. augusta 1944, keď sa stal prvým veliteľom 1. čs. armády na Slovensku a SNR ho povýšila do hodnosti čs. brigádneho generála. J. Golian na poste veliteľa povstaleckej armády zotrval až do príchodu gen. R. Viesta na povstalecké územie v októbri 1944.
Generál II. triedy Štefan Jurech po vzniku samostatného Slovenského štátu vykonával vysoké veliteľské a štábne funkcie, ale pre nezhody s ministrom F. Čatlošom bol určený pre vojenskú diplomaciu. Pre nedostatok skúsených a schopných veliteľov povolali Š. Jurecha späť na Slovensko a ustanovili za veliteľa Vzdušných zbraní. V roku 1942 ho odvelili na východný front ako veliteľa Rýchlej divízie. S členmi svojho štábu a ďalšími dôstojníkmi tu pripravovali prechod celej divízie na stranu Červenej armády, ktorý sa však nepodarilo uskutočniť. Po návrate na Slovensko bol Š. Jurech pre tieto aktivity väznený. Aj keď ho neskôr z väzenia prepustili, neustále ho sledovali bezpečnostné orgány. Minister F. Čatloš, ktorý mal vo svojej kancelárii na MNO uschovaný Jurechov trestný spis, ktorý nezničil, zapríčinil, že ho našli nemecké bezpečnostné orgány. Nájdené podklady boli potom príčinou Jurechovho zatknutia a neskôr aj smrti...
Posledným z popravených generálov bol generál II. triedy Augustín Malár, úspešný štábny dôstojník a veliteľ, ktorý po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 vykonával vyššie veliteľské funkcie, zúčastnil sa na ťažení proti Poľsku v roku 1939, neskôr aj proti ZSSR ako veliteľ Zaisťovacej divízie, neskôr ako veliteľ Rýchlej divízie, s ktorou sa zúčastnil na úspešných útočných operáciách. Jeho osud bol tiež tesne spätý s ministrom Národnej obrany F. Čatlošom. Obaja boli čs. legionári, vysokí dôstojníci čs. armády, spolu absolvovali pražskú Vysokú školu vojnovú. A. Malár však nebol taký ambiciózny ako F. Čatloš, čo ministrovi vyhovovalo. Zblížili sa a Malár sa stal jedným z najbližších ministrových spolupracovníkov. Bolo preto len prirodzené, že ho Čatloš zahrnul do pripravovaného vojenského prevratu a ustanovil ho za veliteľa Východoslovenskej armády. A. Malár bol ochotný spolupracovať aj s domácim odbojom.
■ ZAJATIE MALÁRA
Osudy štyroch slovenských generálov boli po začiatku SNP rozdielne, vychádzali z konkrétnych situácií, v ktorých sa nachádzali, no napokon sa ich cesty osudovo stretli a spečatili s najväčšou pravdepodobnosťou v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu. Jurech a Malár sa pre skoršiu internáciu na povstaní nezúčastnili, ale Golian s Viestom v ňom aktívne pôsobili – velili povstaleckej armáde.
Ako prvého zajali nemecké jednotky veliteľa Východoslovenskej armády generála A. Malára, dezorientovaného vypuknutím SNP. V Bratislave 30. augusta 1944 po porade s ministrom NO gen. F. Čatlošom bol donútený k rozhlasovému prejavu, ktorého cieľom bolo odradiť slovenských vojakov od zapojenia sa do povstania. Posledný augustový deň síce odletel k svojej Východoslovenskej armáde, no po prílete na letisko Nižný Šebeš (Nižná Šebastová) ho zadržali nemeckí vojaci. Najprv ho internovali v Prešove, potom eskortovali do nemeckého zajateckého tábora Kaisersteinbruch v Rakúsku, kde ho držali ako tzv. čestného väzňa. Neskôr bol premiestnený do pevnosti Königstein v Sasku. Keď sa nemeckým bezpečnostným orgánom podarilo zásluhou výpovedí zajatých povstaleckých predstaviteľov zistiť, že generál A. Malár bol zapojený do Čatlošovho plánu prevratu, jeho položenie sa zásadne zhoršilo. Previezli ho do Berlína na Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad, ktorý viedol šéf SS Himmler, na ďalšie výsluchy. Po konfrontáciách s ostatnými zajatými slovenskými generálmi ho Nemci previezli do koncentračného tábora Flossenbürg na likvidáciu...
■ V RUKÁCH GESTAPA
Generál Štefan Jurech bol v čase vypuknutia povstania v Bratislave. Povstalecké vedenie s ním prestalo už prv rátať pre negatívne stanovisko londýnskej vlády; nedostal nijakú výzvu, aby odišiel na povstalecké územie. Napriek tomu sa o to pokúsil, ale prejsť sa mu nepodarilo. Keď nemecké bezpečnostné orgány na bratislavskom MNO v tajnom trezore gen. F. Čatloša našli jeho trestný spis a Čatlošove osobné poznámky k nemu, ktoré ho výrazne kompromitovali, jeho osud bol spečatený. Štvrtého septembra 1944 generála Štefana Jurecha zatklo gestapo. Krátko ho držali vo väzbe v Bratislave. Po prvých výsluchoch ho premiestnili do Viedne a následne do Brna, kde ho internovali v sídle gestapa v Kounicových internátoch. Tu ho opäť vypočúvali a mučili. V januári 1945 Š. Jurecha eskortovali do berlínskej väznice Alt Moabit. Tu bol konfrontovaný s ostatnými zajatými generálmi. Z Berlína ho vo februári 1945 previezli do koncentračného tábora Flossenbürg – na likvidáciu.
Generáli Rudolf Viest a Ján Golian boli v zásadne inej situácii než prví dvaja generáli; ich ďalšie osudy boli navzájom spojené. Aj keď povstalecká armáda aktívne bojovala proti nemeckým okupantom, povstanie bolo postupne likvidované a povstalci zatlačovaní do hôr, až 28. októbra 1944 generál Viest pod tlakom krajne nepriaznivej situácie rozhodol o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Viest a Golian mali možnosť odletieť lietadlom do ZSSR, to však odmietli. Viest tak urobil napriek tomu, že bol vekovo starší a vážne chorý. Nemecké jednotky začali na povstaleckých veliteľov „lov“ a už 3. novembra 1944 oboch generálov zajali aj s ďalšími štábnymi dôstojníkmi a vojakmi v Pohronskom Bukovci. Eskortovali ich do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy, kde boli vypočúvaní. Nasledoval ich transport do Berlína na Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti, kde ich podrobili ďalším výsluchom a konfrontáciám.
Po mesiacoch vyšetrovania bolo o osudoch zajatých slovenských generálov rozhodnuté. Prvotné slušné zaobchádzanie sa postupne menilo, použili voči nim rôzne formy nátlaku i mučenie. Do dnešných dní sa nepodarilo celkom presne rekonštruovať ich peripetie od zajatia po zavraždenie. Najmä osud generálov R. Viesta a J. Goliana je nejasný. Vyšetrovanie čs. orgánov po skončení druhej svetovej vojny s určitosťou zistilo, že generáli Š. Jurech a A. Malár boli odvlečení do koncentračného tábora Flossenbürg. Osud generálov Viesta a Goliana po ich odsune z Berlína nie je až taký zrejmý. S najväčšou pravdepodobnosťou boli spolu s ďalšími slovenskými a českými dôstojníkmi, účastníkmi SNP, tiež odsunutí do spomínaného koncentračného tábora. Tu sa s najväčšou pravdepodobnosťou osudy všetkých štyroch generálov spojili a naplnili. Všetci štyria boli odsúdení za zradu Veľkonemeckej ríše na trest smrti. Viest a Golian boli popravení za ozbrojený boj proti nacistickému Nemecku, Jurech za pokus o prechod Rýchlej divízie na stranu Červenej armády a Malár za spoluúčasť na Čatlošových prípravách vojenského prevratu a spoluprácu s odbojom.
■ POSLEDNÉ DNI
Vo Flossenbürgu slovenskí generáli prežili ako odsúdenci na smrť už iba niekoľko týždňov. Posledné dni ich života boli poznačené zvrátenosťou nacistického režimu a týraním. Trpeli surovým zaobchádzaním zo strany dozorcov, ako aj nedostatkom stravy. Podľa svedectva francúzskeho dôstojníka plk. A. Motteta boli generáli spoločne s ďalšími väzňami z ciel č. 36 a 38 popravení v zákutí dvora v druhej polovici marca 1945. Svedectvo, ktoré podal plk. A. Mottet predovšetkým o gen. Š. Jurechovi, sa vzťahuje aj na ostatných popravených generálov, keďže ku všetkým nacistickí trýznitelia pristupovali rovnako bezohľadne. Týranie zo strany dozorcov neprestalo ani krátko pred popravou slovenských generálov. Päť dní pred popravou všetkým odsúdeným vzali šatstvo, nechali ich v chladnom počasí úplne nahých a prestali im dávať stravu. Z cely A. Motteta bolo vidieť priamo na celý dvor, kde sa popravy vykonávali. Tak mal francúzsky zajatec možnosť vidieť na vlastné oči krvavé exekúcie nielen slovenských generálov, ale aj ďalších slovenských a českých účastníkov SNP. Čs. štátne orgány po druhej sv. vojne dokázali len približne určiť dátumy popráv slovenských generálov. Krátko po ich poprave, 23. 4. 1945, bol koncentračný tábor Flossenbürg oslobodený americkou armádou.
■ FÁMY A DEZINFORMÁCIE
Generálov Viesta, Goliana, Jurecha a Malára popravili s najväčšou pravdepodobnosťou v koncentračnom tábore Flossenbürg, čo sa po desaťročia bralo ako historický fakt. V posledných rokoch ho však spochybňujú tzv. „mladí“ slovenskí historici. Tí šíria falošnú informáciu, že po oslobodení koncentračného tábora Flossenbürg sa slovenskí generáli dostali do rúk sovietskych bezpečnostných orgánov a boli zavlečení do gulagov v ZSSR, kde mali neskôr zomrieť. Nezmyselnosť tohto tvrdenia vyplýva už len zo skutočnosti, že koncentračný tábor oslobodila americká armáda, ktorá by za nijakých okolností nevydala významné osobnosti protinacistického odboja, generálov spojeneckej čs. armády do rúk sovietskych bezpečnostných orgánov. Žiaľ, pre dnešok je príznačné, že aj takéto dôkazmi nepodložené, až absurdné tvrdenia majú svoju živnú pôdu, nachádzajú svoj priestor v článkoch, knihách a besedách a začínajú sa udomácňovať v povedomí ľudí ako fakty.
Napriek tomu, že sa dodnes nenašiel vierohodný doklad o presnom dátume, čase a spôsobe popravy slovenských generálov, je nepochybné, že generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Augustín Malár boli popravení za svoje presvedčenie, zomreli za svoju vlasť. Boli zavraždení za odbojovú činnosť proti nacistickému Nemecku, položili svoj život v boji za slobodu. Slovenská spoločnosť by nemala zabúdať, že máme štyroch popravených generálov, o ktorých sa na Slovensku dlhé desaťročia mlčalo vždy z rôznych príčin.
Jaroslav KOZELKA ‒ Foto: archív SNN