Ekonomiky európskych štátov sú rozdielne, netvoria optimálnu menovú zónu. Podpísaním Zmluvy o Európskej únii 7. februára 1992 v holandskom Maastrichte vyvrcholili prípravy na vznik európskej menovej únie. Ich výsledkom bolo zavedenie eura ako spoločnej meny prvého januára 1999. Na začiatku v jedenástich štátoch, o rok v dvanástich, dnes už v devätnástich.
Grécko sa dostalo do eurozóny ako dvanáste v poradí. Prechod od národných mien k euru bol totiž založený na dvoch princípoch. Na princípe postupnosti a najmä na princípe konvergencie, čo znamenalo podmienenosť vstupu do eurozóny splnením tzv. maastrichtských kritérií. Z týchto kritérií na začiatku nespĺňali Gréci ani jedno. Pripomeňme si ich: 1. Inflácia nižšia ako priemer troch štátov s najnižšou infláciou plus 1,5 percenta. 2. Deficit verejných financií nižší ako 3 percentá HDP. 3. Celkový verejný dlh krajiny nižší ako 60 percent HDP. 4. Dlhodobé úrokové sadzby môžu byť najviac o dva percentuálne body vyššie ako priemer troch štátov s najnižšími sadzbami.
■ PRINCÍP POSTUPNOSTI
Ten v sebe zahŕňal vznik Európskeho menového inštitútu ako predchodcu Európskej centrálnej banky (ECB) prvého januára 1994 na čele s Alexandrom Lamfalussym (nar. 1929, so slovenskými koreňmi), určenie názvu pre spoločnú menu (euro) v decembri 1995, vymenovanie prvých šiestich členov Výkonnej rady (ECB) prvého júna 1998.
Plnenie maastrichtských kritérií sa prvý raz zmeralo v máji 1998. Aj keď viaceré štáty všetky z nich nespĺňali (napríklad Belgicko a Taliansko kritérium dlhu), schválili vstup jedenástich štátov do eurozóny. Grécko muselo rok čakať, lebo kritériá neplnilo takto: inflácia 5,2 percenta (na porovnanie Slovensko v marci 2008, keď sa odklepol náš vstup do eurozóny, 2,2 percenta), úrokové sadzby 9,8 percenta (4,5 percenta), verejný dlh 108,7 percenta HDP (29,4 percenta), inflácia 4 percentá (2,2 percenta). Prvého januára 1999 neodvolateľne zafixovali kurzy jedenástich národných mien voči euru, ktoré sa stalo platidlom v bezhotovostnom styku. Národné meny pre hotovostné platby ukončili svoju platnosť medzi 31. decembrom 2001 (Nemecko) a 28. februárom 2002. V ten deň „prišlo“ o drachmu aj Grécko, aj keď aj naďalej nespĺňalo kritériá. Zdá sa, že aktuálne grécke starosti vyplývajú práve z toho. Od nás sa plnenie štyroch maastrichtských kritérií o deväť rokov neskôr jednoznačne požadovalo. Zaujímavosťou je, že Slovensko sa zaviazalo prijať euro podpisom prístupovej zmluvy 16. apríla 2003 práve v Aténach (a vstúpilo do nej prvého januára 2009).
■ PODMIENKY NA EUROÚNIU
Takže Grécko „s protekciou“, ostatní plus-mínus bez nej. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že je všetko v poriadku, euro by nemalo mať väčšie problémy. Lenže ono ich má. Prečo?
Preto, lebo maastrichtské kritériá nezahrňujú všetky tie požiadavky na bezporuchové fungovanie menovej únie, ktoré „predpisuje“ osobitná teória optimálnej menovej oblasti (OMO), ale aj „zdravý rozum“. Teória OMO sa zrodila v súvislosti s integračným úsilím v Európe, aj keď jej otcom je Kanaďan Robert A. Mundell (nar. 1932), nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1999. Hovorí o zásadných podmienkach, ktoré musia byť splnené, aby akákoľvek menová únia fungovala. Menová únia nie je pritom nič nové pod slnkom. Najstaršou bola Latinská únia medzi Francúzskom, Švajčiarskom, Belgickom a Talianskom, založená v roku 1865, pričom o tri roky do nej vstúpilo aj – Grécko. Únia vydržala do roku 1914. Škandinávska únia jestvovala v rokoch 1872 – 1892 medzi Švédskom, Dánskom a Nórskom. Obe únie skončili neúspešne a fungovali s problémami, keďže členské štáty preferovali svoje národné záujmy.
Veľmi krátko (šesť týždňov) existovala aj Menová únia medzi Slovenskom a Českom po rozdelení spoločného štátu prvého januára 1993. Naopak úspešne sa skončila peňažná únia v rámci Nemeckej ríše, začatá v roku 1871. V roku 1875 viedla k vzniku spoločnej meny a založeniu centrálnej Reichsbank. Už to, čo sme doteraz uviedli, niečo naznačuje: Nemecko áno, ostatní nie.
Jadrom teórie sú podmienky, bez splnenia ktorých je ohrozené úspešné fungovanie menovej únie, vlastne akejkoľvek meny. Na osamostatnení sa Slovenska v roku 1993 možno ukázať, že optimálne podmienky musí spĺňať akýkoľvek zložený štát, ak chce udržať svoju menu. Česko-Slovensko ich nespĺňalo, nebolo optimálnou menovou oblasťou, keďže úroveň oboch ekonomík bola dlhodobo rozdielna a spoločná mena neviedla k ich vyrovnávaniu tak, ako sa to Slovensku darilo s vlastnou menou do roku 2008, ale aj s inou menou v porovnaní s Českom. Po roku 1993 Slovensko rapídne znížilo rozdiely v hrubom domácom produkte (HDP) na hlavu v porovnaní s Českom (ale aj s inými štátmi).
■ ŠOKY MENY
Pri značnej miere zjednodušenia klasická teória OMO vychádza z toho, že šoky, ktoré spoločná mena spôsobuje, môžu byť symetrické a asymetrické. Pod symetrickými šokmi sa rozumejú zmeny podmienok rovnako pôsobiace na všetky súčasti (štáty) menovej oblasti; pod nesymetrickými šokmi sa rozumejú nerovnomerné ekonomické dosahy na jednotlivé štáty, a tie treba eliminovať. Členstvo v menovej únii by nemalo spôsobovať, aby štát bol vystavený väčšiemu riziku vzniku a dôsledkom asymetrických šokov ako štát, ktorý nie je súčasťou menovej oblasti. Inak povedané, štátu sa musí „oplatiť“ byť spolu s inými štátmi súčasťou menovej únie.
Čo spôsobuje symetrické a čo asymetrické dosahy:
- Vysoká mobilita (pohyblivosť) pracovných síl a ostatných výrobných faktorov patrí k hlavným vyrovnávacím mechanizmom v prípade asymetrického šoku.
- Ak ekonomika dosahuje vysoký stupeň integrácie finančných trhov, jej vlastná menová politika stráca na význame.
- Flexibilita cien a miezd a variabilita reálneho menového kurzu by mala byť čo najvyššia. Ich vysoká prispôsobivosť dokáže reagovať na vzniknuté šoky a nastoliť rovnováhu.
- Čím je vyššia otvorenosť ekonomiky (odkázanosť na zahraničný obchod), tým jej šok z neexistencie zábran pre obchod škodí menej a zároveň napomáha synchronizáciu hospodárskych cyklov ekonomík v rámci menovej únie.
- Čím je ekonomika menšia (a zároveň aj otvorenejšia), tým je citlivejšia na výkyvy menového kurzu, preto je pre ňu vhodná účasť v menovej únii. Pri rozširovaní sa eurozóny sme boli svedkami, že medzi prvými z nových členských štátov sa do nej začlenili Slovinsko (2 milióny obyvateľov), Cyprus (788 tisíc) a Malta (401 tisíc), čo dovedna predstavuje len 0,6 percenta populácie EÚ.
- Vysoko diverzifikovaná produkcia, ale aj spotreba a zahraničný obchod znižuje citlivosť na asymetrické šoky. V takom prípade akýkoľvek šok, postihujúci ktorékoľvek odvetvie, nemá významný vplyv na udržanie celkovej rovnováhy. V prípade silne špecializovanej ekonomiky je riziko dosahu asymetrického šoku veľké: takému typu ekonomiky sa odporúča zachovať si nezávislú menovú politiku ako nástroj znovunastolenia rovnováhy.
- Podobnosť (ba rovnosť) miery inflácie je nevyhnutnou podmienkou úspešného fungovania menovej únie. Ak chcú štáty udržovať pevné menové kurzy, ich inflácia by sa v čase mala zbližovať.
- Spoločná fiškálna jednota je najdôležitejšia. Myslí sa pod ňou jeden silný rozpočet na úniovej úrovni a rovnaká daňová politika. Samostatnosť rozpočtov a rozdielnosť zdaňovania poškodzuje jednotnú menovú politiku, a naopak, jednotná menová politika má rozdielne dosahy na ekonomiku štátov. Len prísne dodržiavaná fiškálna disciplína štátov môže ako-tak zaručovať bezproblémové fungovanie menovej únie.
Nasledujú tri zásadné podmienky úspešnosti menovej únie:
- Približne rovnaká úroveň základných ekonomických ukazovateľov jednotlivých štátoch Únie (HDP na hlavu, úroveň inflácie, miera nezamestnanosti a pod).
- Približne rovnaká odvetvová štruktúra ekonomiky.
- Čo najmenšia rôznorodosť z hľadiska národných vlastností a priorít (mentality) ako predpoklad potrebnej solidarity medzi štátmi.
■ NÁSTRAHY EURA
Je, alebo nie je eurozóna optimálnou menovou oblasťou (OMO)? Už v čase vzniku eura prevládali názory, že eurozóna nebude spĺňať podmienky OMO. Pravdaže, „optimisti“ tvrdili, že postupné prehlbovanie ekonomickej integrácie medzi štátmi eurozóny povedie „v budúcnosti“ k naplneniu kritérií OMO. Stalo sa tak po šestnástich rokoch?
Pri odpovedi na túto otázku porovnáme EÚ, kde v časti členských štátov sa platí eurom, s USA, kde sa všade platí dolárom. Už tento samotný fakt (nepokrytie celej EÚ eurom) signalizuje problémy s OMO v Európe. Aj rozdiely v ekonomickej úrovni medzi štátmi EÚ sú zrejme vyššie ako v USA, čo poškodzuje jednotnú európsku menu. To isté platí o štruktúre ekonomiky. Mentálna rozdielnosť európskych národov v porovnaní s Američanmi je rovnako veľká.
Táto rozdielnosť (vrátane jazykových, ale i historických, kultúrnych a sociálnych bariér) spôsobuje, že mobilita pracovných síl aj po znížení obmedzenia pohybu pracovných síl je v USA nepomerne vyššia ako v EÚ. Navyše len nedávno po otvorení „starých trhov práce“ pre „Novoeurópanov“ objavujú sa vážne pokusy o obnovenie obmedzení.
Kritérium integrácie finančných trhov je aj pri samostatnosti rozpočtov členských štátov EÚ v porovnaní s USA vyvážené. Pravda, Európe chýba vlastný systém hodnotiacich agentúr, čo má určitý vplyv na podmienky účasti štátov EÚ na finančných trhoch.
Nízka flexibilita cien a miezd a variabilita reálneho menového kurzu mala svoju váhu nielen pred vstupom štátov do Únie, ale aj ďalej spôsobuje nepríjemný asymetrický šok. Ten je oveľa vyšší ako v štátoch, ktoré nepoužívajú euro, nehovoriac o USA.
Euro má problémy aj vzhľadom na rozdielnu mieru diverzifikácie hospodárskej štruktúry a existenciu špecializovaných ekonomík. Ťažko veru „zladiť“ menovú politiku pre ekonomiku opierajúcu sa viac-menej o turistiku (Grécko, Cyprus, Malta) s vysoko diverzifikovanou ekonomikou európskych priemyselných štátov. Len ešte raz podčiarknime, že teória OMO odporúča takémuto typu ekonomiky zachovať si vlastnú menu. To je však len teória.
■ FIŠKÁLNY FEDERALIZMUS
V porovnaní s USA však euro zraňuje predovšetkým absencia modelu fiškálneho federalizmu. V Európe neexistuje v podstate nijaký fiškálny prerozdeľovací mechanizmus, potrebný na vyrovnávanie regionálnych rozdielov, ak neberieme do úvahy príliš náročný, a preto aj neefektívny prístup k eurofondom. V súčasnosti upravuje fiškálne politiky štátov EÚ Pakt stability a rastu (schválili ho v júni 1997 ako dlhodobú stratégiu úspor). Pakt by mal limitovať deficity a verejné dlhy, čo je však v mnohých, najmä veľkých štátoch problémom (majú výnimky ako Francúzsko či Taliansko). Fiškálny federalizmus je zatiaľ v nedohľadne aj preto, že ním by došlo k významnej strate národnej suverenity, štáty by už nemali nijaký účinný nástroj na prípadnú elimináciu asymetrických menových šokov.
Spočítané a podčiarknuté: Súčasná eurozóna nespĺňa požiadavky teórie OMO, a to od samého začiatku. Ak napriek tomu je euro naďalej spoločnou európskou menou, je to aj vo svetle poslednej gréckej krízy skôr dôsledok politických kalkulácií a výhod na strane „veľkých hráčov“. Aj keď ostáva faktom, že eurozóna je exkluzívnym klubom a členstvo v takom klube môže byť – za určitých podmienok – len ťažko vyčísliteľným prínosom. Toto bola pravdepodobne príčina, prečo slovenská vláda – spoločne s Národnou bankou Slovenska – už v júni 2003 vyhlásili, že výhody členstva v eurozóne prevýšia jeho nevýhody, ktoré teda reálne existujú – svedčí o nich napokon zdržanlivosť vyšehradských partnerov. Patrí medzi ne nielen strata možností, ktoré centrálnej banke poskytuje vlastná mena, ale aj povinnosť záruk za vývoj v iných štátoch eurozóny. Lebo, a to sa dennodenne potvrdzuje, ekonomiky v rôznych regiónoch Európy fungujú odlišne a v nedohľadne je čas, keď budú tvoriť jeden harmonický celok, ktorý sa v odbornej literatúre nazýva „optimálnou menovou zónou“. To sú zrejme okrem iných najdôležitejšie pohnútky, ktoré prevládli vo Veľkej Británii, vo Švédsku i v Dánsku, a tie odmietli povinnosť euro prijať.
Marián TKÁČ - Ilustrácie A. MIŠANEK
Autor bol v rokoch 1992 – 1993 viceguvernér NBS.
Medzititulky redakcia