Kronikár aj sudca hlúpej nezmyselnej vojny
„Nemať sa za čo hanbiť, smelo chodiť medzi ľuďmi, niesť si zodpovednosť za svoje činy. Nerobiť zle iným, nezávidieť iným, nesiahať im na česť. V ničom nepreháňať a najmä nemyslieť si veľa o sebe.“ Ladislav Ťažký
Rok 2024 je bohatý na okrúhle výročia významných svetových i slovenských udalostí, ale i niektorých slovenských osobností. V lete si celý svet pripomenul stodesať rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny (28. 7. 1914). Prvého septembra uplynulo osemdesiatpäť rokov od začatia vojnového požiaru doteraz najväčšej vojny v dejinách ľudstva a 29. augusta si verejnosť dôstojne pripomenula osemdesiat rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania...
Práve vojenské udalosti „nezmyselnej vojny“ (1939 – 1945) výrazným spôsobom zasiahli do životných osudov spisovateľa a matičiara Ladislava Ťažkého. „Krst ohňom“ zostal natrvalo súčasťou jeho bytosti - poznačil nielen život, ale bolestnú skúsenosť vyvolal k životu i v literárnej tvorbe, kde ju oživil natrvalo. Za hlavnú skúsenosť z vojny považoval pocit zbabranej mladosti, preto po rokoch ako spisovateľa ho na vojne zaujímal človek, jeho zápas za dôstojný život, boj proti smrti. Potvrdil to aj literárny vedec Andrej Červeňák vyjadrením: „Jeho tvorba svojou hlbokou podstatou vyjadruje základné – existenciálne a podstatné – polohy slovenského človeka v prelomových chvíľach dejinného a individuálneho života...“ pričom „... zážitková a skúsenostná sféra tvorí základ jeho umeleckých a estetických hľadaní, ktoré posúva do lyrizujúcej, romantizujúcej a naturalizujúcej polohy“.
■ INŠPIRAČNÉ ŽRIEDLO
Životodarným žriedlom, z ktorého čerpal sily nielen v živote, ale aj v literárnej tvorbe, bolo rodné čiernobalocké prostredie. Svetlo sveta tam uzrel ráno 19. septembra 1924 v jednej z osád (Komov) v dreveničke, ktorá mala vtedy štyri roky. Čierny Balog sa kedysi volal Čierny Hron, a stále ho považoval za názov svojho rodiska. Z rodinného prostredia si odniesol do sveta základné ľudské hodnoty, ako je morálka, vzťah k ľuďom, k ich práci, ale aj národné cítenie. Bola to výchova výsostne ľudská, ktorá ho počas celého života viedla k pracovitosti, k čestnosti, k dôstojnej morálke. Ťažký si s odstupom rokov zaspomínal aj na „morálku dediny“, ktorá „... ako obec ľudská vychovávala k človečenstvu, k svojpomoci“.
■ VOJENSKÝ MAPÁR
V šestnástich rokoch sa prihlásil do Vojenského zemepisného ústavu (nahrádzal strednú školu - na úrovni odborného učilišťa) v Bratislave. Do študentského života, naplneného radosťami a starosťami dospievajúceho mládenca, začala postupne vstupovať, podľa jeho vyjadrenia, „hlúpa, ale poučná vojna“. Najskôr sa dostal do Prvého pešieho pluku v Svätoplukových kasárňach v Bratislave ako prezenčne slúžiaci streľník, slobodník, desiatnik a roku 1943 bol odvelený ako vojak Slovenskej armády (presnejšie desiatnik v zálohe) na východný front do bývalého Sovietskeho zväzu, kde bol kartografom, vojakom, čatárom. Neskôr sa stal utečencom, väzňom a vojnovým zajatcom. V ťažkých vojnových chvíľach sa opieral o pevné korene svojho rodiska, pretože „... hlboká znalosť dediny, našej slovenskej, mi vo vojne pomáhala byť človekom, ľudsky sa správať k tým obyvateľom dedín, do ktorých vtiahla naša Prvá pešia divízia. S prekvapením som zisťoval, že som vlastne všade doma, či už na Kryme, Ukrajine, v Rumunsku, Sedmohradsku a Maďarsku, ba dokonca aj v Rakúsku, v ktorom som už bol ako zajatec, ale na dedine na práci u gazdu som bol zase tým chlapcom z Čierneho Hrona“.
■ ŠKOLA MORÁLKY
Napokon sa vojnové besnenie skončilo a do ďalšieho žitia vstupoval s pocitom, že musel začínať naozaj od začiatku. Mal za sebou nezmyselnú vojnu, počas ktorej podľa vlastných slov absolvoval „... vysokú školu morálky, ľudskej spolupatričnosti, nenávisti k vojne, robil som štátnicu na tému, ako si treba vážiť život, človeka...“ Všetko sa to hlboko usadilo v podvedomí a postupne ožívalo v podobe prvých zápiskov príbehu desiatnika Zraza. Svoje miesto v novom živote si naďalej hľadal a v lete 1948, napísal podľa vlastných slov „vynikajúcu prácu“ - žiadosť o prijatie na Vysokú školu politických a hospodárskych vied v Prahe. Počas štúdia si nachádzal cestu k ekonómii, filozofii, právu, dejinám, žurnalistike, logike, čo boli hlavné vyučovacie predmety. Počas vysokoškolského štúdia začal písať a prvou prácou bola tak trochu reportáž so sklonom k poviedke pod názvom Čiernohronci na Šumave (1950). Napísal ju po navštívení usadlostí na okolí Mariánskych Lázní, kde sa stretol so zvyškami čiernobalockých presídlencov. Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska v Bratislave ako referent na oddelení priemyslu a v krátkom čase prešiel na oddelenie kultúry, kde sa stal referentom pre film a ľudovú umeleckú tvorivosť, ale napríklad aj Slovenský ľudový umelecký kolektív a Lúčnicu. A v tomto čase vstupuje i na pôdu časopisov publikovanými fejtónmi a poviedkami.
■ LITERÁRNE ZAČIATKY
Začínajúci vzťah k literatúre sa prejavil v tvorivej literárnej tvorbe, čoho hmatateľným výsledkom bol debut súborov trinástich poviedok nazvaný podľa titulnej prózy Vojenský zbeh (1962), v ktorých spracoval príbehy s námetmi z obdobia od začiatku prvej svetovej vojny po vznik druhej svetovej vojny, ako ich poznal z rozprávania starších a z vlastnej skúsenosti v horehronskom prostredí. Podľa vzniku jednotlivých próz bola vlastne debutujúcou oficiálne v poradí druhá kniha Hosť majstra Čerta (1962), v ktorej zobrazil pomaly už zabudnutý svojrázny život čiernobalockých uhliarov, drevorubačov a pastierov opradený povesťami. Po prozaických debutoch a rozhlasových skúsenostiach – autorsky sa prezentoval na vlnách éteru, napríklad Jednou cestou, úryvky z poviedky (premiéra 1. júla 1955); Lavína sa pohla, úryvok z dlhšej prózy „Handelka“ (premiéra 12. februára 1958); Runa, rozhlasová hra (premiéra 6. apríla 1958); Za frontom, rozhlasová hra pre mládež zo SNP (premiéra 29. augusta 1959) a ďalšie. Napísal aj scenár televíznej inscenácie Namiesto veršov o láske (premiéra 22. októbra 1962). V roku 1965 na výzvu bratislavského štúdia Československej televízie v podobe súťaže na pôvodnú televíznu hru napísal scenár Nechoďte po našej stope (Kolibka), ktorý bol ocenený druhou cenou (prvú cenu neudelili). Neskoršie hru premenoval na Bohyňa hôr, potom Morena. Po dlhšej práci dostal televízny film názov V páse zlomená (premiéra 29. augusta 1966). V námete zaujímavého baladického televízneho scenára „... niet víťazstva, niet porážky. Je len zdesenie nad tým, ako sa dve skupiny ľudí môžu zahryznúť do seba, ako sa môžu zničiť. Preto je toto Ťažkého dielo niečím celkom iným ako napísaným príbehom: je to napínavý príbeh odohrávajúci sa v nás. Jeho jadrom je otázka, čo je ľudskosť, čo je človek“ (Ján Števček). Televízia ponúkla aj príležitosť na spoluprácu s filmom, keď scenár prijali už v dramaturgii pre Kolibu ako predlohu celovečerného filmu Zbehovia (1968). Scenár napísal podľa svojej prvotiny Vojnový zbeh, ktorú doslova prepísal. Dramaturgia ho prijala bez výhrad a režisérom sa stal Juraj Jakubisko.
■ VOJNOVÉ REFLEXIE
V tomto čase už začal pracovať na literárnom spracovaní svojich vojnových zážitkov. Výsledkom bol román Amenmária (prezývka stotníka Skaličana, pravým menom Mateja Skalického) s podtitulom Samí dobrí vojaci (1964), ktorý sa stal skutočným nástupom L. Ťažkého ako prozaika do slovenskej literatúry. Prihlboké stopy vojny vryté do pamäti zobrazil ako „denník mladého človeka Matúša Zraza vo chvíľach jeho ťažkej hodiny“. K tomu literárny vedec Ján Števček akoby vysvetlil: „Vojna ho chce zraziť (v tomto je Zraz symbolický už svojím menom), strhnúť, chce z neho urobiť vojaka, no on si zachováva svoje privatissimum, svoje detstvo a svoje presvedčenie. Je mapárom, kartografom, a na základe toho sa už akoby apriori nezamieša do špiny a výkalov vojny. No svoje postavenie a celkovú existenciu veľkej vojenskej jednotky vidí a prežíva ... zvažuje, predovšetkým však na vážkach citu, nie reflexie.“ Ďalšou knihou s autobiografickými prvkami boli Dunajské hroby (1964). Zachytáva baladickým spôsobom zúfalý pokus štyroch slovenských vojakov dostať sa z obsadeného petržalského brehu na druhú stranu Dunaja, čím v postavách –„zbehoch“ − v každom okamihu ich existencie na úteku domov vzniklo príšerné vedomie strachu.
■ DUNAJSKÝ TRIPTYCH
V krátkom časovom rozpätí vydal triptych „dunajských“ noviel Kŕdeľ divých Adamov (1965). Kniha obsahuje už publikovanú novelu Dunajské hroby a dve novely Divý Adam a Hriešnica žaluje tmu. Sú to myšlienkovo aj esteticky blízke diela, v ktorých prevláda zvýšená lyrizácia prechádzajúca až do baladickosti. Jednotiacim prvkom zbierky je snaha rehabilitovať človeka, ktorý je vnútorne rozštiepený otrasnou skúsenosťou druhej svetovej vojny. Novely teda spája najmä tragédia ľudí, ktorých vojna rozdvojila a postavila proti sebe, aj keď sú to otec a syn, tragédia ľudí, ktorých vojna nachvíľu zviedla dohromady, aby ich potom drastickejšie rozlúčila, ako Zvala a Natáliu. V roku 1966 spolupracoval s činohrou Slovenského národného divadla v Bratislave pri uvedení divadelnej hry Hriešnica žaluje tmu: hra tmy a svetla v dvoch častiach s prológom a epilógom (premiéra 20. apríla 1966), ktorú zdramatizoval podľa rovnomennej novely z knihy Kŕdeľ divých Adamov. Prozaická predloha vyznačujúca sa vnútorným napätím, osobitou atmosférou i nekonvenčným pohľadom do vnútra hrdinov ponúkla zaujímavý dramatický materiál, schopný rôznych variácií divadelného sprítomnenia príbehu o láske slovenského desiatnika Jozefa Zvala a ukrajinskej dievčiny Natalie Alexandrovny, ktorý autor navrstvil do niekoľkých polôh spájajúcich sa v baladickom tóne.
■ SPOVEĎ SVEDOMIA
Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel román Pivnica plná vlkov (1969), ktorý sa pôvodne mal volať „Chlieb“ - „Román s takýmto názvom už existuje, preto som hľadal iný.“ Podľa Ťažkého v knihe mala byť esejistická časť „Profil svedomia“ (úryvok z nej vyšiel v Slovenských pohľadoch a celá zredigovaná vyšla v Predvoji a v 5. čísle Plamena). Napokon ju premenoval na „Curriculum vitae“ a zaradil k románu ako úvodné slovo autora. Prvá časť tohto románového diela pohľadom rozprávačky, dospievajúcej dcéry Fedora Peruna Dominiky Perunovej, ponúkol opäť vojnový – povstalecký príbeh. V druhej časti sa prostredníctvom rozprávača Fedora Peruna dotkol problémov kolektivizácie, tzn. obdobia päťdesiatych rokov. Podľa jednej z kapitol románu napísal scenár k poviedkovému filmu Dominika, nakrúteného režisérom Jurajom Jakubiskom, ktorý urobil podstatný zásah najmä do scény s vykupovačom vajec, pričom podľa Ťažkého „neuvedomil si, že to nie je kovbojka, ale politický film ... Dal sa unášať dejovosťou, diváckou filmovou napínavosťou, chcel mať čin, a to krvavý, chcel napätie ...“ Počas „previerok“ na začiatku normalizačného a konsolidačného obdobia po augustových udalostiach roka 1968 práve túto scénu ako „dokument kontrarevolúcie v umení“ využívali „preverovači“ proti nemu ako hlavný argument vymysleného „antisovietizmu“.
■ VÄZEŇ NA SLOBODE
Za prevažnú časť dovtedajšej literárnej tvorby, za filmový scenár k Jakubiskovmu filmu Zbehovia a pútnici, za politické a občianske postoje k vstupu vojsk, resp. po vstupe vojsk na naše územie v roku 1968 vyhostili ho na dvadsať rokov z akéhokoľvek kultúrneho a spoločenského života: vylúčený zo strany, vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, šrotovanie kníh, vyhodenie z redakcie, nezamestnanosť, problémy dostať deti do školy... Stal sa väzňom na slobode. Čoskoro si však uvedomil, že aj napriek poníženiu je potrebné existovať. To znamená nekapitulovať, ale pracovať, tvoriť, nestagnovať, ale aktivizovať sa písaním, aj keď bez publikovania, lebo podľa vlastných slov „tvorba, to je to, čo v duši človeka, v kotle talentu navarí kvas života, to sú aj najskrytejšie pocity, najsúkromnejší názor, najtajnejšie, najprv pre seba hovorené a po svojom zobrazované rekonštrukcie udalostí, alebo do mozgu sa tlačiace a nikde neexistujúce udalosti, slovom neraz je to tesanie sochy vo vzduchu“.
Július LOMENČÍK − Foto: Emil SEMANCO