REDAKČNÁ BESEDA
Hovoríme s mladými historikmi, autormi pútavého seriálu o slovenských generáloch
Nijaký cintorín – ani neveľký – nemá byť zabudnutý či zabúdaný
Pripravil Dušan D. KERNÝ - Foto: archív SNN
Cintorín slovenských generálov nie je veľký – veď sme ich tak veľa ani nemali a takmer všetci zahynuli. Po prehraných či víťazných bojoch boli prví na rane práve generáli, politici a diplomati prichádzali na rad až po nich... v nacistických táboroch skončili životy generálov Malára, Jurecha, Viesta a Goliana. Tých ostatných, okrem Antona Pulanicha, sme si skántrili sami. Doma, v tzv. národných a štátnych súdoch na inscenovaných procesoch.
Týmito riadkami, ktorých autorom je Bystrík Šikula, sa končí Slovo na úvod knihy Generáli z autorskej dielne Jozefa Boba. Knihu vydalo s podporou Ministerstva kultúry SR, Nadácie Matice slovenskej a advokátskej kancelárie JUDr. Antona Blahu Vydavateľstvo Matice slovenskej. Obsahuje životné príbehy generálov M. R. Štefánika, Ferdinanda Čatloša, Jána Goliana, Rudolfa Viesta, Antona Pulanicha, Augustína Malára, Štefana Jurecha a Viliama Žingora.
Bystrík Šikula uvádza citát R. Chmela: „Bobova koncepcia je zachytiť nielen človeka v dejinách, ale aj dejiny v človeku... chce naše dejiny vedome poľudštiť...“ Pozitívna recenzia Bobových Generálov z dielne matičného vydavateľstva v roku 2009 od Dušana Kerného však nebola jednoznačne prijatá. Keď teraz vznikla kniha Slovenskí generáli z dielne generácie mladých historikov, matičný týždenník SNN logicky siahol po ich textoch – obrazu konfrontácie autorov takých rozdielnych generácií a takých rozdielnych skúseností. Seriál sa skončil a na jeho záver dávame slovo autorom.
- Poďme teda k veci: Po knižke Jozefa Boba Generáli z dielne matičného vydavateľstva je seriál Slovenskí generáli v Slovenských národných novinách jedným z najzaujímavejších seriálov – nová generácia nových historikov sa podobrala priblížiť faktografiu nielen ôsmich generálov, ale aj osudov čiastočne na pozadí doby – aká bola motivácia pri vzniku takejto skupinovej práce?
Peter Jašek: Išlo o dlhodobo nespracovanú tému. Pred rokom 1989 slovenská historiografia venovala (z rozličných dôvodov) minimálnu pozornosť písaniu životopisov. Osudy slovenských generálov boli skoro neznáme, a tak bolo asi najväčším lákadlom priblížiť životy týchto ľudí. Navyše, stav výskumu moderných slovenských dejín za posledné roky výrazne pokročil, osobitne výskum rokov 1939 – 1945. Po roku 1989 sa otvorili nové možnosti výskumu, širokej bádateľskej obci sa sprístupnili mnohé, dovtedy neprístupné dokumenty. Nové poznatky a sloboda bádania umožnili aj nové interpretácie, a to je aj prípad hodnotenia životných osudov slovenských generálov. Treba si však uvedomiť, že stále je možnosť poznať život týchto osobností hlbšie a precíznejšie a nepochybujem, že ďalší výskum prinesie ešte mnoho nových poznatkov o životoch slovenských generálov.
Branislav Kinčok: S ponukou na spracovanie problematiky generálskej elity armády prvej SR nás paradoxne oslovilo české Ottovo nakladatelství. Myslím si, že aj toto je ukážkou, ako sa k niektorým stránkam svojej histórie Slováci stavajú. Aj keď sa primárne nevenujem problematike armády prvej SR, tak som ponuku, ktorá sa skrátka neodmieta, prijal. Veľkou výzvou bol pre nás najmä stav, v akom sa daná problematika od roku 1989 nachádza. A ten sme chceli zmeniť. Osobne sa mi páčil aj zámer vydavateľa, ktorý chcel publikáciu adresovať predovšetkým širšej verejnosti. To je totiž jedno z najdôležitejších poslaní historika – šíriť osvetu v oblasti histórie medzi bežnými ľuďmi, a tým zvyšovať ich historické povedomie.
Martin Lacko: Záujem o vojenskú problematiku prvej SR u mňa osobne vznikol ešte v 90. rokoch, presnejšie v roku 1997. Ako je známe, táto bola do roku 1990 tabu – v historiografii, publicistike, aj v rodinách. Z niekoľkých desiatok tisíc bývalých vojakov a dôstojníkov sa veru nik nevystatoval, že bojoval proti boľševickému režimu. Naša generácia, ktorá dospievala a študovala po roku 1990, mala to šťastie, že stihla zachytiť osobné svedectvá posledných príslušníkov slovenskej armády. Tieto svedectvá v konfrontácii s oficiálnym obrazom, ako nám ho podávali v škole, potom „naštartovali“ aj hlbší vedecký záujem o túto dlhodobo tabuizovanú otázku. No a pri spracúvaní problematiky armády sa pochopiteľne nedali obísť jej elity. Tým skôr, že viacerí z našich generálov boli dovtedy spracovaní a zhodnotení len útržkovite, skreslene, alebo úplne účelovo a jednostranne negatívne. Pozornosť historikov sa dovtedy obracala prakticky len na tých, ktorí mali účasť v čsl. odboji.
■ Peter Jašek si vybral dva pozoruhodné osudy – generála Turanca a generála Jurecha – jedného počkala smrť v „socialistickom“ Leopoldove, druhého v nacistickom väzení. Čo pociťuje generačne taký vzdialený historik, keď sa oboznamuje s faktami? Ako vnímali váš odborný záujem rodiny?
Peter Jašek: Ide naozaj o dva rozdielne prípady. Obaja boli veliteľmi elitného útvaru slovenskej armády, Rýchlej divízie, lenže v rozdielnom čase. Obaja boli osobnosťami slovenskej armády, ktoré však napokon stáli na rozdielnych póloch. Ich tragický osud zavŕšilo povstanie – Turanec sa dostal do zajatia partizánov, Jurecha zajalo gestapo. Rodina generála Turanca ma sama vyhľadala a poskytla mi veľa cenných materiálov. Boli veľmi sklamaní z toho, ako slovenská historiografia naložila s osobou generála, a potešili sa, keď publikácia vyšla. Iný bol prípad syna generála Jurecha, ktorému sa interpretácia mladej generácie historikov o krokoch jeho otca vôbec nepáči.
■ Príbeh generála Malára v interpretácii B. Kinčoka je vskutku mimoriadny – vo vedomí celých generácií prevláda obraz človeka, ktorý zlyhal pri otvorení Dukly sovietskym jednotkám Červenej armády a I. čs. armádnemu zboru. Čo z toho všetkého sa vymyká čierno-bielemu videniu – ide o nové archívne objavy alebo nový pohľad ? Čo príbuzní, rodina, deti?
Branislav Kinčok: Život generála Malára bol skutočne pestrý a plný turbulentných udalostí. Pre marxistickú historiografiu zostal čelným predstaviteľom „fašistickej“ armády prvej Slovenskej republiky, ktorý zlyhal a zradil povstanie. Ani v prípade, ak by sa dostal na povstalecké územie a nepadol do nemeckého zajatia, by sa na jeho hodnotení nič nezmenilo. Stačí sa pozrieť, ako marxistická historiografia hodnotila R. Viesta a J. Goliana. Samozrejme, do roku 1989 si nikto oficiálne nepoložil, resp. nemohol položiť otázku, či prípad s východoslovenskou armádou mohol v danej situácii dopadnúť aj inak. Najjednoduchším spôsobom bolo celú zodpovednosť za zlyhanie preniesť na generála Malára. A pritom celá akcia s otvorením karpatských priesmykov bola dopredu odsúdená na neúspech, pretože predstavitelia ZSSR o ňu v skutočnosti nemali záujem. Pri spracovávaní jeho životných osudov som sa usiloval prezentovať ho čo najobjektívnejšie a bez ideologických nánosov. Sústredil som sa aj na jeho osudy v československej armáde, ktoré boli doteraz spracované len povrchne, a trochu som nahliadol do jeho rodinného života. Chcel som do objektívneho svetla postaviť aj veci, ktoré azda najviac uškodili jeho povesti – udelenie najvyššieho nemeckého vyznamenania (1942) a svadba s mladou nemeckou zubnou lekárkou Margot Großeovou (1944). Preto bol často označovaný za germanofila a „priateľa Nemcov“. V knihe sa čitatelia dočítajú, že to bolo neprávom.
■ Pri črtách o generáloch Čunderlíkovi a Pulanichovi bolo zrejme podstatné vaše úsilie, aby mali primerané miesto vo vojenských dejinách i v regionálnej pamäti – tam, kde sú pochovaní...
Branislav Kinčok: Čunderlík bol skutočne ťažký oriešok. Doteraz bola o ňom publikovaná len jedna vedecká štúdia a aj archívnych dokumentov je o ňom poskromne. Najviac to dokumentuje fotografický materiál, ktorého je žalostne málo. Preto je dodnes prakticky úplne neznámou persónou. V jeho prípade som mal aj trochu šťastie a vďaka Martinovi Lackovi sa mi podarilo skontaktovať sa s Ing. Ivanom Trenčanom, ktorý vlastní pozostalosť po gen. Čunderlíkovi. Poskytol mi aj neoceniteľnú pomoc pri hľadaní jeho hrobu, pretože podobne ako pri generálovi Pulanichovi sme miesto jeho posledného odpočinku nepoznali. Po niekoľkých pokusoch sme generálov neoznačený hrob našli na katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici. Aj touto cestou by som sa mu chcel ešte raz srdečne poďakovať.
Peter Jašek: Prípad generála Pulanicha bol skutočne osobitný. Presne ako ste povedali, ide o generála širšej verejnosti skoro neznámeho, veď prakticky až donedávna ani historici nevedeli, kde je pochovaný. A tu by som sa chcel osobitne poďakovať pánovi Pavlovi Mihalovi z Holíča, ktorý sa veľmi zaslúžil o uctenie si pamiatky generála Pulanicha. Osobne mu vďačím za mnohé informácie z generálovho života, ku ktorým by som sa inak nedostal. Vďaka nemu sa podarilo osadiť na generálov hrob pamätnú tabuľu. Pre obyvateľov Holíča zorganizoval viacero akcií približujúcich život ich významného rodáka.
■ Ako hodnotíte životnú dráhu ministra Čatloša? Nebol to jediný vojak, ktorý vypracoval plán pre sovietov, aby čo najrýchlejšie porazili nemecké ozbrojené sily a obsadili územie Slovenska. Vieme všetko o jeho Memorande?
Martin Lacko: Máte pravdu, Čatloš je skutočne jediný z ôsmich generálov, ktorý sa v (relatívnom) pokoji dožil staroby a stihol napísať memoáre. Nikomu zo zvyšných siedmich to osud nedovolil už len preto, že väčšina z nich tragicky a predčasne zahynula. Pokiaľ ide o okolnosti známeho Čatlošovho prevratového plánu a k nemu pridruženého Memoranda, pochopiteľne ani tu nevieme úplne všetko. Niektorí historici tvrdia, že prevratový plán Čatloša a plán Goliana (resp. Vojenského ústredia) vznikli nezávisle od seba. No Čatloš bol celý život presvedčený, že spomenutá pročeskoslovenská odbojová skupinka ho jednoducho „odpísala“ od neho. Doteraz nie je celkom objasnený aj postoj sovietskej strany k obom prevratovým plánom. No a azda najpálčivejšou je podnes otázka, či mali za daných okolností a v danej konštelácii takéto plány vôbec šancu na úspech alebo boli skôr hazardérstvom.
■ Povedali ste všetko alebo ešte ostali biele miesta? Je vaša práca skôr popularizáciou a nestane sa súčasťou aj oficiálnych dejín, tradícií alebo regionálnych pripomienok – napokon polovička z nich sa stala obeťami totalitných režimov bez spravodlivého súdu – dá sa to tak povedať?
Martin Lacko: Biele miesta v ich životoch sú stále, napokon to boli osobnosti, ktoré aktívne prežili všetky politické zlomy slovenských dejín prvej polovice 20. storočia – bojovali v pekle zákopov 1. svetovej vojny, bránili Slovensko pred maďarskými boľševikmi, ako vojaci zažili na vlastnej koži ťažké postavenie Slovákov v armáde predmníchovského Československa, no a ich kariéra dosiahla svoj vrchol v období 2. svetovej vojny, keď tvorili najužšiu elitu slovenského dôstojníckeho zboru. Teda ich život bol bohatý na dramatické udalosti. Osobne verím, že sa dočkáme aj vydania vedeckých biografií každého nielen z týchto generálov, ale aj ďalších významných slovenských dôstojníkov. Mnohí z nich si to bezpochyby zaslúžia.
Či sme vyplnili „biele miesta“, musia posúdiť iní historici, bádatelia, čitatelia. No určite sme sa o to pokúsili. Ja osobne najviac pri generálovi Ištokovi, ktorý je podnes prakticky neznámy, priam „vyretušovaný“ generál. Nejde však len o informácie a poznatky k samotným osobnostiam generálov, ale aj o ich širšie hodnotenie. Pri ôsmich generáloch prvej SR je zaujímavé, že aj keď sa politickou orientáciou líšili, všetci – azda len s výnimkou Jurecha – nadradzovali záujmy Slovenska vysoko nad svoje vlastné. Boli to skutočné elity. Autor sa dnes preto úplne nevyhne porovnaniu so súčasnosťou. Ide aj našim dnešným elitám primárne o Slovensko? Alebo, ako je možné, že 90-tisícová armáda v čase svetovej vojny si vystačila so šiestimi generálmi, kým dnešná 13-tisícová armáda ich má desaťnásobok? Čo je to za systém, ktorý umožní takú úžasnú infláciu elít? Sme taký bohatý štát? Pokiaľ ide o rovinu faktografie, historik nikdy nepovie úplne všetko. Jednak sa to nedá, jednak, myslím si, to ani nie je cieľom jeho práce. Historik má svojimi prácami robiť aj istú osvetu, prebúdzať v ľuďoch záujem o hľadanie historických koreňov, vlastnej národnej minulosti. Netreba chodiť ďaleko a stačí ukázať, že sme mali osobnosti skutočne európskeho formátu – aj na poli vojenstva.
A či sa naša práca, výskumy stanú aj súčasťou „oficiálnych dejín“, oficiálnych tradícií – to už nezávisí od nás. Je však ťažko pochopiteľné, že pamiatka väčšiny slovenských generálov sa nepestuje ani ich v rodiskách. A je priam absurdné, ak si politické garnitúry druhej Slovenskej republiky pripomínajú výhradne čechoslovácky zamerané osobnosti, a tie, ktoré ostali verné slovenskej štátnosti, ignorujú.
Branislav Kinčok: Publikáciou Slovenskí generáli 1939 – 1945 sme určite nepovedali všetko. Pri niektorých generáloch (Malár, Čatloš, Turanec) je priestor na ďalší výskum a zaslúžili by si vlastné biografické práce. Určite by sa tým splatil jeden dlh slovenskej historiografie. Verím, že naša publikácia čitateľov zaujme a v odborných kruhoch vyvolá záujem o ďalší výskum vojenských osobností Slovenska v rokoch 1939 – 1945, ktorý naše poznanie posunie o krok ďalej.
Čítaj celý seriál TU:
http://www.snn.sk/index.php/osobnosti-slovenska/1529-prvy-a-posledny-slovensky-general
http://www.snn.sk/index.php/osobnosti-slovenska/1584-najstarsi-general-to-dotiahol-najdalej