Ako bolo, čo bolo
Nedávno som si prečítal rozhovor s odborníkom na etológiu medveďa hnedého Jaroslavom Slašťanom. Zaujal ma jeho návod: „Ak vás medveď napadne, tak buď zaútočí úderom labou, alebo vás začne hrýzť, prípadne vás zrazí na zem. Pri samotnom útoku vás bude vláčiť po zemi. Úder labou bude smerovať na hlavu a môže pri ňom dôjsť k stiahnutiu kože z temena. Hryzenie väčšinou smeruje na končatiny, hlavne na nohy a tiež na hlavu obete. Útok medveďa rozhodnutého zaútočiť býva neuveriteľne rýchly a razantný, obeť ani prakticky nestačí na útok medveďa reagovať. Samotný útok trvá väčšinou veľmi krátko. Vo väčšine prípadov pár sekúnd až pol minúty. Keď sa útok skončí, ostaňte nehybne ležať a čakajte, kým medveď skutočne odíde, pretože útok sa môže opakovať.“
Ďakujem pekne! Písal som o viacerých ľuďoch, ktorých dokaličili agresívne medvede. Každý útok bol iný. Slašťanov opis pripomína nacvičený útok policajného psa. O následkoch na postihnutých odborníci na medvede zo zásady nehovoria.
Z rozhovoru vyplynulo, že medveďov je málo a za agresivitu sú zodpovední ľudia, čo ich vytláčajú z ich prirodzeného prostredia, pojedajú im maliny či čučoriedky alebo im ‒ ako na tácke ‒ ponúkajú odpadky v blízkosti horských hotelov.
Slašťan však objektívne priznáva, že areál medveďa sa rozširuje aj na územia, na ktorých sa predtým medvede nenachádzali. S určitými pochybnosťami pripúšťa, že v roku 2013 poľovné združenia vykázali 2 069 medveďov. Ja si však myslím, že do husto osídlenej krajiny takýto počet medveďov nepatrí. V poslednom čase hovoríme o nájazdoch diviakov do dedín a miest. Nie je vylúčené, že sa k nim pridajú medvede. Poľovníci súhlasia, že medvede strácajú svoj priestor a prirodzený potravinový reťazec. Uspokojenie nemôže existovať, pretože u nás nikdy nežilo toľko medveďov. Medzi medveďmi platia ich zákony. Samec vo svojom teritóriu sám pohluší svoje potomstvo alebo ho vyženie niekam na dolniaky. Jeden „pohodový“ dominantný samec a jedna krúžiaca medvedica „obhospodária“ priestor s rozlohou zhruba sto štvorcových kilometrov súvislého lesa bez priľahlých poľnohospodárskych pôd. Ak si podľa tohto vzorca zrátame lokality súvislého lesa bez vsunutých poľnohospodárskych pôd, vyjde nám, že únosnosť lesov Slovenskej republiky nie je väčšia ako päťsto kusov správne vyváženej populácie.
Počty medveďov dokazujú, že tieto šelmy u nás dávno nepatria medzi ohrozené druhy. Preto treba zmeniť zákony a vymedziť „medvedie teritóriá“. Mimo nich vyrieši premnoženosť medveďov človek a v nich si to vybavia medvede medzi sebou samy.
Pán Slašťan argumentuje, že za sto rokov medveď nezabil na Slovensku človeka. Každoročné obete na životoch v Rumunsku však dokazujú, že pre medveďa je aj človek lovným živočíchom. Na rozdiel od našich ochranárov si nemyslím, že náš medveď je vyškolenejší ako ten rumunský.
Je leto. Hory sú plné turistov, hubárov a čučoriedkárov. Je len otázkou času, kedy k takejto tragédii dôjde. Pri útoku medveďa z bezprostrednej blízkosti vám nepomôže ani zbraň. Aj keby ste ho trafili, strela hneď nezastaví dvojmetrákového predátora, a ten v zlosti dokoná dielo skazy. V súčasnosti je jedinou účinnou ochranou americký sprej, ktorý okamžite paralyzuje útočníka cez opuch sliznice a bolesť v očiach. Ale pozor! Ten musíte použiť veľmi rýchlo, a túto technikusi musíte nacvičiť. To nám však odborník na medvede nepovedal. Preto sa pred prechádzkou v lese môžete modliť, aby ste sa náhodou neocitli v tesnej blízkosti agresívneho medveďa, ktorého teritórium sa zásluhou nepochopiteľnej štátnej podpory, vynútenej mediálnym tlakom ochranárov, stále zväčšuje.
Peter VALO
