Dvadsiateho prvého augusta 1968 nádejné ilúzie Čechov a Slovákov o socializme s ľudskou tvárou  zmrazili okupanti zo Sovietskeho zväzu, z Nemeckej demokratickej republiky, Maďarska, Poľska, Bulharska. Politruci  im oznámili, že musia ubrániť socializmus pred nebezpečnými kontrarevolucionármi v Česko-Slovensku. Tí však nedržali v rukách ani gumipušky. Dubček a jeho socializmus s ľudskou tvárou sa spupnému Brežnevovi znepáčil. Polmiliónová armáda okupantov  prišla zastaviť  reformy, ktoré nebezpečne ohrozovali posty dogmatických  funkcionárov KSČ na čele s Vasilom Biľakom. Kolaboranti sa vracali do funkcií pod  záštitou šesťtisíctristo okupačných tankov a osemsto bojových lietadiel. Predstaviteľ Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev sa zbláznil ‒ oznamovalo jedno heslo na námestí Bratislavy. Popri Petrovi Legnerovi, Jožkovi Svitjelovi, Danke Košanovej, námorníkovi Dunajplavby  Jánovi Holíkovi na Slovensku zahynulo ďalších dvadsaťdeväť občanov.  Okupácia sa začala nazývať internacionálnou pomocou. Desiatky tisíc Čechov a Slovákov začali utekať do zahraničia. Slovensko opustila predovšetkým intelektuálna elita. Ľudia s vlastným názorom a kritickým postojom. Mnohí z nich totiž tušili, že nás čaká opäť obdobie  lží, pätolizačstva, servilného prisluhovačstva. Normalizátori sa  brutálne porátali s funkcionármi, ktorí  chceli budovať socializmus s ľudskou tvárou. Povyhadzovali ich zo zamestnania a vyhnali na perifériu spoločenského života. Biľakovci a Jakešovci vypracovali oficiálny zoznam nepriateľov socializmu. Bolo na ňom deväťtisíc mien. Títo postihnutí Slováci z Čiernej listiny sa nedočkali doteraz aspoň čiastkového odškodnenia. Pre niektorých dnešných takzvaných demokratov sú Dubček a dubčekovci  stále neprijateľní. Asi preto, lebo  otvorene  hovoria, že aj terajší kapitalizmus  by potreboval ľudskú tvár.

                                                                                                          Ján SMOLEC