Politické dôsledky Gorily sú očividné: ovplyvnia blížiace sa voľby. Ekonomické dosahy sú nevyčísliteľné. Ak sa aj veľká privatizácia diala rovnako úplatkársky, výsledok je otrasný a prejavuje sa na životnej úrovni bežného občana. Napriek tomu si myslím, že najväčšia ťarcha dopadla na morálku národa. Ako má človek veriť mravným poučkám, že s poctivosťou najďalej zájdeš, keď jeden mladý človek dokáže za desaťročie nahonobiť majetok za tristo miliónov korún?
Trvalé bydlisko má v dome, ktorý je písaný na rodičov, ale nezdržiava sa v ňom, má vilu, písanú na seba, ale nebýva v nej, obýva palác s priečelím neogotického chrámu, ktorý nevlastní on, ale firma, ktorej je majiteľom, a ešte postaví predajno-servisné centrum automobilov istej značky, najväčšie na svete.
Je to len kus frajeriny? Alebo aj znalosť trhu? Zrejme vie, že je tu dosť ľudí, čo si tie drahé autá môžu dovoliť. Odkiaľ to všetko, preboha, vzal? Kde a ako to mohol za pár rokov nadobudnúť?
■ A ČLOVEK LEN ZÍZA
Gorila odpovedá: Vstúpil do politiky. Nakrátko síce, ale vedel sa v nej motať. A našinec sa neprestáva čudovať, s akým pokojom reaguje, ako s úsmevom zapiera, ako milo odpovedá, že podobné magoriny a zločinné výmysly ho nezaujímajú... Vzápätí prehovorí bývalý riaditeľ sekcie analýz SIS: „Súvisiace dokumenty pridávajú Gorile na hodnovernosti. Tak dlho trvajúca akcia, so všetkými hodnoteniami jej priebehu, s presunmi informácií medzi sekciami SIS sú štandardným postupom tohto štátneho orgánu.“ To bolo na samom začiatku, ešte pred ďalšími dôkazmi, že spis nie je číra magorina ani zločinný výmysel. A tamten muž zrazu mlčí. Spolieha sa, že väčšie zvieratá, ktoré sú v hre, spochybnia argumenty, odvedú pozornosť vyšetrovateľov a nakoniec, ako to už býva, vyženú gorilu z džungle zákonov do pralesa zabudnutia. Medzi aféry kupónovej privatizácie a klientelistického rozdávania vlajkových lodí slovenského priemyslu, medzi elektry, holandské dražby a nevyriešené vraždy, ktorých bolo za dvadsať rokov na Slovensku podstatne viac ako v celých našich moderných dejinách dovedna.
Myslím si, že ľudia aspoň tušili neprávosti za Mečiara, pri bezbrehej privatizácii energetiky, sieťových odvetví, dopravy a spojov v čase prvej i druhej Dzurindovej vlády, len si to možno vysvetľovali najprijateľnejším spôsobom: Bližšia košeľa ako kabát. Ruka ruku myje. Vrana vrane, či presnejšie strana strane oči nevykole..., veď odjakživa platilo, že kto je pri válove, ten sa nažerie. Dnes je všetko inak. Aj tí prostomyseľní a dobromyseľní ľudia pochopili, že ich politici podvádzajú a myslia len na seba. V tomto pochopení prestávajú diferencovať. Lebo, napokon, ak sa úprimne opýtame: Majú možnosť rozlišovať? Ťažko sa nám bude odpovedať, nech by sme chceli fandiť komukoľvek. Špina je taká veľká, že sa rozliala ako záplava na celý politický terén. Vlastne skôr už suterén.
■ STRATA ENTUZIAZMU
Najväčšia škoda, aká môže z tejto povodne lží, príživníctva a korupcie vzniknúť, je súčet morálnych strát: nezáujem občana o veci verejné, nechuť človeka angažovať sa, absencia entuziazmu v práci aj v spoločnosti a ohrozenie pocitu vlastenectva. To nevyčísli nijaký ekonóm. To tisícnásobne prevyšuje mamutie zisky politických strán a aktérov odhalených aj nikdy neobjavených úplatkov, predražení a iných zbojstiev. A muselo ich byť nahusto, keď jeden z dobre informovaných ľudí nedávno povedal: „Korupcia sa u nás dávno stala systémovým nástrojom vládnutia.“ Pred desaťročím bol tento muž riaditeľom Národného bezpečnostného úradu, kým ho v roku 2003 vtedajší premiér neodvolal. Ten istý politik nedávno v televízii spôsobom jemu vlastným vyhlásil: „Ak sa nájde premiér, ktorý osem rokov vykonával funkciu predsedu vlády a má také čisté ruky ako ja, tak mu pôjdem podať ruku!“ Náhodou som bol v tej chvíli v spoločenskej miestnosti, v ktorej početná skupina ľudí rozličného veku a profesie sledovala televízne správy: odpoveďou mu bol výbuch smiechu. Na sklamaní ľudí, na strate vnútornej zainteresovanosti a entuziazmu národa to však nič nemení.
■ HROZBA NEZÁUJMU
Ešte rukolapnejšia je hrozba zanevrenia ľudí na politiku a absolútna nedôvera voči politickým stranám. To sa, pravdaže, môže prejaviť už v blížiacich sa predčasných voľbách. Lenže demokracia ako spoločenský systém, aj ako nevyhnutná náhrada za súčasnú partokraciu, môže jestvovať len v prostredí aktívnych a angažovaných ľudí, ktorí vo vlastnom štáte, vo svojej republike nestratili záujem o veci verejné – veď už samotné toto spojenie je prekladom pojmu republika. Nezáujem by bol najhorším obrazom stavu spoločnosti. Ľahostajnosť a laxnosť by privodili úplnú katastrofu: nastolenie džungle a umožnenie vlády goríl.
Text pod foto: Gorila nasrdila tisíce Slovákov. Vyšli do ulíc. Samostatné Slovensko takéto protesty ešte nezažilo.
Ján ČOMAJ
Ilustrácia: ekumst.sk