POZNÁMKA
Praktiky bývalého režimu stále otravujú
Eva ZELENAYOVÁ
Nepochybne náboženstvá zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v živote ľudí. U nás, v Európe i vo svete. Európska civilizácia sa formovala na kresťanských základoch. Na Slovensku, zdá sa, zapustila silné korene. V súčasnosti sú zjavné mnohé útoky proti katolíckej cirkvi. Vyčíta sa jej všeličo, čo spôsobili ľudia v kňazskom postavení. Nedokonalí ľudia.
Svojou obmedzenosťou priam oplývajú mnohí čitatelia jedného neoliberálneho denníka. Opovrhujú veriacimi, nazývajú ich stádom, pritom svojimi reakciami na kauzu Bezák sa paradoxne sami zaraďujú do stáda naivných. Novodobých barbarov. Denník Sme nedávno v súvislosti s kauzou Bezák uviedol, že rozdiel medzi Sokolom a Bezákom je v nazeraní na prvú Slovenskú republiku. Je pozoruhodné, že ani po vyše 23-ročnom zbavení sa totalitného režimu nebola časť slovenskej verejnosti schopná oslobodiť sa od schém vytvorených komunistickou totalitou. Komu po skončení vojny najviac prekážal slovenský katolicizmus? Moskovským boľševikom a českým ateistom. Preto posielali na šibenice a do väzení všetko, čo súviselo s prvou Slovenskou republikou a katolicizmom. Vyhladzovali priestor od náboženských a národných ideí. Štyridsať rokov.
Čo dnes mnohým režimovým odchovancom hovorí fakt, že po vojne existovali mladí ľudia, ktorí za svoju vlasť dokázali položiť život? Jozef Vicen založil Bielu légiu a očakával, že sa v zahraničí vytvorí slovenská exilová vláda. Mladí verili v národné obrodenie. Hrozili sa komunistického teroru. V rokoch 1949 – 1954 previedli zo Slovenska do Rakúska okolo dvetisíc ohrozených ľudí. Komunistický režim na výstrahu poslal na smrť troch mladých členov Bielej légie – Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. A opäť je paradoxom, že politickí väzni komunistického režimu, blízki KDH, inštalovali v trenčianskom gymnáziu, kde tieto obete komunizmu maturovali, pamätnú tabuľu. Pamätnú tabuľu martýrom za samostatné, slobodné a demokratické Slovensko! Organizáciu vedie A. Srholec, priateľ R. Bezáka, teda dalo by sa povedať človek rovnakého nazerania na prvú Slovenskú republiku.
Komunistický režim zanechal hodnotenie slovenskej histórie nielen cez optiku Moskvy, ale aj Prahy. Tá vcelku nebola naklonená slovenskej zbožnosti. Dodnes ju preberajú niektoré vplyvné kruhy na Slovensku, ktorým navyše takmer plošne sekundujú médiá. Slovenská spoločnosť sa v rokoch 1938 – 1945 nachádzala medzi dvoma totálnymi režimami, nacizmom a komunizmom. Napriek tomu skúsila robiť vlastnú politiku. Do istej miery. Aj v súčasnosti sa nachádzame v istom geopolitickom priestore. Aj dnes máme obmedzenia, plynúce z medzinárodného postavenia republiky. Ale štát nikdy nie je to isté, čo režim. Režimy sa menia, štáty zostávajú.
A dá sa to povedať aj o cirkvi. Cirkevní hodnostári prichádzajú a odchádzajú, ale viera v Boha zostáva. Či sa to poznačeným komunizmom páči alebo nie.