Bolo to dávno, pradávno, keď išlo o zmenu Vyšehradskej trojky po vzniku Slovenska a Česka na Vyšehradskú štvorku. Teda najmä o to, aby slovenská stolička neostala prázdna. To nebolo v spoločenstve vtedajšieho Česka a Maďarska až také samozrejmé. A potom o úsilie, aby práve toto zoskupenie štátov malo prednosť pri plnení dohôd na vstup do Európskej únie. O tom sa rozhodovalo v referende, a to bolo na Slovensku úspešné.
V predpríprave sa v máji 1993 konalo v Nemecku neformálne stretnutie s činiteľom z úradu nemeckého kancelára. Rázne argumentoval nemeckým záujmom. A ten nebol prednostne upriamený na štáty V4, ale skôr na pobaltské štáty. Tri nové nezávislé republiky pri rozpade ZSSR obnovili svoju štátnosť z roka 1918.
A tak napokon v máji 2004 pri najväčšom rozšírení Európskej únie o desať štátov sa do EÚ naozaj dostala práve tak Vyšehradská štvorka, ako aj tri pobaltské štáty. Teda to, čo sa v roku 1993 zdalo veľmi vzdialené.
Dejiny nemeckého záujmu o Pobaltie sú rozsiahle. Občas na to upozorňujú aj rôzne zaujímavosti, pikantérie. Keď trebárs letel nemecký minister zahraničných vecí a vicekancelár Joschka Fischer, osobnosť strany Zelených, po prvý raz do Moskvy, bolo to s medzipristátím v Kaliningrade. Teda v niekdajšom centre nemeckého východného Pruska Königsbergu s poukázaním na to, že jediným predchodcom v použití letiska pri lete do Ruska bol naposledy v roku 1939 Ribentrop. Letel do Moskvy podpísať pakt Stalin – Hitler, známejší ako pakt Molotov ‒ Ribentrop…
Jedným z následkov paktu je pretrvávajúci pohľad na dejiny vo verejnosti taký rozdielny ako povedzme na Slovensku. Sovietska armáda tu bola a je považovaná za okupanta, kým nemecký wehrmacht vtedy obyvateľstvo Pobaltia vítalo ako osloboditeľa. A málo toho, dobrovoľnícke jednotky sa pripojili k nemeckým pri tom, ako hnali Červenú armádu až po Moskvu. A naopak, ustupovali spolu s nemeckými vojskami čo najďalej, aby sa dostali do blízkosti Bavorska, teda do budúcej americkej zóny. Aj v Pobaltí, napríklad v Estónsku, vznikli miestne divízie SS, ako aj policajné jednotky, ktoré sa zúčastňovali proti tamojšiemu obyvateľstvu na vykynožovacej rasistickej politike masakrov.
To sú dejiny, každý národ, každý štát sa s nimi musí vyrovnať a aj si uvedomiť, že podľa miery tohto vyrovnania bude posudzovaný. Politika aj propaganda často argumentuje dejinami a najmä tým, kto stojí a kto nestojí na správnej strane dejín. Sú politici či političky, ktorí sa priam z úradnej moci považujú za zvestovateľov, kde je tá správna strana dejín. Pritom často ide o výlučne politické záujmy. V roku 2003 jeden z pobaltských štátov prepožičal domicil svojho hlavného mesta Vilniuskej desiatke štátov (V10), podporujúcich USA.
Bezvýhradná deklarácia podpory USA vznikla po tom, keď americký minister zahraničných vecí Colin Powel predložil Bezpečnostnej rade OSN údajne nezvratné dôkazy o tom, že Irak ukrýva zbrane hromadného ničenia. A teda treba proti nemu vojensky zakročiť. Štáty V10 vtedy zdôraznili „mimoriadnu zodpovednosť za demokraciu a za obranu našich spoločných hodnôt , keď ide o posilnenie jednoty Európy a USA v čase irackej krízy“.
Čitateľ si možno spomenie, že americký minister obrany to vtedy oceňoval ako vznik „novej Európy popri starej Európe“. Bolo to preto, že „ staré“ Francúzsko a Nemecko sa nepridali k dobrodružnej americkej invázii do Iraku medzi päťdesiat štátov „koalície ochotných“. Tá zrejme stála na správnej strane dejín, no málo štátov vyslalo aj vojakov (vrátane Slovenska). A nakoniec sa ukázalo, že Irak nemal nijaké zbrane hromadného ničenia a tvrdenia boli podvrh, lož na pôde OSN. Powell to označil za najväčšiu škvrnu svojej kariéry. Aj tvrdenia, že iracký líder Saddám Husajn spolupracuje s Usamom bin Ládinom, boli nepravdivé.
Aj dnes sa formuje „koalícia ochotných“ a zaiste stojí na správnej strane dejín. No aj keď sa množí, ako tvrdí najnovší Le Monde diplomatique, prehnaný „alarmizmus, strašenie o hrozbe ruského nebezpečenstva, napríklad vpádu do Estónska, omyl, ktorý môže Európu vyjsť veľmi draho“.
Text: Dušan D. KERNÝ – Foto: Zahraničná tlač
