Románopisec František Hečko
(10. 6. 1905 – 1. 3. 1960)
Jubileá básnika, prozaika, románopisca, publicistu a redaktora Františka Hečka (120. výročie narodenia, respektíve 65. výročie úmrtia) predstavujú vhodnú možnosť na pripomenutie si literárneho diela a umeleckého odkazu tohto autora, ktorý vnímal človeka ako bytosť existenčne a osudovo zrastenú so zemou.
Ľudovú školu vychodil v rodnej obci Suchá nad Parnou (1911 – 1915), meštiansku školu absolvoval v Bratislave. Odborné vzdelanie získal vo vinársko-ovocinárskej škole v Bratislave (1919 – 1921), na hospodárskej škole v Košiciach (1923 – 1926), kde zmaturoval, a v jednoročnom družstevnom kurze v Prahe (1928 – 1929). Vystriedal rôzne zamestnania, v ktorých nadobudol bohaté skúsenosti a inšpiráciu pre svoju literárnu tvorbu.
Pracoval ako hospodársky adjunkt na veľkostatku, bol organizačným úradníkom a revízorom Ústredného družstva v Bratislave (1929 – 1946), redaktorom hospodárskych a ľudovýchovných časopisov (Hospodársky obzor, Roľnícke noviny…), družstevných kalendárov, prednostom revízneho oddelenia Úverových družstiev, ľudovýchovným referentom v Matici slovenskej v Martine (1946 – 1953), redaktorom jej periodík a edícií (Matičné čítanie, Matičný kalendár, Praktická knižnica MS, Ľudovýchovná knižnica MS…), šéfredaktorom Matičného čítania… Napísal množstvo článkov národohospodárskeho, osvetového a kultúrneho charakteru, intenzívne sa venoval rozvoju družstevníctva na Slovensku.
František Hečko aktívne pôsobil vo Zväze slovenských spisovateľov, ktorý v rokoch 1954 – 1956 ako predseda viedol. Často sa sťahoval a žil na mnohých miestach Slovenska (Vozokany, Radošina, Veľké Leváre, Bernolákovo, Svätý Jur, Oravský Podzámok, Bratislava, Martin). Bratia Blahoslav a Víťazoslav Hečkovci boli renomovanými prekladateľmi, manželka Mária Jančová (občianskym menom Terézia Hečková) známou poetkou, prozaičkou, spisovateľkou pre deti a mládež, prekladateľkou a redaktorkou.
Prvé literárne texty zverejňoval Hečko časopiseckou formou (Mladé prúdy, Svojeť, LUK, Slovenské pohľady, Elán, Tvorba). Spočiatku venoval pozornosť najmä básnickej tvorbe. Knižne debutoval motivicky pestrou zbierkou veršov Vysťahovalci (1931), ktorou reagoval i na aktuálne sociálne javy a problémy. Autorova nevykryštalizovaná poetika je symbiózou realistického videnia s náznakmi symbolistickej obraznosti. Druhá kniha básní Na pravé poludnie (1942) obsahuje nové motívy, pričom do popredia sa dostala oslava roľníkov, sedliakov a nepriamo i slovenského národa. Tretia a zároveň posledná zbierka veršov Slovanské verše (1946) má charakter angažovanej poézie. Vzdáva ňou hold slovanským národom bojujúcim proti fašizmu, vyslovuje vďaku Sovietskemu zväzu za oslobodenie.
Sociálne vnímanie reality Hečko postupne pretransformoval na projektovanie socialistického spoločenského ideálu. V konečnom dôsledku sa stáva jedným z typických reprezentantov povojnového socialistického realizmu v slovenskej literatúre. Umelecky najhodnotnejším dielom tohto autora je bezpochyby román Červené víno (1948). Ide o myšlienkovo viackontextový, čiastočne autobiografický opus. Jednotlivé dejové línie sú tematizované do formy ságy rodiny Habdžovcov. Košatý sujet prozaik situoval do vinohradníckeho kraja na západnom Slovensku a časovo sa odohráva v prvých decéniách 20. storočia.
Intímne osudy hrdinov rozprávania (najmä vyhrotené rodinné a ľúbostné vzťahy a konflikty) možno zhodne s kritikou označiť za „prostriedok vyslovenia Hečkovej životnej filozofie. Jej základnými hodnotami sú láska k pôde, práca a ľudské porozumenie.“ Fatalita kolobehu ľudského života predstavuje bázu ľudskej existencie – jedinec sa však nestáva jej obeťou. Urban Habdža reprezentuje racionálnu možnosť ovplyvnenia osudovosti vlastného života. Poetika románu Červené víno sa odvíja od impulzov expresionizmu a lyrizovanej prózy. Široká epická žánrová forma, komplikovaný dej, jasne naznačené medziľudské vzťahy, ich logická motivácia a dokonca celkom zreteľné sociálne a filozofické posolstvo však viditeľne prekračujú rámec lyrizovanej prózy.
Spisovateľove sociálne cítenie sa v tomto diele transformovalo do polohy signalizujúcej nástup doktríny socialistického realizmu. Diskurzívna línia prvej časti románu bola prostredníctvom idealizácie ústredných aktérov rozprávania (Urban Habdža, a najmä jeho syn Marek) zjavne premenená na tézovitosť.
Naznačená tendencia kulminovala v ďalšom Hečkovom románe Drevená dedina (1951). Prezentovaný bol ako modelová ukážka socialistického realizmu, v skutočnosti ale stelesňuje všetky znaky dobového schematizmu. Lyrickosť rozprávania bola nahradená vecnosťou, psychologická analýza ideologickosťou. Do popredia prenikla téma materiálneho i sociálneho prerodu dediny skrze aplikácie poučiek marxizmu-leninizmu.
Obidva spomenuté Hečkove romány, Červené víno a Drevená dedina, boli literárnou predlohou k nakrúteniu rovnomenných filmových diel. Titulnú rolu vinohradníka Urbana Habdžu v prvom z nich (1972) majstrovsky stvárnil nedávno zosnulý významný slovenský herec Štefan Kvietik.
Krátko pred odchodom na večnosť vyšla Hečkovi úvodná časť plánovanej románovej trilógie Svätá tma (1958). Pokúsil sa v nej satirickou formou načrtnúť politickú a spoločenskú klímu v období prvej Slovenskej republiky. Súborom reportáží Moskva – Leningrad – Jasná Poľana (1953) vyjadril svoj kladný vzťah k Sovietskemu zväzu.
Životný príbeh a literárne dielo Františka Hečka (zomrel v Martine vo veku 54 rokov) možno vnímať ako dôkaz rozporuplného hľadania filozofickej orientácie, ktorá mala byť jadrom celkovej premeny spoločnosti po nástupe komunistického režimu vo februári 1948.
Text a foto: Peter CABADAJ
