Hoci Martin prestal byť po nástupe totalitného komunistického režimu (1948) dôležitým centrom slovenskej kultúry a umenia, stále v ňom žili a tvorili mnohí kvalitní výtvarníci. Bezpochyby k nim patril aj maliar a kresliar Ľudovít Lukáč, od ktorého narodenia uplynie 14. apríla 2026 osemdesiat päť rokov.
Rodák z kysuckej obce Nová Bystrica prichádza do Martina v čase (1958), keď už z neho nebolo kultúrne, ale významné priemyselné centrum. Pracoval ako zámočník a zvárač v Turčianskych strojárňach (1958 – 1964), od roku 1964 bol umelcom „na voľnej nohe“. Spolu s manželkou Máriou, rodenou Hudecovou, vychovali syna Petra.
Maliarstvo študoval Lukáč súkromne u Martina Benku v Martine. Vlastnou tvorbou sa húževnato snažil preniknúť k esencii ľudskej podstaty, k špecifickým výtvarným danostiam človeka a krajiny, ktoré mal hlboko zakorenené vo svojom vnútri. Úsilie nájsť cestu k profesionálnemu chápaniu výtvarného kumštu bolo v jeho prípade spojené nielen s vplyvom spomenutého Benku, ale i ďalšej zo zakladateľských osobností moderného slovenského umenia – Miloša Alexandra Bazovského. Rozhodne nezanedbateľnú rolu však zohrali aj Bohuš Záboj Kuľhavý a Milan Laluha, s ktorými Lukáč istý čas pracoval v spoločnom ateliéri v jednom z Tatra domov v Martine.
Už tvorcove rané diela boli poznamenané charakteristickým symbolizmom a expresívnym napätím, pričom citovosť zobrazenia vyplývala z hĺbky zaujatia ľudovým typom. Hojným motívom Lukáčovej tvorby boli pracovné témy, intenzívne čerpal tiež z nespočetných variácií krajinnej scenérie a podôb človečenského údelu, z metamorfóz prírodných krás a sociálnej reality. Ku krajine pristupoval s bázňou – z viacerých obrazov zreteľne cítiť lásku k prostým ľuďom, spätosť s ich osudmi a dôvernú znalosť života na vidieku. Nešlo mu ale o romantické oslavovanie krajiny, respektíve etnografické dokumentovanie konkrétneho dedinského prostredia.
Motív sa stal Lukáčovi prostriedkom na vyjadrenie umeleckého zámeru, v ktorom dominuje spôsob jeho podania. Časom autor prestal redukovať farbu a voľne ju nechával pôsobiť sťa živé médium. Dynamickou maliarskou skratkou a pôsobivou emotívnosťou vytvoril príťažlivý svet obrazových básní intímnej lyriky. Farebné improvizácie vyrastajú tiež z permanentného úsilia o moderné maliarske stvárnenie, pri ktorom nachádzal oporu v dielach už spomínaných tvorcov M. A. Bazovského, M. Laluhu či B. Záboja Kuľhavého. Celkovo tak vo svojich najlepších opusoch rozvíjal Bazovského ideu, že „obraz mi je vystihnutím pravdy. Všetko, čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov… Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho interiér – a nie povrch.“
Ani ťaživé časy, ktoré nastali aj v Martine po okupácii vtedajšieho Česko-Slovenska polmiliónovou armádou piatich krajín Varšavského zmluvy (august 1968), nezabránili Lukáčovi cieľavedome pokračovať v rozvíjaní svojho maliarskeho programu. Imagináciu a farebnú expresivitu so sugestívnym autorským rukopisom objavujeme v prekvapujúcich vzťahoch a konfiguráciách na intímnych zátišiach, v reminiscenciách, stvárňovaní prírodných motívov, kysuckých, respektíve turčianskych reálií. Ide o ukážkový príklad neustálej odvahy hľadania. Vari len umelcova rodina a najbližší priatelia vedia, koľko bolo k tomu treba pokory, vnútornej sily, vzdoru. Farba však zostala preňho vždy tým najspoľahlivejším tlmočníkom vlastných pocitov, nálad, zážitkov, snov, túžob i bohatých spomienok.
Integrálnou súčasťou bohatého umelcovho diela je kresba, charakteristická výraznou obrysovou líniou a dobre zvládnutou proporčnosťou. Najmä vo figurálnych štúdiách dokázal naplno uplatniť zmysel pre tvarovú skratku a uchopenie podstaty, vyváženosť kompozície a celistvosť zobrazenia. Tvarový rytmus, umocnený excelentným zvládnutím techniky kresby, dominoval hlavne v štúdiách ženských figúr. Mnohé Lukáčove kresby možno pokojne vnímať ako intímny denník venovaný symbolom nemenných fundamentálnych hodnôt života. Obvykle v nich nechýba ani expresívne stvárnenie zvolenej látky. Totožne ako u M. A. Bazovského, aj v prípade Lukáča je kresba kľúčom k pochopeniu umelcovho diela. „Je privatissimom, záznamom i finálnym výsledkom, po celý čas je paralelou k maľbe.“
Prostredníctvom kresby formuluje výtvarník svoj hlboký, fatálny vzťah ku krajine a človeku, z ktorého sa reťazí neutíchajúci osobnostný príbeh. Maliar a kresliar Ľudovít Lukáč tvoril od roku 1963 až do úmrtia (13. 1. 1988) vo svojom ateliéri v Tatra dome na Kuzmányho ulici č. 37 v Martine. Tam nakoniec vo veku 46 rokov dobrovoľne odišiel z tohto sveta. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Text a foto: Peter CABADAJ
