Vraj sme sa chceli zbaviť Maďarov vo felvidéku s pomocou Nemcov
Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
Portál Ma7 uverejnil rozhovor Zsolta Koleka so slovensko-maďarským historikom a univerzitným profesorom Gyulom POPÉLYM, rodákom z Oborína, absolventom Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý prednáša na Univerzite K. Gáspára v Budapešti. V osemdesiatych rokoch pracoval vo Výbore na ochranu práv maďarskej menšiny v ČSR a po roku 1990 patril medzi tvorcov maďarskej politiky vo felvidéku. Podľa jeho názoru po druhej svetovej vojne dala (československá) vláda jasne najavo, že uvažuje o etnicky homogénnom štáte. Kedy sa prvýkrát objavila myšlienka?
Túžba zbaviť sa maďarskej komunity vo felvidéku údajne bola v českej a slovenskej politike prítomná už od vzniku ČSR. Od začiatku videli hrozbu v národnostných komunitách, pretože pri vzniku štátu bola populácia Nemcov, Maďarov, Rusínov a Poliakov takmer rovnaká ako česká a slovenská. Tu treba poznamenať, že neskoršie udalosti dali vtedajším politikom za pravdu. Historik je toho názoru, že od vzniku ČSR sa neustále usilovali zmeniť tieto pomery asimiláciou alebo zastrašovaním obyvateľstva iných národností. Po prevrate, čím historik myslí rozpad Uhorska, ešte pred podpisom Trianonskej zmluvy, bolo zo svojej vlasti vyhnaných vyše stotisíc Maďarov.
■ MEDZIVOJNOVÉ OBDOBIE
Počas medzivojnového obdobia sa štát usiloval dosiahnuť odchod neslovenského obyvateľstva násilím. Aj Tisovo Slovensko v tom podľa neho pokračovalo; v roku 1943 po invázii Spojencov do Talianska slovenská diplomacia videla v tom čase šancu nielen získať späť územia stratené následkom prvého viedenského rozhodnutia, ale aj zbaviť sa Maďarov vo felvidéku s pomocou Nemcov. Slovenský minister Mach hovoril, že Maďarom, ktorí budú ochotní sa poslovenčiť, bude dovolené zostať, zatiaľ čo ostatní budú s pomocou Hitlera a wehrmachtu vyhnaní z krajiny.
Čiže myšlienka reslovakizácie vznikla už v roku 1943, len vtedy na národnosocialistických základoch, ktoré sa neskôr zmenili na komunistický triedny boj, ale podstata zostala rovnaká: Maďarov sa musíme za každú cenu zbaviť. ČSR vkladalo veľké nádeje do Postupimskej konferencie, a preto predložilo Rade ministrov zahraničných vecí petíciu, v ktorej navrhlo, aby boli rovnako ako Nemci, aj Maďari deportovaní z krajiny. Sovietsky zväz podporoval prepojenie maďarskej a nemeckej otázky, teda že všetci Maďari sú rovnako vinní ako Nemci a že by mala byť nariadená ich úplná jednostranná deportácia.
■VÝMENA OBYVATEĽSTVA
Anglosaské mocnosti však hlasovali proti Sovietom, a tak bolo rozhodnuté, že československá a maďarská vláda sa dohodnú na výmene obyvateľstva. Maďarsko sa zdráhalo začať rokovania, ale ako porazený štát nemalo priestor na manévrovanie. Deportácie sa začali v lete 1945. V prvej vlne bolo desaťtisíc maďarských mužov – tentoraz nie celé rodiny – odvezených na nútené práce do Českej republiky. Maďari vo felvidéku sa nemohli spoľahnúť na nijakú medzinárodnú ochranu a Budapešť nemohla pre ich ochranu nič urobiť. Aby sa zabránilo masovým deportáciám, maďarská strana začala nakoniec rokovania o výmene obyvateľstva. Rokovania však po troch dňoch stroskotali, pretože československá strana predložila úplne neprijateľné návrhy. V tom čase sa už schválili neslávne známe Benešove dekréty; dekrét č. 33, ktorým Maďarov kolektívne zbavili občianskych práv.
Historik Popély poznamenáva, že Slovensko malo v tomto období špecifickú verejnoprávnu situáciu a aj SNR prijímala protimaďarské opatrenia, ktoré v mnohých prípadoch zašli ešte ďalej ako prezidentské dekréty. Napríklad nariadili, aby Maďari nosili zelenú stuhu, rovnako ako Židia predtým nosili žltú hviezdu. Nariadenia sa potom síce nerealizovali, ale maďarskí štátni zamestnanci boli prepustení a zbavení dôchodkových práv, dokonca hladovali. Cieľom úradov bolo dosiahnuť, aby Maďari dobrovoľne utiekli.
Pre ďalšie tvrdenie historika by bolo dobré, keby uviedol pramene. Tvrdí, že v rokoch 1944 – 1945 predstavitelia ČSR zvažovali aj myšlienku, aby počas postupu Červenej armády boli vyvraždení maďarskí obyvatelia v zopár obciach, aby sa v radoch Maďarov vyvolal strach a ušli.
■VLNY DEPORTÁCIÍ
Vo februári 1946 bola podpísaná dohoda o výmene obyvateľstva, od ktorej neskôr Maďarsko napriek podpisu dohody odstúpilo, keďže ČSR okrem obyvateľstva v parite 1 : 1 požadovala jednostranné vysídlenie aj Maďarov vyhlásených za vojnových zločincov. Tak sa začala nová vlna deportácií Maďarov z felvidéku do Čiech, čo Maďarsko prinútilo začať výmenu obyvateľstva. Excesy československých úradov nakoniec obmedzil Sovietsky zväz, keďže nechcel mať konflikt medzi krajinami vo svojej sfére záujmu. Historik Popély spočítal, že asi osemdesiattisíc až osemdesiatpäťtisíc Maďarov muselo opustiť Felvidék.
Začal tridsiatimi až štyridsiatimi tisíckami „aňášov“, ktorých pôsobenie na Slovensku historik radšej neopisuje. Ďalšie tvrdenie by tiež mal podoprieť dôkazmi. Údajne tretina „Slovákov“, ktorí sa presťahovali, boli skôr dobrodruhovia, ktorí prišli v nádeji na lepší život, a nie preto, že boli presvedčení Slováci. Títo presídlenci vraj väčšinou zanechali skromné hlinené chatrče a nasťahovali sa do murovaných domov vysídlených Maďarov z felvidéku, ktorí nikdy nedostali odškodnenie za zanechaný majetok. Podľa historika z Felvidéku boli prinútení odísť najmä intelektuáli, učitelia, bohatí roľníci a kňazi predovšetkým reformovanej cirkvi, pretože úrady ju považovali za maďarskú národnú cirkev.
■KTO SA BOJÍ PRAVDY?
Na záver sa historik domnieva, že existujú politici, ktorí sa pravdy boja a zahmlievajú ju, pretože pravda, ktorá vyjde najavo, môže odhaliť neľudské a nespravodlivé činy spáchané v minulosti. Považuje za poľutovaniahodné, že napriek ponuke intelektuálni oponenti jeho názorov nechcú ísť do konfrontácie, ale na to môže reagovať len tým, že vždy podáva ruku na zmierenie a dúfa, že jeho oponentov nenávisť skôr či neskôr unaví. Zdá sa mu však, že v tejto oblasti sú teraz dosť vytrvalí.
