Dávno preč sú časy Kovačičovho „umenia“ skákať do reči. To bola ešte mediálna idylka. Kto z takýchto „dialógov“ vyšiel ako víťaz, netreba písať. Pán Kovačič to rozhodne nebol, ani keď prácne nasadil všetky svoje duševné a možno aj iné sily, aby hosťovi v štúdiu neumožnil dokončiť jedinú súvislú myšlienku a vetu. Nechajme však pána Kovačiča.
Arabská kultúra pozná jeden mimoriadne vážny výraz či pojem – džihád. Znamená „úsilie“, „snaženie“ alebo „boj“ za naplnenie Božej vôle (Alaha) a obranu islamu. Slovenská mainstreamová pakultúra si iba vymenila premenné. Božiu vôľu za progresívne traktáty a obranu islamu za obranu „progresivizmu“ a jeho svetových mecenášov vrátane bruselskej covidovej, proimigrantskej, greendealovej ideológie. A možno je to iba neobyčajne rozvinutá a zažratá mentálna a profesijná prostitúcia v prostredí takzvaných červených denníčkov a „spravodajstiev“ komerčných (často aj verejnoprávnych) médií.
Fenomén „lebofico“ zdokonalili slovenskí progresívni mediálni džihádisti do pre nich mediálno-politickej svätej vojny. Premiér a zároveň predseda Smeru povedal, či skôr na sociálnej sieti napísal: „Stojí proti nám len tupá hlúposť.“ Veľavravné, samozrejme, iba pre vnímavého čitateľa, ktorý je na rozdiel od progresívnej kohorty obdarený schopnosťou čítať s porozumením, je aj premiérovo konštatovanie, že Šimečka nemá rozmer“.
Inak, je to brilantné vyjadrenie, že niekto je nula. Lebo nula naozaj nemá rozmer. Nulu, tentoraz hoci aj v médiách, môžete i násobiť, stále zostáva nulou. Symbolicky, v ženskom rode, lebo z nejakých nepochopiteľných príčin sa žurnalistika na Slovensku, na rozdiel od jej svetových prvolezcov typu Twain, Pullitzer a podobne, stala ringom (plným blata) ženskej časti populácie. Presnejšie napísané, sebavedomých bájnych gorgón. (Gorgóny sa považovali za veľmi škaredé. Boli akousi kombináciou jednak starej baby s ploskou tvárou, so zvieracími ušami, s kovovými päsťami a so zmijami na hlave a jednak vtáka s kovovými krídlami. Pri pohľade na ne ľudia hrôzou skameneli.)
V súčasnosti pri pohľade na tieto slovenské mediálne gorgóny a najmä pri ich počúvaní sa ľudia síce nemenia na kamenné sochy, ako by si zrejme od nimi „spovedaných“ politikov návštevníčky koaličných tlačoviek úpenlivo želali, ale ich aktivistická proliberálna a progresívna exhibícia spôsobuje často, ak nie vždy, vážne akútne ťažkosti tráviaceho traktu. Ich „tupá hlúposť“, citujúc premiéra, je v prostredí slovenského mainstreamu prudko nákazlivá, dokonca sa javí, že je základnou podmienkou angažmánu v ňom.
A aj preto teraz zopár nepísaných i písaných pravidiel účasti kohokoľvek na podujatiach politikov, ktoré sme si zvykli nazývať „brífing“, „tlačová beseda“ či „tlačová konferencia“. Tieto sú v zásade a v podstate aj zo zákona verejné a môže na ne prísť ktokoľvek, teda aj mediálne gorgóny. Lenže je tu jedno podstatné „lenže“. Lenže – je tu aj pojem akreditácia. Akreditácia je formálne uznanie a potvrdenie treťou stranou (akreditačným orgánom), že inštitúcia, laboratórium alebo osoba je spôsobilá vykonávať špecifické činnosti (…) podľa stanovených noriem. Slúži ako záruka kvality, dôveryhodnosti a dodržiavania predpisov. Dnešné médiá sú zrelé na odobratie či neudelenie akreditácie, vyplývajúce práve z jej podstaty. A bolo by raz-dva po mainstreamových gorgónach! Post scriptum: S. Robert Fico: „Vždy som si želal, aby v opozícii boli proti nám inteligentní čirkáši, potmehúdi, lapaji a výmyselníci. Stojí však proti nám len tupá hlúposť…“ Ach, tá slovenská progresívna hlúposť…
Text: Ivan BROŽÍK – Foto: Internet
