Vládna koalícia prišla s návrhom vytvorenia druhého Národného cintorína v Bratislave. Skupina koaličných poslancov Národnej rady SR predložila na rokovanie novelu zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a zákona č. 434/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Jej súčasťou je návrh povýšiť Ondrejský cintorín na Národný. Mesto Martin sa spoločne s Maticou slovenskou a časťou kultúrnej obce postavilo proti.  Podľa dôvodovej správy je cieľom tohto návrhu, aby  popri Národnom cintoríne v Martine z 19. storočia mohol vzniknúť  aj Národný cintorín v meste Bratislava, ktoré sa na konci 20. storočia stalo hlavným mestom Slovenskej republiky. „Najstarším cintorínom v Bratislave je  Ondrejský cintorín, založený v roku 1784 (ako Cintorín svätého Ondreja), ktorý je už od 8. decembra 1988 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Hoci sa na tomto cintoríne od päťdesiatych rokov 20. storočia pochováva iba výnimočne, počet významných osobností pochovaných na tomto cintoríne je v porovnaní s ostatnými cintorínmi obdivuhodný a porovnateľný aj s významnými osobnosťami pochovanými na Národnom cintoríne v Martine.“

• VÝZNAMNÍ BRATISLAVČANIA

V správe sa ďalej uvádza, že novela nijakým spôsobom nenavrhuje žiadne oslabenie ani inú zmenu zákona o meste Martin. „Tento návrh však umožní občanom Slovenskej republiky, ako aj zahraničným návštevníkom hlavného mesta  nájsť a vzdať hold dejateľom a osobnostiam národného, kultúrneho aj politického života Slovenska, ktorých životná púť sa skončila po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.“ Poslanec a predkladateľ návrhu Miloš Svrček (SME RODINA) vysvetľuje, že v žiadnom prípade nechce mesto Martin pripraviť o inštitút Národného cintorína. Myslí si, že je potrebné reagovať na skutočnosť, že aj v Bratislave našli posledné miesto svojho odpočinku významné osobnosti politiky a kultúry. Pre Denník N sa vyjadril, že: „Dnes je situácia taká, že napríklad exprezidenta Kováča pochovali na Ondrejskom cintoríne, ale Alexandra Dubčeka v Slávičom údolí. Aj v Bratislave by tak malo vzniknúť jednotné miesto, kam by sa mohli ľudia ísť pokloniť našim osobnostiam.“

• LEN JEDEN

Naopak, bývalá ministerka kultúry Ľubica Laššáková (Hlas ‒ SD) upozornila na skrytú snahu vládnych poslancov vytvoriť z Ondrejského cintorína v hlavnom meste akoby druhý Národný cintorín s navýšenou dotáciou o dvestotisíc eur ročne. „Aby bolo vopred jasné. Mám obrovský rešpekt voči všetkým, ktorí významným dielom a svojím životom prispeli k rozvoju a šíreniu dobrého mena Slovenskej republiky doma i vo svete. Mám úctu voči všetkým, ktorí odpočívajú večným spánkom nielen na Ondrejskom cintoríne, ale aj iných miestach posledného odpočinku po Slovensku.“ Prekáža jej však niekoľko dôležitých faktov. „NÁRODNÝ cintorín môže byť len JEDEN, a tým je ten Národný cintorín v Martine, ktorý je vnímaním a štatútom súčasťou národného centra Slovákov. Nikto o tomto zákone nerokoval s predstaviteľmi martinskej samosprávy, inak by neobstál argument, že tento cintorín už nemožno rozširovať, a preto musí byť Ondrejský. Novela sa pripravila bez širšej spoločenskej diskusie, výsledkom čoho je vznik občianskej protestnej iniciatívy voči tejto novele zákona.“

V podobnou duchu sa vyjadril aj martinský primátor Ján Danko. „Musím priznať, bol som prekvapený, keď som sa dozvedel o nedostatku miest na Národnom cintoríne, a teda nevyhnutnosti vytvoriť nový v Bratislave. Áno, na Národnom cintoríne sú aj obsadené miesta, ale stále disponujeme voľnými kapacitami a pravidelne na ňom pochovávame. Naozaj nerozumiem, prečo mesto Martin vo veci, ktorá sa ho priamo dotýka, neoslovili, a čo je motiváciou snahy o presunutie pietneho miesta národného významu.“

• MATICA PROTI

Predsedníctvo Matice slovenskej vo svojom stanovisku, prijatom 18. marca 2021, s veľkým znepokojením prijalo medializované informácie o tom, že skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prostredníctvom novely zákona o Bratislave a novely zákona o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky navrhuje zriadiť nový Národný cintorín v Bratislave zo súčasného bratislavského Ondrejského cintorína. „Predsedníctvo MS odmieta akékoľvek pokusy o účelový politický zásah do nášho kultúrneho a duchovného dedičstva. Matica slovenská v tejto súvislosti v plnom rozsahu podporuje stanovisko primátora mesta Martin Jána Danka o neopodstatnenosti takýchto iniciatív a legislatívnych úprav. Matica slovenská sa rovnako stotožňuje s petíciou ‚Národný cintorín môže byť len jeden‘, ktorá vzišla z iniciatívy poslanca mestského zastupiteľstva Martin Michala Uherčíka a jeho kolegov, a taktiež sa aktívne zapája do jej podpory.“ Plánuje podporiť aj ďalšie aktivity za zachovanie len jedného Národného cintorína v Martine. „Preto v tejto súvislosti vítame snahu poslankyne NR SR Ľubice Laššákovej stiahnuť z rokovania návrh o vytvorení druhého národného cintorína z Ondrejského cintorína v Bratislave. Súčasne vyzývame aj ostatných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť či politické a názorové presvedčenie, aby prejavili iniciatívu vo veci zastavenia tejto kampane.“

• PRECEDENS

Hovorkyňa Matice slovenskej Veronika Grznárová pre SNN uviedla, že Matica slovenská považuje vytváranie duplicitného ústredného národného cintorína za umelé a ahistorické. „Namiesto toho by privítala diskusiu o koncepčnej starostlivosti o hroby významných slovenských osobností na rôznych miestach Slovenska, ktoré sú do veľkej miery zanedbané. Paralelný centrálny cintorín v Bratislave by vytvoril precedens pre ďalšie samosprávy s akýmkoľvek počtom významných osobností, pochovaných na ich územiach. Ak je niečo pozitívne v tejto súvislosti tak to, že sa aspoň otvorila diskusia k ostatným historickým cintorínom, kde odpočívajú významní slovenskí činitelia a ktoré sú, bohužiaľ, opomínané a zanedbané.“

Matej MINDÁR – foto archív

SLOVO O SLOVENSKU

Ako sa pustiť do veľkej témy na malom priestore? Veď Národný cintorín nie je škatuľka so zápalkami. Spočíva v ňom výkvet tejto zeme. Úctyhodní, skvelí muži; ženy skoro čítankové, takmer do rámu. V proroctvách a nádeji ľudu pozostalí. Vďakou otčiny zaodetí, chválou domoviny prikrytí… Slzy matky Slávy nad nimi…

            Martinské národné pohrebisko. Až kdesi z časov biblických vidieť skutky apoštolove, prítomné Matúšovo evanjelium a Kristove napomenutie o perlách vo válove.

            Keďže u nás sa to takmer vždy zvrtne na zákone a silu umu zdolá sila zrád…, pripomínam bratislavskému primátorovi, vnukovi  básnika, len jediným písmenkom pozmenený a aktualizovaný veršík jeho deda, lebo sa o mamonu v komplote s inými pustil do hry s figúrami, ktoré si zaslúžia oveľa, oveľa viac než len šachovú partičku na Napoleonovom vŕšku. Už mnohí si v hazarde s menom o pozlátku a falošné renomé nabili držku! A viacerí, čo teraz majú karty v rukáve, po nej ešte dostanú. Pažravá nad Dunajom chce opäť lízať niečiu smotanu. A mať svoj cmiter celebrít. Satinský, Dančiak a Labuda?  Alebo žeby Lamár? Schöne Naci…Veď čo je v tomto meste národné?! Len ak podľa názvu ‒ divadlo…

            Prechádzame sa s Kristínou martinskými štvrťami a rozmýšľame, ako pomôcť Benkovým sgrafitám na fasádach bytoviek, čo si naň pamätajú, jeho prítomnosti v tomto srdci Slovákov. Ako ho dostať do tepu a orientačných bodov, do kartografie vlastenectva, veď či je čosi vzácnejšie než národná postať, jej zem a hlina na hrudi?  Až od ohňov Patagónie za ňou túžil Bencúr a ako hlboký nádych či dúšok živej vody chýbala Cígerovi. Či tých, čo tam za morom zostali, neťaží a nemáta cudzina v ich večnom spánku? Máta! Rovnako však mat v domovine!   

            Kartografia srdca. Prvýkrát som po jej značkách vykročil ako žiačik. A prišiel  som do Martina na cintorín. Našiel som tu tých, ktorých som spoznával po písmenkách šlabikára a do tepu vkladal tvorcov obrázkov, čo mi ilustrujú cestu životom.

            Kráčame s Ing. arch. Kristínou Šubjakovou, predsedníčkou komisie územného plánu a výstavby, mestskou poslankyňou v Martine, členkou Dozornej rady – a tak trochu aj mojou kolegyňou v najstaršom spolku výtvarníkov ‒ k Národnému cintorínu, kde slúži aj ňou vytvorený orientačný systém v hrobových miestach, a tak ako zvyknú dobrí priatelia, rozprávame o všeličom zo včerajška a  dneška – aj o perlách a prasatách…  

Emil SEMANCO

3 OTÁZKY PRE: Jána DANKA, primátora mesta Martin

Skupina koaličných poslancov na čele s poslancom Sme rodina Milošom Svrčekom predložila do parlamentu novelu zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj zmena štatútu Ondrejského cintorína na druhý Národný cintorín. V súčasnosti je toto pietne miesto v hlavnom meste kultúrnou pamiatkou. Dodnes bol jediný Národný cintorín v Martine, ktorý má v správe práve vaše mesto. Akým spôsobom vnímate ako primátor Martina túto iniciatívu?

• Osobne si vážim každé pietne miesto na Slovensku vrátane Ondrejského cintorína. Myslím si však, že nie je vhodné, aby malá krajina ako Slovensko mala dva národné cintoríny. Držím palce všetkým ostatným pietnym miestam, nech zostanú národnými kultúrnymi pamiatkami, ale budeme tvrdo obhajovať, že Národný cintorín na Slovensku je len jeden a má zostať v Martine.

Poslanci podľa vás nepíšu v dôvodovej správe pravdu. Pri presadzovaní Ondrejského cintorína argumentovali aj tým, že cintorín v Martine je už kapacitne naplnený, čo odmietate. Podľa vás stále sú na Národom cintoríne kapacity na pochovávanie. Na Ondrejskom cintoríne našli posledné miesto svojho odpočinku aj poprední uhorskí politickí a spoločenskí činitelia, ktorí sa minimálne skepticky stavali k existencii slovenského národa. Nepovažuje to za akúsi skrytú provokáciu?

• Neprináleží mi hodnotiť, kto je kde pochovaný, a ani politizovať pietne miesto.

Podľa predkladateľov na tomto mieste sú pochované osobnosti moderných slovenských dejín, akými sú napríklad prvý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč, osobnosť slovenskej kultúry Július Satinský, ale aj osobnosti demokratického exilu, povedzme manželia Kalinovci. Obstojí podľa vás tento argument?

• Je to vždy vec pohľadu. Definovať, kto si zaslúži a nezaslúži odpočívať na Národnom cintoríne, mne neprináleží. Pre tieto ciele bol prijatý štatút. Je však nevyhnutné pripustiť, že aj štatút je dielom konkrétnych ľudí, a teda sa určite stretávajú pohľady jeho podporovateľov a kritikov.

Zhováral sa: Matej MINDÁR