Tri generácie hýbateľov slovenským národným životom
Text a f oto: Ján SEMAN
Rok 2026 vyhlásila Matica slovenská za Rok Viliama PAULINYHO-TÓTHA, aby si slovenská verejnosť dôstojne pripomenula dvojsté výročie narodenia jednej z najvýraznejších osobností slovenského národa. Táto iniciatíva však v sebe nesie aj symbolickú historickú paralelu. Práve v marci si totiž pripomíname aj stodvadsiate výročie úmrtia jeho syna Žigmunda Paulinyho-Tótha (6. marec 1906) a zároveň šesťdesiate výročie úmrtia jeho vnuka Jána Paulínyho-Tótha (15. marec 1966).
Tri generácie jednej rodiny tak v rozpätí takmer celého storočia spoluvytvárali slovenský národný, kultúrny, hospodársky i politický život. Rok venovaný Viliamovi Paulinymu-Tóthovi je preto zároveň príležitosťou pripomenúť si kontinuitu národnej služby, ktorá sa v tejto rodine prenášala z otca na syna a zo syna na vnuka.
■ NA TEPE NÁRODA
Viliam Pauliny-Tóth nebol iba básnik, publicista či politik. Patril k tým osobnostiam, ktoré dokázali idey štúrovskej generácie pretaviť do fungujúcich národných inštitúcií. Bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej a patril k úzkemu okruhu jej prvých vedúcich predstaviteľov. Podieľal sa na príprave Memoranda národa slovenského a po smrti Karola Kuzmányho sa stal jej prvým úradujúcim podpredsedom.
Významne sa zaslúžil o to, že Matica slovenská nebola iba symbolickou ustanovizňou, ale aj pracoviskom systematickej vedeckej a kultúrnej činnosti. Presadzoval vznik odborných odborov, dbal na odborné posudzovanie publikácií a podporoval rozvoj slovenskej jazykovedy, historiografie i prírodných vied. Osobitný význam mala jeho organizačná práca v regiónoch. Ako podpredseda Matice reorganizoval sieť jednateľov, rozšíril ich počet a posilnil spojenie medzi martinským centrom a národným životom v teréne. Práve schopnosť spájať kultúrnu, politickú a vedeckú prácu robila z Paulinyho-Tótha pre uhorské úrady mimoriadne „nebezpečnú“ osobnosť. V správe z roka 1874 bol označený za druhého najnebezpečnejšieho Slováka po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi.
Stál pri založení slovenského gymnázia v Turčianskom Svätom Martine, bol prvým predsedom Slovenskej národnej strany, poslancom uhorského snemu, publicistom i mentorom mladej generácie. Vytvoril most medzi revolučnou generáciou štúrovcov a obdobím organizovaného národného života v druhej polovici 19. storočia.
■ ČINORODÝ DEDIČ
Na dielo svojho otca nadviazal jeho syn Žigmund Pauliny-Tóth (1865 – 1906), ktorého stodvadsiate výročie úmrtia si pripomíname práve v marci. Narodil sa v Skalici, vyrastal v Martine a študoval v Přerove a v Nitre, odkiaľ prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Pre činnosť v tajnom študentskom spolku Zora bol v roku 1882 vylúčený nielen z tejto školy, ale aj zo všetkých škôl v Uhorsku. V štúdiách potom pokračoval vo Valašskom Meziříčí, v Kolíne a na obchodnej akadémii v Prahe.
Celý život sa venoval hospodárstvu a bankovníctvu. V Tatra banke v Martine postupne pôsobil ako úradník, zástupca riaditeľa a napokon v rokoch 1894 – 1903 ako jej generálny riaditeľ. Zohral významnú úlohu pri podpore slovenského priemyslu a hospodárskej samostatnosti, keď sa slovenské finančné ústavy usilovali obstáť v konkurenčnom prostredí uhorského hospodárstva.
Popri ekonomickej práci sa venoval aj literatúre a kultúre. Patril k druhej vlne slovenského realizmu, publikoval poviedky, fejtóny, cestopisy i odborné články o hospodárstve a priemysle v Národných novinách, Slovenských pohľadoch a ďalších periodikách. Zároveň spolupracoval s redakciou Národných novín a v roku 1900 zastupoval J. Škultétyho v redakcii Slovenských pohľadov. Pôsobil teda aj ako redaktor a aktívne sa zapájal do kultúrneho života v Martine ako člen Slovenského spevokolu a organizátor spoločenských podujatí.
Zúčastnil sa na založení martinského pivovaru i Dielne na náradie, v roku 1892 vykonával funkciu predsedu Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a v roku 1902 patril k vedúcim osobnostiam pokusu o založenie slovenskej továrne na celulózu v Martine. V roku 1901 neúspešne kandidoval vo voľbách do uhorského snemu v hornoturčianskom volebnom okrese. Žigmunda Paulinyho-Tótha možno vnímať ako osobnosť, ktorá spájala kultúrnu, literárnu a hospodársku činnosť s národnou emancipáciou Slovákov. Tak ako jeho otec budoval inštitúcie, syn sa usiloval o ich hospodárske zázemie a praktické fungovanie.
■ S ERBOM DEMOKRATA
Tretím pokračovateľom tejto rodovej línie bol Ján Paulíny-Tóth (1903 – 1966), vnuk Viliama Paulinyho-Tótha, ktorého šesťdesiate výročie úmrtia si pripomíname 15. marca. Narodil sa v Martine, študoval v Banskej Bystrici, Dijone, Paríži a Bratislave, kde vyštudoval právo. Od polovice tridsiatych rokov viedol vlastnú advokátsku kanceláriu v Bratislave.
V medzivojnovom období pôsobil ako advokát a politicky sa angažoval v Slovenskej národnej strane, ktorej sa v roku 1938 stal predsedom. Bol signatárom Žilinskej dohody o autonómii Slovenska, no zároveň sa staval proti autoritatívnym tendenciám a po vzniku Slovenského štátu odišiel do exilu. Počas druhej svetovej vojny pôsobil vo francúzskom a neskôr britskom exile, kde sa zapojil do československého odboja a stal sa podpredsedom Štátnej rady v Londýne. Po vojne pracoval v diplomatických službách a stal sa vyslancom Československa v Ríme. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa rozhodol nevrátiť do vlasti a zostal v exile, kde pôsobil ako redaktor vysielania BBC a spolupracovník slovenských exilových organizácií. Jeho život symbolizuje vernosť demokratickým a národným ideálom aj v podmienkach politických zlomov 20. storočia.
■ ROD TROCH EPOCH
Osudy Viliama Paulinyho-Tótha, jeho syna Žigmunda a vnuka Jána predstavujú výraznú kontinuitu slovenskej národnej služby. Prvá generácia budovala inštitúcie národného života, druhá sa usilovala o hospodársku a kultúrnu stabilitu, tretia niesla zodpovednosť v zápasoch moderných politických dejín a v exile chránila myšlienku slobodného Slovenska. Pripomínanie tejto trojgeneračnej línie je preto nielen pietnou spomienkou, ale aj svedectvom, že slovenské dejiny nevytvárali iba jednotlivci, ale celé rodiny oddané myšlienke národnej existencie.
