Najvýraznejšiu postavu slovenských dejov a novinárstva dnes pomaly nepoznáme
Dušan D. KERNÝ - Foto: L. LESAY
Jeden z najväčších talentov Československa je posledných dvadsať rokov pre verejnosť neznámou tvárou. Aj pre tých, čo ho poznajú, síce uznávanou, ale nenapodobňovanou autoritou, v ktorej stopách vlastne nikto nekráča. Nielen preto, že sa tam nezmestí, ale najmä preto, že to, ako písal dnes deväťdesiatnik Roman Kaliský (23. september 1922, Slovenská Ľupča), je výraz životného štýlu. Pravda aj to by bolo málo, keby Kaliský nemal charakter a talent, vynikajúcu slovenčinu – a životnú skúsenosť z čias, keď sa lámala doba a charaktery. Preto mohol napísať, že rokom jeho narodenia je rok 1944 – rok Slovenského národného povstania.
V ňom – v Kaliskom – žije veľkosť tohto činu, tohto najväčšieho ozbrojeného povstania v slovenských dejinách, ktoré Slováci aj sami zorganizovali a aj sami uskutočnili. Jedinou vetou: Rok narodenia 1944 – povedal Kaliský veľa o tom, čo sa zrodilo v onom roku.
Knižka skvelých esejí Konfrontácie, kde popri ňom prehovorili bez bolestínstva mnohí iní rovesníci, trebárs Peter Karvaš, vyšla na poslednom vrchole ešte všeobecne zdieľanej slovenskej hrdosti pre SNP v roku 1969 a ako reakcia na rok 1968 – práve vtedy išlo o to ukázať svoju akčnú samostatnosť v dejinách.
Rozhovor s Romanom Kaliským vedieme cez klenbu rokov, desaťročí, najmä tých posledných dvoch, pretože v nich sa ukázalo, čo to znamená byť chlapom na správnom mieste, čo znamená povstalecká skúsenosť – skúsenosť vstúpiť do zápasu v správnej chvíli a zmeniť tok udalostí. To presne Kaliský neopakovateľne urobil. A tak z mnohého, čo povedal, ale najmä čo napísal, sa skladá tento rozhovor ponad desaťročia. Jeho základom je kniha jeho textov uverejnených v Slovenských národných novinách, Literárnom týždenníku, Koridore a Slovenskej Republike. Má názov sa Na poslednom úseku a vyšla zásluhou Drahoslava Machalu v edícii Svedectvá v roku 1997.
V roku 1989 mal 67 rokov, skončil dvadsaťročnú „kariéru“ murára a údržbára, odišiel do hôr na chatu, bola augustová noc plná hviezd, potok pokojne zurčal, ohník svietil a praskal – je to scéna na vstup do politiky?
V Hlase Ameriky práve vysielali správu o zadržaní a obvinení z protištátnej činnosti Hany Ponickej, Vladimíra Maňáka, Antona Seleckého, Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského – chystal sa politický proces – bolo treba napísať Husákovi, prezidentovi; napísala mu skupina ľudí, ale ja aj osobný list, lebo som mu mal čo pripomenúť z jeho, Husákovej lepšej časti života. Odpoveď sme nikdy nedostali, ale oba listy sa stali verejne známe, odvysielala ich Slobodná Európa. Tak som sa aj v novembri 1989 – počas súdu nad Jánom Čarnogurským – neľahko, ale predsa dostal do súdnej siene. Kedysi, keď ma v roku 1971 prepustili, bol mojím advokátom – a na mojom procese aj jedným publikom...
Teraz bola sieň plná, pred „Justičákom“ bolo plno tiež, dav vyzývajú, aby sa rozišiel, stačí iskra a je zle, zhora zo schodíkov som sa ozval a povedal, čo bolo v súdnej sieni, ani amplión som nepotreboval – bol to môj prvý verejný prejav po vyše dvoch desaťročiach...
Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale proces s Jánom Čarnogurským sa začal päť dní po 17. novembri 1989, keď už všetko vrelo...
... proces sa konal v Bratislave 22. novembra, Dr. Čarnogurský bol obvinený z podvracania republiky, lebo vydával bez povolenia Bratislavské listy, o. i. v nich napísal „komunizmus historicky vznikol na protikresťanských základoch..., komunizmus zanikne, a tak sa prekoná súčasné rozdelenie Európy“. Čo nasledovalo na procese sa nedá nazvať inakšie, len veľkým sólom pre obžalovaného, Dr. Čarnogurský odsunul senát i prokurátora do úlohy štatistov, respektíve nahrávačov. Len jediný raz sa predseda senátu pokúsil naformulovať do zápisu jeho výpoveď, potom už súdna sieň dlhé hodiny počúvala obžalovaného, ktorý pokojne, sústredene, plynulým štýlom diktoval priamo do protokolu svoje stanoviská k jednotlivým bodom obžaloby..., obhajoval svoje právo vysloviť aj najostrejšie názory na marxistickú ideológiu a neudržateľné pomery v našej spoločnosti... Písal sa 23. november 1989. Pravda uverejnila agentúrnu správu ČSTK o Dr. Čarnogurskom ako nepriateľovi socializmu, klérofašistovi, hlásateľovi zániku komunizmu a človeku, ktorý žiada z ústavy odstrániť paragraf o vedúcej úlohe strany – noviny ešte ani nevychladli a ráno o 8.45 trestný senát mestského súdu vyhlásil v mene republiky rozsudok, ktorým Dr. Jána Čarnogurského spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Bola to historická chvíľa v dejinách politických procesov na Slovensku!
Pravda, usiloval si sa zaangažovať do toho aj vtedajšie VPN...
... bez úspechu. Vypočuli sme si názory, akoby prípad Dr. Čarnogurského i ostatných štyroch (z Bratislavskej päťky) bol iba akousi skupinovou záležitosťou. Vtedy aj zo západných vysielačiek bolo často počuť veľmi zúžené označenie „známy náboženský aktivista Ján Čarnogurský“. Preto som vo svojej poslednej reportáži pre Slobodnú Európu povedal: nie je to vôbec tak, Dr. Ján Čarnogurský je budúcim, ba už terajším slovenským politikom česko-slovenského formátu a európskeho rozhľadu, ktorý svojou koncepciou kresťanskej demokracie je povolaný priviesť na politickú scénu veľkú časť slovenského národa zahnanú hneď po roku 1945, ale najmä po februári 1948 do kúta a oficiálne dodnes zaťaženú akoby dedičným hriechom ľudáctva, slovenského štátu a takzvaného klérofašizmu. Dr. Čarnogurský je schopný, zodpovedný a pripravený dať tejto latentnej politickej sile pozitívny a produktívny zmysel.
Tieto slová sú z 23. novembra 1989 a dodnes môžu slúžiť ako etalón, ako vzor takého rozhlasového spravodajstva, ktoré má hodnotu prorockej predpovede. Samozrejme Roman by nikdy nezniesol a ani nikdy neznášal, keď sa mu v jeho prítomnosti pochlebovalo, lichotilo – neznáša to ani teraz – pri svojej deväťdesiatke.
My musíme hovoriť o ňom nie kvôli nemu, ale kvôli sebe – Roman Kaliský je jednou z mála postáv našich dejín, dejín slovenských publicistov, ktorý vedel uchopiť historickú chvíľu poriadne za pačesy – o tom svedčia jeho texty s dodnes elektrizujúcimi názvami: Pripravujme sa na vzkriesenie! Nečakajme na zázrak, konajme! Dajme zbohom federácii! Suverenita – prvý krok k samostatnosti, Návrh Deklarácie Slovenskej národnej rady o štátnej suverenite Slovenskej republiky.
Faktor času v období, keď je federácia v stave klinickej smrti, aby som parafrázoval dva názvy Kaliského statí, to bolo obdobie, keď novinár s povstaleckou skúsenosťou, so skúsenosťou z roku 1948 a s obdobím „odmäku“ šesťdesiatych rokov – zžitou s legendárnym Kultúrnym životom (o jeho limitoch a obmedzeniach vie dodnes kriticky hovoriť), bol na Slovensku jeden z mála, ktorý vedel čo urobiť pre jednotné, demokratické, slobodné, nezávislé a samostatné Slovensko, a jediný, ktorý vedel, ako to dať na známosť.
Jedna výnimočná legendárna scéna súvisí s textom Pápež Pavol VI. sa zaslúžil o SR. Odohrala sa 1. novembra 1990 a šťastní sú tí, ktorí ju zažili priamo alebo v televíznom prenose federálnej televízie, ako aj tí, ktorí si to vypočuli od samotného Romana Kaliského. Faktom je, že niečo také mnohovýznamové sa na Slovensku ani predtým a ani potom neodohralo.
Roman Kaliský osobne:
V dejinách slovenského národa sa 30. decembra 1977 odohrala udalosť ojedinelého významu: po 1 092 rokoch, ktoré uplynuli od smrti arcibiskupa Metoda (roku 885), sa Slovensko stalo samostatnou cirkevnou provinciou, keď pápež Pavol VI. pozdvihol Apoštolskú administratívu trnavskú na stupeň diecézy a túto diecézu súčasne povýšil s obvyklými privilégiami do hodnosti Stolice arcibiskupskej metropoly. Metropolitom Slovenska sa stala Jeho Excelencia arcibiskup Ján Sokol. V normálnej dobe by bola z toho veľká a zaslúžená sláva – historický krok presiahol hranice cirkvi, v istom zmysle sa stal štátoprávnym aktom, keďže dal do presného súladu hranice slovenskej cirkevnej provincie s hranicami Slovenskej republiky (vtedy ešte Slovenskej socialistickej republiky). Lenže doba bola nenormálna a osobitne nežičlivá voči šíreniu pravdivých informácií, slobode myslenia a vierovyznania zvlášť...
V Deň zmierenia 1. novembra 1990, ako svedčí Kaliský, „sa odohral impozantný pokus o prelomenie bariéry nevedomosti, neochoty a mlčania v Šaštínskej bazilike“. Po pontifikálnej omši, na ktorej bol prítomný aj prezident Václav Havel, vyšiel zo sakristie v bielom rúchu zvanom alba Gustáv Valach a predniesol pápežské dekréty v skvelom preklade Karola Kusíka, ako aj hlboké zamyslenie Milana Rúfusa a text Romana Kaliského: „... ohlas bol preveliký, pre mnohých obyvateľov Slovenska (o Čechách a Morave už ani nehovorím) to bol hotový objav, lebo sa po prvý raz, a to ešte pri takej vznešenej príležitosti dozvedeli, čo to vlastne Slovensko od pápeža Pavla VI. 30. decembra 1997 vlastne dostalo a ani o tom poriadne nevedelo.“
Tak Valach, Kaliský aj Rúfus posadili pápežské dekréty do rámca dejín, ale aj prudko tečúcej politickej doby. Len Valach a Kaliský mohli vydumať takúto udalosť. Vtedy, ktože si to pamätá, etnické politické strany na Slovensku, ktoré napokon dodnes neprestali so snahami o „osobitné biskupstvo pre občanov maďarskej národnosti“ vyhlasovali, že ich vrchnosť je v Ostrihome a nie v Trnave. Dokonca ústavné orgány (o. i. predseda SNR F. Mikloško) odmietli stanovisko kardinála Korca, aby pápežské dekréty boli vhodným spôsobom zakotvené do rozhodnutí Slovenskej národnej rady.
„Suverenitu slovenskej rímskokatolíckej cirkevnej provincie očividne, priam demonštratívne ignorovali mnohí kňazi a členovia rádov maďarskej národnosti spoza hraníc, nedbali na stanovisko metropolitu Slovenska Jána Sokola a v jednu májovú nedeľu v roku 1991 odbavovali manifestačnú pobožnosť spojenú najmä s modlitbami za ustanovenie maďarského biskupstva v Komárne a manifestácia, ktorej dalo politickú pečať Maďarské kresťansko-demokratické hnutie a Egyutellés, sa skončila provokatívne maďarskou štátnou hymnou, “ pripomína po rokoch R. Kaliský.
Pre Slovenské národné noviny môže byť len hrdosťou, že pôvodné rozprávanie o celej udalosti napísal Roman Kaliský pre toto matičné médium koncom roku 1992. Nie vždy na ich stránkach však Kaliský dostal slovo, dokonca ani keď bol neplateným podpredsedom Matice slovenskej – na rozdiel od svojich platených nástupcov. Stalo sa tak v prípade ekonomickej analýzy Jóbova zvesť – Matičný investičný fond, a. s., ilúzia a skutočnosť. Ešte dnes je vzrušujúcim čítaním logicky uvažujúceho človeka, príkladom toho, čo sa dnes nazýva investigatívna žurnalistika. Kaliský predviedol jej brilantnú ukážku rozbitím technológie kamuflovania v akcionárskej správe, dokázal absolútny krach zakladateľov a organizátorov Matičného investičného fondu. S chirurgickou presnosťou analyzuje zahmlievanie skutočností – a medziiným veľmi jednoznačne kriticky poukazuje aj na vtedajšieho predsedu MS a zároveň predsedu predstavenstva matičného fondu, a. s. – pripomeňme si – píše sa rok 1994. Uplynie viac ako pätnásť rokov, kým Roman Kaliský – výnimočná osobnosť slovenského a matičného života – dostane najvyššie matičné ocenenie, toľko trvá, kým vedenie Matice prehltne, čo jej Kaliský vmietol do tváre. Kaliský ako matičiar, ale zároveň aj človek, ktorý matičnému fondu zveril svoj diel z kupónovej privatizácie. A potom uplynie už len krátky čas a to, na čo poukázal Kaliský v roku 1994, si dnes čvirikajú na škodu Matice vrabce bulváru.
Sadnúť si s Romanom Kaliským k skutočnej či pomyselnej fľaši jeho obľúbeného koňaku vždy znamenalo potešenie z toho, ako presne, výstižne formuluje, ako v malých či veľkých veciach vie nájsť príhodné slovo.
Kaliského príbeh sa skrýva v tom, ako hovoril o iných...
Je neuveriteľné, ako dokázal veci povedať, svedčiť o nich tak, aby bolo zrejmé, že hovorí o príbehu, ktorý je súčasťou dejín – a pritom to boli „iba“ novinové články. Také je jeho svedectvo o tom, ako sa dostávali diela Alexandra Isajeviča Solženicyna do sveta vďaka bratislavským, slovenským novinárom a rusistom. O tom, ako Pavol Ličko dokázal prelomiť bariéry nepriepustnej sovietskej izolácie. Vtedy, pred rokom 1968, to bola doslova svetová literárna, ale aj politická senzácia. Ale bol to Kaliský, ktorý to po rokoch presne faktograficky rozpovedal. A nielen to. V časoch najtvrdších, keď po roku 1970 jeho novinárskeho kolegu Pavla Ličku väznili, šiel na jeho súdny proces. Presedel dni v lavici, aby mohol o všetkom podať svedectvo a bol živou prítomnou podporou pre človeka, ktorého v tých časoch mnohí opustili a niektorí aj ochotne proti nemu svedčili. Kaliský videl všetkých, videl aj „dokument“, ktorý urobili v bratislavskej televízii, ale tých nemenuje, len im dal na vedomie, že o nich vie.
Keď po páde starého režimu rodinu Pavla Ličku neodškodňujú, jeho osobne nerehabilitujú, nezrušia platnosť hanebného rozsudku – Kaliský sa verejne ozýva a žiada – ako jediný – rehabilitáciu muža, bez ktorého by sa svet a komisia pre udeľovanie Nobelových cien o Solženicynovi a gulagoch tak skoro nedozvedeli. Ale málo toho! Keď sa po rozpade Sovietskeho zväzu Solženicyn vracia tak originálne a nezabudnuteľne do vlasti – vlakom z východu, od Vladivostoku, od Tichého oceánu do Moskvy s mnohými zástavkami a vystúpeniami pozdravovaný ako prorok a napokon opäť umlčaný ignoranciou ruských, tentoraz už slobodných jeľcinovských médií – je to Roman Kaliský novinár, nie rusista, nie prekladateľ umeleckej literatúry – ktorý o Solženicynovej anabáze píše. S pochopením ju sleduje, tentoraz na stránkach Literárneho týždenníka.
Kameň po kameni neopakovateľne Roman Kaliský si postavil pomník zo slovenčiny, predvádza jej schopnosti v rukách umného človeka. Nasadil korunu mnohým udalostiam za posledných dvadsať rokov – veľkým i zdanlivo malým. Dodnes je neodmysliteľný od zápasu za slovenčinu, slovenský jazyk, slovenskú štátnosť i od matičného zápasu za to, aby sa obrodila, aby do nej nastúpila nová krv, aby sa Matica a matičné hnutie zmenilo. Roman Kaliský je ozdobou a pýchou slovenskej žurnalistiky a občianskych postojov – ibaže ho nepoznáme a nenasledujeme a on sám by tieto riadky z novín vyhodil. Bez Romana Kaliského by mnohé veci vyzerali úplne inak – a niektoré by sa vôbec nestali.
Viac na túto tému aj v článkoch:
Roman KALISKÝ - Muž rovný ako horehronská jedľa