Vstup do roku 2013 – nevyhnutnosť návratov a národná schopnosť predvídať
Dušan D. KERNÝ – Foto: archív autora
Pred rokmi sa vracal posledný spravodajca Československej tlačovej kancelárie z Afganistanu. Končila sa tam vojna jednej veľmoci. Rozpadávala sa oná veľmoc, dovtedajší svetový poriadok, ale aj Afganistan. Nikto nepredpokladal, že sa tu začne ďalšia vojenská operácia, ktorá prerastie do vojny, z ktorej sa bude ťažko odchádzať. V dejinách posledný stály československý spravodajca odchádzal, jeho posluha, ktorá každé ráno usilovne striekala okolie domu, aby niekto nestúpil na vyhrievajúce sa jedovaté hady, odlietal posledným lietadlom.
Aký bol let? Doletel som v poriadku. S kým si letel? V lietadle bolo niekoľko generálov, ale zväčša vysokí dôstojníci afganskej armády. Dobrá spoločnosť, človek si mohol by istý. Ani nie, oni všetci boli totiž v cínových rakvách...
Keď nedávno predstavoval svoje spomienky v bratislavskom Múzeu židovskej kultúry na Slovensku, Afganistan bol iba dávna epizóda. Dnes – kto by to vtedy čo len tušil – máme v Afganistane len občas reportérov na návštevách, zväčša v opevnených táboroch usídlených slovenských jednotiek. Česi zasa svojich u svojich zabarikádovaných jednotiek v Afganistane, ako povedal jeden český novinár, ani vystrčiť nos z pevnosti sa nedalo.
Sú tam v rámci operácie, ktorá sa začala v roku 2001, operácie spojencov Severoatlantickej aliancie Trvalá sloboda. Hlavným predstaviteľom Organizácie Spojených národov je tam slovenský diplomat Ján Kubiš. Ako jednu z hlavným úloh má okrem iného, aby Afganci pochopili, že OSN je odlišná organizácia s odlišnými cieľmi, ako majú vojská NATO. Dnes v Afganistane máme – Slováci aj Česi – len vojakov a všetko sa pripravuje na stiahnutie domov – desať rokov nestačilo na nijakú trvalú slobodu. Aj po stiahnutí jednotiek tam nejaké sily budú musieť zostať, aby Afganistan neupadol do úplného chaosu. Cvičíme miestne poriadkové sily a jedným z problémov je, aby niektorí z miestnych vojakov neobrátili zbraň proti svojim cvičiteľom, proti svojim spojencom. V tisícoch rakiev odchádzajú odtiaľto najrozličnejší príslušníci spojeneckých jednotiek operácia Trvalá sloboda, medzi nimi aj tí, ktorých zabili Afganci, ktorých mali ako budúcich spojencov cvičiť, ale obrátili proti nim americké zbrane, ktoré im Američania dali do rúk.
■ ZNALÝ SVETOBEŽNÍK
Slovenská televízia vysiela v polovici decembra 2012 reláciu pod názvom Čo vlastne robíme v Afganistane. A to tam sme od roku 2001. Teraz hľadáme odpoveď, lebo je zrejmé, že vojensky sa to tam nedá udržať. Afganistan pritom nie je hlavným bojiskom, hlavným priestorom, kam sa upiera naša pozornosť – je iba jedným z miest tohto sveta, kde sa kladú otázky o zmysle smerovania nášho úsilia, našej euroatlantickej civilizácie, o tom, či počujeme o problémoch hovoriť tak, aby sme im mohli veriť.
Jedným z autorov, ktorý prešiel v posledných desaťročiach celý svet a pravidelne o tom robí televízne filmy a vydáva knihy, je Peter Scholl Latour, niekdajší dlhoročný spravodajca nemeckej verejnoprávnej televízie vo Francúzsku. Pôvodné vzdelanie získal na jezuitskom gymnáziu, študoval v Libanone arabistiku. Dodnes sa každé ráno modlí po latinsky, urobí 25 drepov a 10 klikov, lebo je vo svojich 88 rokoch fit. Najnovšej knihe dal názov Die Welt aus den Fugen – Rozpadajúci sa, rozvrátený svet. Píše sa rok 2012 a dá sa povedať, že Peter Scholl Latour (ročník 1924) pozná svet ako málokto iný; dlhé roky pôsobil o. i. ako spravodajca verejnoprávnej televízie ARD v Afrike a v Indočíne; jeho predošlá kniha sa nazývala Arabská hodina pravdy.
Od roku 1988 je novinár na voľnej nohe a všetky jeho doterajšie knihy sa stali bestsellermi (pravda u nás neboli nikdy a nikým prekladané) a jeho televízne reportáže z ohnísk svetových konfliktov sú vysoko oceňované. Drobný detail – v prípade vojny v Juhoslávii, tvrdých bojov v Bosne a Hercegovine čakal Latour aj so štábom a s kameramanmi na bezpečnom mieste v Chorvátsku, kým mu televízna produkcia pošle auto vhodné pre štáb, kamery a vysielanie. Urgovali každý deň, pretože udalosti sa prudko vyvíjali. Keď však auto pre televízny štáb prišlo, všetci s uľahčením prijali ospravedlnenie produkcie – auto meškalo, lebo ho nechali v Nemecku vypancierovať proti mínam a pechotným zbraniam, helmy a nepriestrelné vesty boli samozrejmosťou výbavy. Na Slovensku je známy len jeden takýto prípad, keď pancierovaný mercedes za 13 miliónov vtedajších slovenských korún poslali diplomatovi v medzinárodných službách do Bosny a Hercegoviny.
■ AFGANISTANSKÝ ROZVRAT
Latour zastáva názor, že stiahnutie sa USA z Iraku a z Afganistanu zanechá – aj keď tam istý vojenský kontingent, ako to oznámil po svojom zvolení prezident Obama, zostane – rozvrátené štáty, ktoré sa ponoria do etnických a náboženských vojen. Nebezpečne sa vyhrotí konflikt okolo iránskeho atómového programu a Pakistan, jediný islamský štát, ktorý je vlastníkom atómovej zbrane, je tiež sud pušného prachu. Občianska vojna v Sýrii, ktorá je začiatkom konca posledného sekulárneho, teda neislamského štátu v oblasti, hrozí prerásť v celoplošný požiar. Počet štátov, ktoré sú liahňou terorizmu, nebezpečne narastá – a to najmä v Afrike. Napriek všetkému dostatku Európa a USA sa len ťažko medzinárodne presadzujú a ukazuje sa, že sú neakčné, nie sú schopné čeliť účinne tomuto vývoju. A to v situácii, keď sa Čínska ľudová republika mení na novú svetovú veľmoc a s tým sa aj presúva svetová politická rovnováha na prospech Ázie.
Latour si po celoživotných skúsenostiach kladie otázku: Čo zostalo z amerického sna? Zastáva jednoznačný názor, že stabilita USA, ako i stabilita americkej meny znamená aj pre ostatný svet a ostatné meny istú záruku. Pokiaľ ide o vojnu v Afganistane, už dávno nie je cieľom poraziť Taliban a vyhrať oneskorenú koloniálnu vojnu. Ide o to, aby sa americké vojská dostali postupne naspäť bez toho, aby Amerika utrpela priveľkú stratu prestíže. USA prekonali blamáž z prehry vo vojne vo Vietname, ale hospodársky úpadok USA, nesmierne rastúci počet nezamestnaných, nedostatočná sociálna starostlivosť – to všetko sa môže negatívne odraziť na stave schopností amerického kolosu či jeho neschopnosti, a to napriek technickej dokonalosti vydržať v takzvanej asymetrickej vojne. Nie je nijakým dobrým znamením, že spoločná európska mena pri zavedení mala výmenný kurz 0,80 centa a teraz stúpla na 1,40 dolára. V modernej technológii sú USA neprekonateľné, aj pokiaľ sa týka zbrojenia, ale USA sú neuveriteľne zadlžené u ČĽR – vo výške asi 1,2 bilióna dolárov. Obdivovatelia, ako aj kritici USA sú zajedno – o americkom globálnom monopole vo svete sa už hovoriť nedá. A ako bude vyzerať multipolárny svet, to nikto nevie povedať.
■ PERSONÁLNA KRITIKA
Latour na základe svojich najnovších ciest po svete a rozhovorov s poprednými štátnikmi kritizuje aj fakt, že sa nevyužívajú možnosti dialógu s Iránskou islamskou republikou, ktorá podľa neho vonkoncom nezodpovedá skreslenému obrazu americkej dezinformácie. Kritizuje aj USA a Európsku úniu, teda aj Slovenskom prijaté ropné embargo proti dovozu iránskej ropy – nemecká politika si tým reže do vlastného tela a nemožno sa čudovať stále sa zvyšujúcim cenám benzínu. Inak vidí aj nemeckých politikov: „Pokiaľ ide o spolkovú kancelárku a predsedníčku Kresťanskodemokratickej únie CDU Angelu Merkelovú, ako aj spolkového prezidenta Joachima Gaucka, chýba im aj ten najmenší cit pre spoločnú európsku identitu – a to všetko zrejme pramení v tom, že obaja vyrástli v provinčnom východonemeckom honeckerovom režime,“ teda v bývalej NDR, ktorá v roku 1993 prijala právny systém dovtedajšieho západného Nemecka. „Keď teraz sledujeme tú vychýrenú globalizáciu, ako sa mení priam na karikatúrny provincializmus európskych parlamentov, márne sa pozeráme po niekom, kto by bol zodpovedným štátnikom. Ktorí z nich si uvedomujú revolučnosť zmien, čo sa dejú vo svete a z roka na rok nadobúdajú čoraz väčšmi na význame. Keď sa pozeráme na prekvitajúci štát Singapur a jeho zakladateľa Lee Kwan Yewa, uvedomujeme si, že autoritatívny systém sa opiera o náuku konfuncionistického filozofa zo štvrtého storočia pred naším letopočtom? Zišlo by niekedy na um prvému nemeckému kancelárovi, ktorý sa stretol s čínskym despotom Maom, poučovať ho o prednostiach západnej demokracie?
Pokiaľ ide o Rusko, napísal Latour – pravda, po precestovaní celej oblasti – knihu Putinovo impérium medzi NATO, Čínou a islamom (2006). Pripomína aj teraz: „Americkým diplomatom a stratégom by sa zišla aspoň štipka rozvahy, aby si uvedomili spoločnosť záujmov na post v sovietskom priestore, kde stojí Rusko zoči-voči čínskej a moslimskej výzve – dôsledkom by mala byť spolupráca s Ruskom založená na dôvere. V rozpore s tým sa zodpovední politici na washingtonskom Potomacu vydali cestou tvrdení, že V. Putin sa usiluje o oživenie expanzionistického ruského vlastenectva a sprevádzajú to celou sériou protiruskej šikany, ale aj subverzných akcií (covert action), ako keby Kremeľ bol ešte stále vyznávačom svetovej komunistickej revolúcie. V skutočnosti, čo sa týka Západoeurópanov, objektívnemu pozorovateľovi sa to musí zdať veľmi bizarné. Je prinajmenšom čudné, ak predstavitelia krízami otriasaného kapitalistického systému vyčítajú Putinovi pri znovuzvolení úsilie po samovláde ako za cára a odvolávajú sa na všeobecne úplatné ľudské práva a demokraciu a s publicistickou vehemenciou to presadzujú, kde sa len dá.“
■ KREMEĽ NIE JE HROZBA
Z Ruska – tak v akom stave dnes je a v akej situácii sa nachádza – s určitosťou možno povedať nijaké nebezpečenstvo pre Európsku úniu nehrozí. Spoluprácu s Ruskom začal podporovať kancelár Schroeder, je to v nemeckom záujme. „Čo nás núti a aký význam to pre nás Nemcov má, že sa stále miešame do záležitostí Bieloruska a Ukrajiny, že sa rozhorčujeme nad nedostatočnou medicínskou starostlivosťou ‚plynárenskej princeznej‘oligarchyne Júlie Tymošenkovej?“
Až po stredoázijskú Kirgizskú republiku siaha americké úsilie pomocou amerických agentov pod krytím nevládnych organizácií rozvracať štáty a rôznymi trikmi vyradiť proruské sily – ale v moslimských postsovietskych štátoch to prinieslo len nezmieriteľné klanové a etnické krvavé nepokoje. Kremeľ si z toho postoja Západu urobil záver, že si nemôže nijakým spôsobom dovoliť – tak ako kedysi za Stalina – konfrontáciu na dvoch frontoch. Preto sa začala intenzívna spolupráca s ČĽR, o. i. obchodná, a spoločné vojenské manévre. Samozrejme, sú si v Kremli vedomí čínskej prevahy, ľudnatosti a možnosti, že v budúcich desaťročiach môže nastať migrácia z čínskeho východu na ruský západ. Otázka je, či v tomto je európsky záujem, záujem Európskej únie.
Napokon niečo aj o médiách: patrí to k vlastnostiam západných médií, že neraz s neuveriteľným oneskorením a so zarmucujúcou ignoranciou sa venujú veľkým témam kríz a oneskorene sa zaoberajú krízami súčasnosti a ak áno, píšu pamflety, vrhnú sa na nové senzácie, len čo sa objavia, a zabudnú na predchádzajúce. Reálny svet vyzerá inak a novinári by ho mali zobrazovať, aj keby šli proti prevládajúcej verejnej mienke. Povedané s inou autoritou, Tony Judtom: „Potenciál roku 1989, ktorý bol jedinečnou možnosťou na zmenu v medzinárodných vzťahoch a chápaní kapitalizmu, bol premárnený. Rok 1989 otvoril dvere globálnej neoliberálnej ideológii neviditeľnej ruky trhu – a to je nebezpečný trend.