Moyzesovo kvarteto slávi polstoročnicu

Zhovárala sa Anna SLÁVIKOVÁ ‒ Foto: archív autorky a SNN

Ako študent konzervatória začínal v Moyzesovom kvartete, ktoré v roku 1975 spoluzakladal. Sedem rokov bol členom sláčikového tria Amadé. V roku 2006 sa stal sólovým violončelistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a od roka 2008 pôsobí ako koncertný majster skupiny violončiel Slovenskej filharmónie. Je zakladateľ Medzinárodného festivalu umenia Hudba Modre, Slovenského festivalu umenia Hudba Trnave a Medzinárodného festivalu Divergencie v Skalici. Koncertoval v mnohých krajinách Európy, Ázie, v USA a Kanade, nahral dvadsať CD, sonáty a variácie pre klavír a violončelo od Ludwiga van Beethovena, Bachove sonáty a suity, ale aj skladby súčasných slovenských skladateľov. Získal Cenu za najlepšiu interpretáciu súčasnej hudby (Pražská jar, 1983), Cenu hudobnej kritiky (Mladé pódium, Karlove Vary, 1991), Cenu kritiky Slovenskej muzikologickej asociácie (Bratislava 2001). Na otázky SNN odpovedá koncertný majster a vysokoškolský pedagóg profesor Ján SLÁVIK, ArtD. (*1958).

• Chalani na základnej sa zvyknú naháňať za loptou, vy ste ťahali slákom na violončele. Bavilo vás to alebo ste iba plnili želanie rodičov?

Spočiatku som iba plnil túžbu môjho otca. Rád chodieval do kaviarne Štefánka, ale aj do Krymu najmä preto, že tam hrávali výborné cigánske kapely. Posedenie v týchto zariadeniach bral skôr ako koncerty a veľmi si želal, že raz, keď bude mať syna, dá ho vyučiť  v hre na hudobný nástroj. Jeho želanie sa splnilo. Začal som chodiť na Ľudovú školu umenia na Súťažnej ulici v Bratislave. Veľkým šťastím bolo, že som natrafil na veľmi príjemnú pani učiteľku Vieru Šokovú, ktorá ma učila hre na tento nástroj. Nielenže bola výborná pedagogička, ale mala úžasný vzťah k svojim žiakom. Bola akoby naša druhá mama, takže aj keby niektoré z nás detí nemalo príliš blízko k hudbe, ona nám tú cestu k notám priblížila. Vlastne ona ma doviedla k pánovi profesorovi Večernému, ktorý učil na konzervatóriu.

• S hrou ste začali ako sedemročný, a keď ste mali desať, založili ste si vlastné trio. V niečom to pripomína Mozarta…

Samozrejme, ako Wolfgang Amadeus som nebol, ale začínal som dosť zavčasu, a to je dobre, pretože prsty treba cibriť už od útleho detstva. Som rád, že som stretol kamaráta Stana Muchu, ktorý hral na husliach, a už ako desaťroční sme s naším klavírnym triom vystupovali na rôznych školských akciách.

• Existujú aj menšie violončelá alebo ste sa už ako dieťa museli pasovať s veľkým a ťažkým hudobným nástrojom?

Sú aj menšie violončelá: štvrtinové, polovičné, trištvrtinové, no a potom až nasledujú celé, čiže veľké. Malí žiačikovia hrajú na menších nástrojoch. Dokonca niektorým treba podkladať pod nohy podnožku, u nás sa tomu hovorilo šamlík. Takže pre menšie dieťa treba zohnať menšie violončelo, a ako rastie, nástroj treba meniť za väčší. Aj pre dievčatká, keďže sú subtílnejšie, sa vyrábajú tzv. dámske modely.  Ešte dobre, že školy zapožičiavajú tieto hudobné nástroje svojim žiakom, pretože aj keď ide o sériovo vyrábané violončelá, nie je to lacný špás. Takže aj ja som sa z malého modelu tohto nástroja, ktorý vážil vtedy také tri kilogramy, dopracoval až k veľkému. Ten mal spolu s obalom dobrých desať…

• Absolvovali ste ZUŠ, konzervatórium, VŠMU. Čo vás zlákalo na štúdium vo viedenskej vysokej hudobnej škole?

Akosi úplne prirodzene po absolvovaní VŠMU sme sa všetci štyria spolužiaci vybrali na viedenskú Hochschule für Musik und Darstellende Kunst, na ktorej učil vynikajúci pán profesor Franz Samohyl, ktorý  urobil obrovské gesto. Po svojej smrti nám odkázal všetky svoje partitúry. Pokladám to za prejav skutočného uznania našej práce a hold nášmu telesu. Som rád, že tú štafetu, ktorú sme svojím spôsobom od neho prevzali, môžeme niesť ďalej.

• Pred päťdesiatimi rokmi ste stáli pri vzniku nášho významného hudobného telesa ‒ Moyzesovho kvarteta. Prečo ste ho pomenovali práve takto ‒ a rátali ste s tým, že bude mať taký cveng i dlhoročnú tradíciu?

Ešte v bratislavskom konzervatóriu sme v roku 1975 založili sláčikové kvarteto. V roku 1981 sme sa premenovali na Moyzesovo. Venovali sme mu každú svoju voľnú chvíľu, mimoriadne radi sme nacvičovali nové skladby. Alexander Moyzes patrí medzi naše najvýznamnejšie osobnosti vážnej hudby. Osobne sme navštívili pána profesora Moyzesa u neho v jeho dome. Trochu zapochyboval, no zároveň vyslovil želanie, aby sme sa nevzdávali hneď pri prvých prekážkach, ktoré nutne pri zakladaní každého hudobného telesa nastanú. Želal si, aby sme sa nerozpadli, ako sa to stáva pri iných zoskupeniach. Teší ma, že sa nám to aj po tej polstoročnici stále darí. S týmto súborom som koncertoval v mnohých krajinách sveta a nahrali sme spolu vyše pol stovky CD nosičov. Dvadsať rokov sme patrili k Slovenskej filharmónii, potom sme boli komorným súborom Mesta Modra a neskôr Mesta Skalica.

• Pod komornou hudbou možno rozumieť menší orchester. V akom zložení funguje váš súbor?

Moyzesovo kvarteto má klasické zloženie: prvé husle, druhé husle, viola a violončelo. Zišli sme sa štyria kamaráti: Stanislav Mucha ‒ prvé husle (dnes Jozef Horváth), František Török ‒ druhé husle (dnes Július Horváth), Alexander Lakatoš ‒ viola, a Ján Slávik ‒ violončelo.

• Okrem niekdajšieho školského tria a stabilného kvarteta ste si zahrali s viacerými hudobnými telesami…

Na Slovensku som hral so všetkými orchestrami, ktoré tu sú. Z tých zahraničných spomeniem aspoň zopár ‒ barcelonský symfonický orchester Sinfonietta de Barcelona, Haydnove koncerty som interpretoval so Salzburským komorným orchestrom priamo v Mozartovom rodisku, Dvořákov violončelový koncert so Slovenskou  filharmóniou som absolvoval v Tokiu aj v Skalici.

• Priznali ste sa, že nemecký skladateľ z obdobia klasicizmu Ludwig van Beethoven je vášmu srdcu blízky. Čo máte naštudované od tohto hudobného velikána?

Verím, že to nebude pôsobiť ako chválenie, ale ako prví na Slovensku sme spolu s klaviristkou Danielou Varínskou naštudovali všetky Beethovenove skladby, ktoré skomponoval pre klavír a violončelo. Kompletne sme ich nahrali vo vydavateľstve Diskant a pred dvoma rokmi pre vydavateľstvo  Real  Music House  na CD. Neskôr som nahral i ďalšie skladby od iných skladateľov, ktoré mám vo svojom stálom repertoári ‒ Bachove sólové suity i sonáty, tie pôvodne zložil pre violu da gamba, no hral som ich na violončele. Nahral som aj Brahmsove  sonáty.

• Venujete sa aj súčasnej slovenskej vážnej hudbe?

Áno, a veľmi rád. Slovenská hudba ma sprevádza celým životom. Keďže som iniciátorom hudobných festivalov, zameraných na vážnu hudbu, usilujem sa osloviť našich skladateľov, aby napísali vždy nejakú novú skladbu, ktorú môžeme uviesť v premiére. Čiže tým ich vlastne nabádam, aby tie diela vytvorili. Takto som napríklad požiadal o premiéru pána Pavla Bagina, ale aj môjho vrstovníka Petra Zagara či Ľubicu Čekovskú. S Moyzesovým kvartetom sme odohrali približne dvesto diel slovenských skladateľov, mnohé nám ich autori aj venovali. Ilja Zeljenka mi venoval úpravu vynikajúcej skladby Musica slovaca pre štyri violončelá. Podobne mi venovali skladby Ladislav Kupkovič, Jozef Kolkovič, Egon Krák i Roman Berger.

• Založili ste Bergerovo trio…

Skladby nášho vynikajúceho a jedinečného hudobného tvorcu Romana Bergera hrávam s mimoriadnou radosťou aj napriek tomu, že sú poväčšine smutné až bolestné. Po viacerých rokoch účinkovania sme sa rozhodli, že súbor pomenujeme práve po tomto úžasnom človekovi. Som poctený, že mi maestro venoval svoju poslednú skladbu Dolcissimo pre sólové violončelo.

• Mnohé strunové nástroje sú známe zo staroveku. Violončelo, ako ho poznáme dnes, však nemá až takú dávnu históriu. Venovali sa hudobní skladatelia v minulosti komponovaniu pre tento nástroj?

Spočiatku zohrávalo violončelo podpornú úlohu basovej línie v hudbe. Až neskôr, asi pred takými tristo rokmi, sa začalo osamostatňovať ako sólový nástroj a trochu zmenilo aj svoj vzhľad. Postupne začali vznikať skladby virtuóznejšieho charakteru, ktoré podporovali samotný zvuk violončela. Nehralo sa iba v spodných polohách, ale častejšie sa používali i vyššie polohy. Vynikajúci taliansky hráč Domenico Gabrielli, neskôr aj Luigi Boccherini ovládali hru na violončele a sami aj komponovali. Pozdvihli tento nástroj na úroveň rovnocennú s husľami. Postupne sa k nim pridávali aj ďalší skladatelia. V súčasnosti je už dostatok hudobnej literatúry pre violončelo. Škoda len, že Mozart nemal nijakého priateľa violončelistu, pre ktorého by bol napísal krásnu skladbu. Jediná,  ktorú vytvoril pre tento nástroj, je Duo pre fagot a violončelo.

• Vzniká hudobná literatúra pre violončelo aj v súčasnosti?

Napočudovanie, v súčasnosti je violončelo na verejnosti veľmi obľúbené a mnohí skladatelia 20. storočia napísali nádherné diela pre tento nástroj. Či už to je Poliak Witold Lutoslawski, ale aj jeho krajan Krzystof Penderecki alebo Alfred Schnittke. Zo starších spomeniem Dmitrija Šostakoviča, Sergeja Prokofjeva. Všetci títo autori majú závažné skladby pre violončelo. Zo  slovenských autorov sú to Ilja Zeljenka, Ladislav Kupkovič, Roman Berger, Jevgenij Iršai, Vladimír Godár, Peter Zagar, Egon Krák…

• O koľkých interpretoch na Slovensku by sa dalo povedať, že sú majstri tohto nástroja?

Našťastie, hráčov na violončelo je na Slovensku viacero, o mnohých sa dá povedať, že sú výbornými hráčmi: Juraj Alexander, Jozef Podhoranský, Eugen Prochác, Jozef Lupták… Navzájom sa rešpektujeme aj inšpirujeme. Dôkazom je súbor štyroch violončelistov Cellomania.

• Ste pedagóg na VŠMU. Má výučba hry na violončele na Slovensku tradíciu?

Už sa dá povedať že áno. Začiatky sa datujú od prvých rokov minulého storočia. Veľmi silnú brázdu na tomto poli vyoral pán prof. Gustáv Večerný, ktorý bol vynikajúcim pedagógom na konzervatóriu. Po ňom prevzal štafetu Karol Filipovič, neskôr Jožko Podhoranský. Každý sa usiluje svojim žiakom odovzdať maximum. Keď je študent nadaný a má aj zmysel pre poctivú prácu, vtedy je výsledok najkrajší. Veľkú úlohu zohráva aj jeho usilovnosť a záujem o hru. Teší ma, keď sa dozvedám o svojich bývalých žiakoch, že našli svoje miesto v orchestroch či komorných súboroch.

• Súbežne učíte, aj koncertujete, dokonca vediete majstrovské kurzy. Dá sa to všetko zvládnuť, veď za týmito aktivitami treba cestovať dlhé kilometre?

Pravdaže, takéto aktivity, pri ktorých je potrebné cestovať, zaberajú veľa času. Donedávna som pravidelne viedol majstrovské kurzy v Žiline, ale aj v Dolnom Kubíne i v Komárne. Majstrovské kurzy sú vlastne sústredenia pre študentov či už z konzervatória, ale aj vysokej školy. Možno ich nazvať i letným sústredením pre mladých. Na týchto majstrovských kurzoch môžu hráči koncentrovane pracovať na svojich skladbách, ja ich usmerním a oni potom cizelujú už nacvičené diela. Je to taká akoby umelecká nadstavba, spoločne sa usilujeme naštudovať danú skladbu tak, aby vyznela čo najlepšie. Oni sa navzájom počúvajú, vzájomne sa inšpirujú, môžu si založiť aj malý súbor, v ktorom si odskúšajú svoju interpretáciu.

• Čo v tomto jubilejnom roku pripravuje Moyzesovho kvarteto?

Vo februári účinkujeme spolu so Slovenským komorným orchestrom na koncerte v Redute.  Dvadsiateho tretieho marca hráme recitál pre Albrechtinu vo Dvorane VŠMU, v júni vystupujeme na gitarovom festivale J. K. Mertza v Bratislave. Rokujeme o našom účinkovaní na Bratislavských hudobných slávnostiach a na jeseň máme aj vlastný samostatný cyklus koncertov vo Dvorane VŠMU. Čaká nás vystúpenie v Prahe a v lete vo Švajčiarsku.