Tvrdenia, že spoločenský prevrat v novembri 1989 pripravovali tajné služby, môžu dokresľovať  pozadie udalostí, ale nie jej pohnútku. Tou bola narastajúca nespokojnosť  obyvateľstva s režimom, pohyb  v Sovietskom zväze ‒  perestrojka a glasnosť ‒ i kruto prerušený sen o socializme s ľudskou tvárou, na ktorý  národ  ani po dvadsiatich rokoch nezabudol.  Vhodná chvíľa vzbury nastala, keď reálny socializmus, unavený  vlastnou „normalizáciou“ ,  stratil silu na udržiavanie moci podľa dogmatických predstáv nevýrazných či dokonca obmedzených politikov. Predohrami na Slovensku bola  sviečková manifestácia, primitívne likvidovaná políciou, trápne procesy niekoľko dní pred zlomom času. Nech by teda ktokoľvek a akokoľvek presvedčivo argumentoval zákulisím v radoch KSČ a ŠtB,  vplyvom Gorbačova na vývoj udalostí alebo réžiou spravodajských služieb USA, v princípe nemá pravdu. Istotne boli v hre.  Základným motívom novembra bol však výbuch voči  spôsobom správy štátu, nezabudnutý sen z jari 1968 a dianie v okolitých krajinách.

V nádhernom vrení ‒ ako v každom hrnci ‒ vyplával v pene ideálov aj všelijaký kal. Tak to už býva: práve on určil charakter nášho  vývoja. Do čela  koordinačných výborov, iniciatív a hnutí sa predrali ľudia bažiaci po úspechu a politickej kariére, nejeden s vedomím, že  to prinesie aj peniaze. Veľa peňazí. V tej chvíli sa už v nahote prejavila aj zákulisná hra mocných tohto sveta ‒ budúcich lídrov si vyberali kabinety a lóže ďaleko od Šumavy a Tatier ‒ aj preto sa naším prezidentom nemohol stať ľuďmi milovaný Alexander Dubček. Jeden zo služobníkov oných  lóží ho v istý podvečer nepustil na balkóne pražského Melantrichu dokonca ani k slovu.

Začali sa sľuby o blahobyte. Tí, čo to sľubovali, ho majú. Nechceli sme viac vstúpiť do nijakého paktu – a potom sme sa do NATO pretekali. Nechceli sme sa zúčastňovať na nijakej vojne ani len našimi zbraňami – otvorili sme trh pre iných a doma vytvorili armádu nezamestnaných…

Aj tak to bola veľká chvíľa. Nadýchnutie slobody. Obzor bez hraníc. Uvedomenie si sily národa.  November 89 nemôže za to, čo sme pobabrali.

     Ján ČOMAJ