AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
V začiatkoch nežnej revolúcie sa nám na televíznych obrazovkách predstavovali ľudia, ktorí pre svoje názory museli znášať v období totality príkoria. Postupom času sa rady disidentov rozrastali geometrickým radom. Ich nezanedbateľnou súčasťou boli najlepšie zarábajúci a obsadzovaní totalitní herci. K umelcom, ktorí boli na Slovensku naozaj zakázaní, patril spevák Jožo Barina. Kedysi založil rockovú kapelu For Meditation, ktorá ako prvá začala spievať slovenské texty. Jeden z nich, Purpurový smútok, sa stal Jožovi osudným.
Bola to reakcia na „čierny deň“, 21. august 1968. Rok po okupácii ČSSR sovietskou, maďarskou, poľskou, bulharskou a východonemeckou armádou dostali Barinovci ponuku účinkovať v Moste priateľstva medzi Bratislavou a Budapešťou. Hudobný režisér prikázal: „Nebudeme provokovať, vynecháme Purpurový smútok!“
Skupina začala hrať ako obyčajne. Keď prišiel na rad Purpurový smútok, Jožo mechanicky zahral prvé tóny a pieseň dohrali do konca. „Preboha. Čo ak to niekto počul?“ bedákal režisér. „Preboha, len to nikomu nehovorte!“ Neostalo však len pri jeho zbožnom prianí. V čase normalizácie videli reláciu milióny televíznych divákov a Barinov Purpurový smútok sa stal prvou zakázanou pesničkou. Jožo schytal dištanc v televízii aj v rozhlase. Až v čase perestrojkového uvoľnenia v roku 1987 mu Kamil Peteraj napísal text pesničky Slušný občan s priemerným platom. Hovoril o človeku, ktorý len platí „splátky, poplatky, šeky, účty, úplatky“, práve tak ako za „cudzie omyly a už nič ho nemýli“. Vtedajšej vrchnosti sa pesnička nepáčila, ako ani ďalší Kamilov text s výstižným názvom Na pohrebe lotra. Rozhodujúci človek v rozhlase, ináč vplyvný textár, povedal: „Nie!“ – a Barinov dištanc pokračoval až do roku 1996. Vtedy vo vysielaní televízneho Dobrého rána zaspieval moju pesničku Stíhači, do ktorej recitatív otcovsky nahovoril Gustáv Valach. Jožov manažér Fedor Lajda presadil toto číslo do galaprogramu pri vyhlasovaní Vojenského činu roka. Keď sa rozšírilo, že tam bude účinkovať Barina, do koncertnej sály Slovenského rozhlasu zamierilo veľa členov Jožovho fanklubu. Generálka prebehla výborne. Keď však večer ohlásili Stíhačov, tvár, na ktorú všetci čakali, sa na scéne neobjavila. Playback hučal z prázdneho javiska. Joža v zákulisí zaskočila Jana Kocianová, ktorá sa vyznala, že milovala jeho pesničky, ale poznala ho len podľa hlasu. Nadšený „disident“ sa s ňou zahovoril pri barovom pulte, a tak zmeškal svoj slávny návrat na veľké pódiá.
Speváčka Adriana Bartošová sa vyjadrila, že také čosi vo svojej profesionálnej kariére ešte nezažila. Zo šoku nás vyviedol jeden z vojnových veteránov generál Teodor Obuch, ktorý mi prišiel pogratulovať ku skvelej pesničke. „Ten Jožko Barina to zaspieval skvele. To myslenie stíhača, tá atmosféra bojov a skvelý Valachov recitatív. Stačilo zavrieť oči a mal som pocit, že som tam na nebi s nimi.“ Podobne zareagovali viacerí účastníci pamätného Barinovho návratu, ktorí si tiež mysleli, že neúčasť speváka na scéne bola – jednoducho v scenári.
Jožov „duchársky“ návrat však vyvolal obrovský záujem televíznych štábov. Na slávnostnej recepcii ho ukazovali všetky televízie v role someliéra s pohárikom v ruke a gratulácie nemali konca kraja. Od tých čias sa však nezmenilo nič. Barinu v rozhlase nehrajú. V televízii vyrábajú pompézne popové retro. Hrajú tam kadekoho, ale na Joža Barinu, ktorý ako prvý vniesol slovenčinu do tohto žánru, sa zabudlo. Žeby to bola náhoda, alebo skutočne niekomu stále prekáža? Komu? Žeby sme našli odpoveď v posledných veršoch jeho pesničky s charakteristickým názvom Na pohrebe lotra: „Žijeme už také dojímavé časy, že sa slušný človek hrdo k lotrom hlási.“