KOMENTÁR
Dušan D. KERNÝ
V Bratislave pracuje výnimočný svedok, zvnútra pozná útroby európskej politiky. Pani Anita Hugau je veľvyslankyňa Dánskeho kráľovstva v Slovenskej republike, bola pri tom, pri všetkých predsedníctvach svojho štátu počas rotujúcich predsedníctiev na čele Európskej únie. Tých predsedníctiev bolo sedem. Za dánskeho predsedníctva sa dohodovalo najväčšie rozšírenie – o desať nových členov Únie, medzi nimi bolo Slovensko.
Značná časť slovenskej verejnosti, politiky a médií si dobre pamätá Dánsko podľa Kodanských kritérií (1993). Stali sa natrvalo skúšobným kameňom. Už vtedy bolo zrejmé, ako je pre všetkých zahraničná politika súčasťou zápasu o identitu. A v rámci tohto zápasu o identitu samozrejme aj zahraničnopolitická publicistika.
V ďalekom roku 1993 Únia presadila pevné kritériá, kandidáti na členstvo v Únii ich museli záväzne splniť. Rakúsko presadzovalo poistku – aby kritériá boli záväzné aj po vstupe a pre všetkých. Rakúšania vnímali vtedy pád železnej opony ako faktor neistoty a nestability, o. i. aj vo vzťahu k vtedajšej slovenskej vláde.
Paradoxom je, že keď sa potom Kodanské kritériá záväzne prijali pre všetkých, napr. dánsky predseda vlády (Poul Nyrup Rasmussen) v parlamente informoval, že nie v Bratislave, ale vo Viedni sú problémy s nedodržiavaním kritérií. A to bola časť známeho celoeurópskeho bojkotu, izolácie vtedajších štrnástich členov Únie voči rakúskej vláde Schüssel/Heider.
Dalo by sa povedať, že kto druhému jamu kope, sám do nej padá? Treba si uvedomiť, ako mnohé, ak nie všetko, bolo inak. Dnes dánske predsedníctvo nepredsedá Európskej rade v zahraničnopolitických otázkach, to je úloha vysokej predstaviteľky pre zahraničie Ashtonovej, a prvý výsledok poznáme – zákaz nákupu iránskej ropy, súčasť zvyšovania medzinárodného tlaku v zhode s USA na Teherán.
Takisto vrcholným schôdzkam teraz už predsedá prezident EK Herman Van Rompuy. Dánsko dnes na rozdiel od Slovenska nie je členom eurozóny, hoci dánska koruna je viazaná na euro a Dánsko na rozdiel od Slovenska si môže dovoliť euro odmietať. Dánsko je tak už tretím štátom v poradí – po Maďarsku a Poľsku – ktoré predsedá orgánom Únie a nepatrí do eurozóny. Zmenená je totiž Únia, ktorej v tejto otázke predsedá – hlavnú „euroúlohu“ zohráva Nemecko a jeho kancelárka.
Dánske rozhodnutie počas predsedníctva nemrhať na zvyčajné darčeky a suveníry pripomína obrovský, mnohomiliónový škandál českého predsedníctva vlády pod taktovkou Sašu Vondru práve pre mrhanie na propagáciu. A porovnanie s Rakúskom? Kedysi Rakúsko podmienilo vstup Slovenska uzavretím atómky, dnes vtedajší kancelár a osobný priateľ a podporovateľ vedenia SDKÚ-DS sa vzdal poslaneckého kresla pre škandál okolo svojich štvrť miliónových odmien za poradenstvo v prospech – nemeckých atómiek.
Ak porovnáme niekdajšie postoje maďarskej politiky, diplomacie a médií a imidž v Únii a vtedajšie Slovensko s dneškom, niet do očí bijúcejšieho rozdielu. Únia si s presadením stále platných kritérií voči Budapešti „akosi“ nevie pomôcť. Orbánovo Maďarsko – a to po prvý raz – je však témou na najvyšších úniových úrovniach v čase dánskeho predsedníctva – súdiac podľa vyjadrení pani veľvyslankyne v Bratislave.
Rozdiel je medzi vtedajšou a dnešnou Úniou. Vtedy boli kritériá jasné – a dnes nie sú. Jasne znie len otázka: nie, čo prinesie Slovensko Únii, ale koľko zaplatí do kasy eurovalu? Vtedy bol jasný jazyk a jeho pozadie, európske hodnoty a miera, do akej sa vzdáme suverenity. Teraz bol už štrnásty rituál samitu Únie, po ktorom ešte stále nie je jasné, čo Európa urobí s následkami tri roky sa ťahajúcej krízy. Dnes sú tu veľké štáty, ktoré majú strach, aby zajtra nepadli do jamy, ktorú dnes vykopú pevne stanovenými finančnými kritériami iným.