Stanislav ZACHAR a storočnica druhej budovy Matice slovenskej

Text a foto: Ján SEMAN, IUMS

Dvanásty január patrí spomienke na muža, ktorého dielo sa dodnes týči v srdci Martina a neodmysliteľne patrí k príbehu Matice slovenskej. Stanislav ZACHAR (1869 – 1937), významný slovenský staviteľ, matičiar a spoločenský činovník, zomrel pred osemdesiatimi deviatimi rokmi, no jeho najväčší počin ‒ výstavba druhej budovy Matice slovenskej, vstupuje v tomto roku do symbolickej storočnice. Práve toto prepojenie osobného osudu a národnej stavby dáva jeho odkazu mimoriadnu aktuálnosť.

Stanislav Zachar sa narodil 13. októbra 1869 v turčianskej obci Valča do rodiny mlynára a tesárskeho majstra Jána Zachara, ktorý sa podieľal už na stavbe prvej budovy Matice slovenskej. Staviteľstvo tak Stanislavovi doslova kolovalo v krvi. Po štúdiách v Budapešti, vo Viedni a v rakúskom meste Graz, kde získal odborné vzdelanie i štátnu skúšku, rozvinul bohatú podnikateľskú a projektantskú činnosť, predovšetkým v Turci a vo Vrútkach, kde od roka 1905 viedol vlastnú stavebnú firmu.

• CHARIZMATICKÝ

Bol však viac než len úspešný staviteľ. Patril k charizmatickým osobnostiam verejného života, angažoval sa v kultúre, cirkevnom i spoločenskom dianí, bol zakladateľom vrútockého Sokola, čestným predsedom rímskokatolíckej cirkevnej obce, filantropom a aktívnym matičiarskym dejateľom. Jeho meno sa spája s desiatkami stavieb ‒ od verejných budov, železničných objektov a obytných kolónií až po približne päťdesiat kostolov rôznych konfesií. Aj za túto výnimočnú prácu mu pápež Pius XI. v roku 1928 udelil Rad svätého Silvestra.

Vrcholom Zacharovho životného diela sa však stala výstavba druhej budovy Matice slovenskej. Po obnovení Matice v roku 1919 sa ukázalo, že pôvodná budova už nevyhovuje. Sídlili v nej štátne úrady a kapacitne nestačila rozvíjajúcim sa aktivitám národnej ustanovizne. Po architektonickej súťaži, ktorú vyhral Ján Palkovič, boli stavebné práce zverené práve Stanislavovi Zacharovi. Základný kameň položili v auguste 1924, výstavba prebiehala do začiatku roka 1926 a výsledkom bola reprezentatívna klasicistická budova, ktorá sa stala novým symbolom matičného života.

• AJ MASARYK

Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 29. augusta 1926 počas pamätných augustových slávností za účasti desaťtisícov ľudí a prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Význam slávností vyzdvihla bohatá účasť oficiálnych štátnych reprezentantov, spolkov, cirkví, vzácnych hostí a početnej verejnosti. Podľa dobových údajov z viacerých zdrojov sa na nich zúčastnilo pätnásťtisíc až dvadsaťtisíc ľudí. Budova sa stala administratívnym, kultúrnym i duchovným centrom Matice slovenskej a svedkom mnohých kľúčových udalostí moderných slovenských dejín. Z jej pôdy vychádzali impulzy k národnému a ku kultúrnemu povzneseniu života Slovákov. V jej priestoroch pracovali významné osobnosti, ktoré formovali novodobé dejiny slovenského národa. Aj preto bola neskôr vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Keď si dnes pripomíname výročie úmrtia Stanislava Zachara a zároveň sa blížime k stému výročiu otvorenia druhej matičnej budovy, nejde len o suché dátumy. Ide o pripomenutie človeka, ktorý dokázal prepojiť odbornú zručnosť s hlbokým národným presvedčením. Jeho stavby nie sú len technickými dielami, ale nositeľmi pamäti, identity a kontinuity slovenského kultúrneho života.

• ODKAZ A DIELO

Stanislav Zachar zomrel 12. januára 1937 vo Vrútkach, kde je pochovaný v rodinnej hrobke. Jeho odkaz však zostáva živý v kameni, v priestore a v príbehu Matice slovenskej, ktorej pomohol dať nielen strechu nad hlavou, ale aj dôstojnú architektonickú tvár.