Šurianske stretnutia mobilizovali Slovákov a stále poskytujú príklad angažovanosti. Rok Ľudovíta Štúra je vhodnou príležitosťou na reflexiu matičných jazykových zápasov, predstavujúcich už generačný odstup a reprezentujúcich Maticu slovenskú ako mobilizačnú celonárodnú  ustanovizeň okamžite po páde režimu v roku 1989. Jednému z aktívnych matičných účastníkov udalostí tých čias, dlhoročnému členovi Matice slovenskej Stanislavovi  BAJANÍKOVI sme položili niekoľko otázok.

• Mladšia, ale aj staršia matičná generácia má dnes o tomto pohybe len strohé literárne alebo memoárové informácie. Stredná si tie udalosti a deje dobre pamätá, staršia je ponorená vo svojej nostalgii a v spomienkach. Ako ten čas vnímate s takmer dvadsaťpäťročným odstupom vy?

Iredentistické, nostalgické maďarské avantúry na Slovensku sa zrodili už na prelome rokov 1989 ‒ 1990. Bývalý maďarský politik M. D., žijúci na Slovensku, vykladal, že bol v bývalom režime prenasledovaný, v skutočnosti však išlo aj o jeho snahy presadiť maďarskú autonómiu v rámci tzv. proletárskeho internacionalizmu bývalej ČSSR a legislatíva o ochrane republiky mu vyniesla problémy. Rok 1989 ‒ 1990 poskytol týmto iniciatívam nové možnosti, vznikli nové politické strany a bývalé antimatičné hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) to všestranne podporovalo. Štúrova spoločnosť, Matica slovenská, Slovenské národné noviny, Slovenská národná strana, KSI Korene, Hnutie 61 krokov k slovenskej identite, Svetový kongres Slovákov, exilové spolky na celom svete, študentské hnutia, nová žurnalistika spojili sily a štúrovský zápas o slovenčinu ako politický nadobudol nevídané rozmery. Vyjsť z kabinetu na fórum znamenalo mobilizovať národné, občianske zázemie, a tak sa i stalo najmä pod vedením výboru a predsedníctva MS, čo možno hodnotiť ako unikátny historický výstup.

• V matičných novinách sme viackrát pripomenuli dvadsaťpäť matičných šurianskych stretnutí Slovákov z južného Slovenska ako nosný vplyv juhu na slovenský jazykový pohyb…

Po roku 1990 sme zdedili v jazykových otázkach právny chaos, čiastočne pretrvávajúci dosiaľ. Nič tak nevyburcovalo mladšiu i strednú životaschopnú generáciu ako jeho dosah: problémy v školách, kultúre, informatizácii, no najmä nové vlny autonomistických avantúr na Slovensku. Južnoslovenská inteligencia, pedagógovia to cítili na vlastnej koži. Matica slovenská, nové alebo obnovujúce miestne odbory MS tiež. Ponižovanie Slovákov – aj keď nie príliš transparentné, ale rafinované a mocensky poistené – bolo na dennom poriadku. Samosprávne, politické, riadiace funkcie, výsledky volebného zákona posúvali Slovákov do nižších kategórií na území svojho štátu. Cítili sme to ako neprijateľný tlak, ale aj ako výzvu opätovne sa hlásiť k svojej suverenite,  samostatnosti a z tohto postu vyplývajúcim právam.

Šurianske stretnutia zmobilizovali Slovensko, ale i štátnu bezpečnosť, politikov, informačné služby, komisárov, emisárov EÚ, Prahu a najmä domáce svetoobčianske politické zázemie. Ak vzala na seba Matica slovenská úlohu nielen mobilizovať, ale i moderovať nové slovenské hnutie, táto požiadavka vyplynula zdola. Podnes tvrdím, že tento hlas, sila národa je nenahraditeľná. Nová matičná a národne cítiaca generácia je opäť tohto dôkazom. Aj vy predsa patríte do jej radov. Možno by stálo za to zmobilizovať sa opäť a viribus unitis založiť nové všenárodné politické zoskupenie, keďže je toto rozhodujúca forma na presadenie našich záujmov doma i na pôde EÚ aj NATO. Výmena generácie je najaktuálnejší moment nielen v matičnom hnutí, ale i v slovenskej politike.

• Ako vieme, matičné a národné jazykové zápasy nenašli vo vtedajšej slovenskej, resp. česko-slovenskej politike okamžite priaznivý ohlas.

Podľa toho u koho. Nastoľovanie slovenskej jazykovej i štátnej suverenity nebolo ani bezpečné, ani populárne. Povedané Jergušom Ferkom pretrvávali nielen maďarské, česko-slovenské, ale i slovenské „vládne sebaklamy“. S odstupom času aj zápas s vládou, aj keď priaznivo naklonenou matičným jazykovým zápasom 1990 ‒ 1995, nebol márny. Skúšky, ktoré museli podstúpiť Slováci, sa stali jedinečnými. Mnohí politici, ktorí v tichosti s nami aj súhlasili, oficiálne ostávali pod direktívnym partokratickým tlakom. Ak vtedajší predseda vlády SR vyzýval na ústup z – údajne – „radikálnych“ matičných požiadaviek upozornením, že na maďarsko-slovenských hraniciach sa sústreďujú tanky, tým viac vyburcoval matičný terén. Napokon bola to vláda a parlament SR, ktoré potom ocenili tieto neoblomné matičné iniciatívy darom jedného originálu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky (1992)  do matičných trezorov, ako i Ústavy SR. No historický zlom zaznamenala aj prvá slovenská hladovka v Bratislave, ktorú podstúpilo vyše deväťdesiat prevažne mladých Slovákov. To si všimla nielen Európa, ale i svet. A za to im patrí vďaka, uznanie a ocenenie.

• Spomínate Európu a svet a rozruch, ktorý vyvolali matičné aktivity. Mohli by ste o nich uviesť viac?

Diplomati, európski komisári, politológovia z Európy, žurnalisti i zo zámoria sa stali hosťami viacerých diskusií a debát na našej pôde v Bratislave. To bol nevídaný matičný boom. Dokonca sme cítili, že viacerí hostia boli  do našich vecí – takpovediac – nasadení. Už v rokoch 1990 ‒ 1991 sme absolvovali viacero medzinárodných konferencií, organizovaných k jazykovým otázkam európskymi nadáciami a korporáciami v zahraničí. Pozoruhodne dobré styky sme mali najmä so slovanskou  diplomaciou v SR a s Maticami slovanských národov. Viacerí začali sledovať SNN, Celonárodné zhromaždenia, Vyhlásenia, Memorandá MS. Spomínam si, ako sme ich nechali prekladať do angličtiny pre novinárov, ktorí  po slovensky nečítali. Podporila nás  aj slovenská mládež v Maďarsku, Poľsku, slovenský exil v Európe i zámorí. Maďarsko – apropo – druhá strana Dunaja, jej diplomacia nečakali na konári. Dosiaľ pretrvávajúce trianonské traumy – Maďari na Slovensku, v Rumunsku, Ukrajine, vo Vojvodine – neutíchajú, maďarský Jobbik, znova pôsobiaci aj na Slovensku, je toho dôkazom.

Parížska mierová konferencia po druhej svetovej vojne zakazuje porazeným národom, teda aj našim susedom, organizovať hnutia, ktoré volajú po revízii hraníc, iredente, no naša aj európska politika to trpí. Po revízii a autonómii volali maďarské politické hnutia už v roku 1990, čiastočne aj v totalitnom systéme. Preto im pohyb na slovenskom juhu spôsoboval vrásky a vyrýva ich doteraz.  Matica slovenská,  aj keď jej to niektorí pripisovali, neprejavovala šovinistické ambície. Šurany, Komárno, iné miestne odbory MS na juhu nabádali našich maďarských a rómskych spoluobčanov na slovenskom juhu na pokojné spolužitie, rozvahu, vzájomnú toleranciu. Veľmi nám pomáhala aj podpora Slovákov z bývalej Juhoslávie, Rumunska, Maďarska, Bulharska, ktorí tu žili od druhej svetovej vojny.  Až neskoršie nadiktované politické podmienky SR, Rámcový dohovor o ochrane národných menšín (1995), Európska charta regionálnych a menšinových jazykov (2001) riešili vzájomné práva na novej úrovni.  Matica slovenská bránila záujmy Slovákov a na to mala aj právo.

• Jazyk ako politikum. Tento punc mu dala Matica slovenská – nepolitická inštitúcia…

Matica slovenská ako verejno-právna ustanovizeň je nestranícka, ale sotva  môže ostať nepolitická. Polis – ako obec, vec verejná, sa zaoberá verejnou potrebou národa doma i vo svete. Ak sa pod jej iniciatívu Za tú našu slovenčinu už v roku 1990 podpísalo vyše tristoštyridsaťtisíc občanov,  získala verejný mobilizačný mandát, a to potvrdili  snemy, valné zhromaždenia MS. Dalo by sa povedať, že táto matičná súčasť dejín, sui generis, nemá v jej histórii obdobu, jedine ak pred jej založením Memorandom z roku1861, keď si Slováci žiadali jazykové právo a svoje „Okolie“.

Jazykový matičný zápas z roku 1990 odštartoval zápas Slovákov o svoje moderné „Okolie“, suverenitu, ústavnosť a štátnosť. Aj štúrovci svojím Memorandom z roku 1849 takto konali vo Viedni, o čom sa málo vie a čo treba osobitne prezentovať. No a po nich prišli ďalšie národné „očisťovacie“ iniciatívy, najmä dve slovenské štátnosti  s vyvrcholením v roku 1993. Druhým Memorandom slovenského národa z roku 1991 sa MS ako jedna z prvých prihlásila k „slovenskej štátnosti“. A nielen k nej. Má nárok zriadiť pre vývin slovenskej štátnosti vedecko-výskumné a prezentačné pracovisko. Ako správca MS máte vážnu úlohu pred sebou.

• V matičných dokumentoch sa viackrát spomína ‒ matičná ekuména. Ako hľadíte na tento pojem a jeho obsah?

Matičný terén je nanajvýš ekumenický, duchovne i národne prepojený doma i v slovenskom svete. Jazyk, identita, duch spájal a spája všetkých. Štúrovci sú toho eklatantným príkladom. Nebyť otca Slovákov J. Hollého sotva by sa tak ujal aj Ľ. Štúr a jeho doba. No čo je pre moderného Slováka najpodstatnejšie, ak sa hlaholika stala „európskym“ jazykom v 9. storočí, štúrovská,  pravda dnes už vedecky upravená kodifikácia je uznaný moderný európsky jazyk v rámci EÚ. Ak sa Európa vzdá duchovnej ekumény, otrasie sa vo svojich základoch. A Matica slovenská, ako to možno podotknúť, tiež.

• Ako vníma slovenský svet Ľudovíta Štúra a jeho jubileum?

Kým dovolila naša exekutíva likvidovať pomenovania ulíc a priestranstiev po národných dejateľoch na území Slovenska, novodobé ponižovanie slovenskej identity jazykovo zmiešaných území, slovenský svet si niekoľko desaťročí Štúra cení, váži. Urobili tak Slováci v USA, Kanade, Argentíne, Ukrajine, Austrálii, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Rakúsku, Česku. Po cyrilo-metodských, štefánikovských motívoch je štúrovský najzastúpenejší vo vzdelávaní, v prezentácii, vo výskume slovenského zahraničia. Cenné je, že na propagácii Ľ. Štúra ako vzdelaného evanjelika majú leví podiel aj vzdelaní katolíci v slovenskom zahraničí, a to je príklad ekumény, ktorá národ spája. Ak upustili slovenskí zahraniční evanjelici od biblickej češtiny, aj to je dôkaz štúrovského jazykového vplyvu na ich duchovný a liturgický život. Aj tu má Matica slovenská svoje miesto.

Napokon sa mi patrí poďakovať všetkým matičiarom i nematičiarom, ktorí sa v histórii aj v súčasnosti doma i v slovenskom svete o toto zaslúžili. Rok Ľ. Štúra mal svojich predchodcov a som presvedčený, že bude mať aj svojich nástupcov.

Zhováral sa Maroš SMOLEC ‒ Foto: archív SNN