BANDA nemusí byť len nadávka
Zhovárala sa Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: archív Nový Populár, hudba.sk
V mladosti účinkoval v džezrockovej kapele, vo viacerých nitrianskych a v bratislavských folklórnych súboroch, v bluesovom zoskupení, ale aj v profesionálnych folklórnych telesách, ako sú Ľudová hudba Miroslava Dudíka, Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu či Lúčnica. Neskôr založil vlastnú Ľudovú hudbu Samka Smetanu a world music skupinu BANDA, kde je lídrom, frontmanom, spevákom, huslistom, mandolinistom a hlavným aranžérom. Ako huslista, violista a spevák pôsobí aj v etnofolkovom zoskupení Trojka Zuzany Homolovej. Porozprávali sme sa s muzikantom Samom SMETANOM (1965).
Svoju skupinu ste pomenovali dosť hanlivým slovom BANDA. Prečo ste jej dali taký názov?
Bolo to kolektívne rozhodnutie v kapele a názov mal naznačovať spätosť s tradíciou. Tak sa totiž kedysi na Slovensku nazývali skupiny hudobníkov a zároveň je to dráždivé, ľahko zapamätateľné. A keďže toto slovo majú v názve stovky mexických dychoviek a ďalších hudobných zoskupení, najmä v španielsky hovoriacich krajinách, používame v zahraničí a na označenie pomenovanie BANDA Slovakia.
BANDA nedávno oslávila dvadsať rokov od svojho založenia. To je celkom slušné jubileum. Koľko členov má vaše zoskupenie a približne koľko koncertov ste s ním absolvovali?
BANDA sa kreovala približne v roku 2003 z členov Ľudovej hudby Samka Smetanu, teda z kovaných folkloristov, doplnených hráčom na perkusie. Prvé roky sme boli piati – cimbalistka Betka Lukáčová, violista Ivan Hanula, basista Peter Obuch, perkusista Eddy Portella (neskôr Roman Kozák), ja ako huslista a mandolinista, pričom všetci spievame ‒ až neskôr sme pribrali speváčku a klávesistku Evku Brunovskú.
V rovnakom čase perkusistu nahradil hráč na biciu súpravu Igor Ajdži Sabo. Odohrali sme stovky veľkých koncertov na významných festivaloch i malých klubových scénach na Slovensku, ale často hráme aj v Čechách a na Morave a príležitostne aj inde v zahraničí (Nórsko, Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Veľká Británia, Poľsko, Taliansko, Ukrajina, Holandsko, Srbsko, Južná Kórea).
V roku 2018 ste vydali album Telegrafy. Znie ako skrátená pošta. Čo v tých telegrafoch posielate poslucháčom?
Správu o tom, že sme sa počas stáročí vnútorne veľmi nezmenili, že tradičná kultúra svojou emocionálnou hĺbkou dokáže osloviť aj moderného človeka.
Nie je to vaša prvotina. Už predtým ste vydali štúdiové albumy BANDA jedna (2010) a hraBANDA (2014), v ktorých prinášate ľudové piesne z viacerých regiónov i štýlových vrstiev. Z akých zdrojov vychádzate?
Piesne so základným náčrtom aranžmánu a s autorskými medzihrami či refrénmi prinášam do kapely zvyčajne ja a vychádzam najmä zo zbierok ľudových piesní (Poloczek, Galko, Bartók, Plicka, Burlasová), z archívnych nahrávok tradičnej ľudovej hudby, ale v poslednom období vyťahujem aj z vlastnej pamäti, najmä z rodinnej tradície, a tiež z vlastnej muzikantskej skúsenosti. V prípade nášho vianočného albumu BANDA si koleduje (2022) sú to aj spevníky viacerých cirkví a špecifické zbierky vianočných ľudových piesní.
Ako prijíma publikum toto netradičné spojenie starej známej piesne v modernej podobe?
Treba povedať, že sa zameriavame vyslovene na menej známe či dokonca zabudnuté ľudové piesne. V prvých rokoch sa ozývali sem-tam aj kritické hlasy, ale v poslednom desaťročí v zásade už len pozitívne. Naše albumy a koncerty boli vysoko hodnotené aj v zahraničí, napríklad v prestížnom rebríčku World Music Chart Europe, ale aj doma ‒ za Telegrafy sme získali žánrové ocenenie Radio-Head Awards 2018.
Chvályhodné sú aj koncerty pre deti. Aký repertoár ste zvolili a odznie na nich aj sprievodné slovo, ktoré by malo v deťoch prebudiť záujem o kvalitnú muziku?
Vytvorili sme si špeciálne programy pre rôzne vekové a vedomostné skupiny detí a mládeže: pre materské školy, zvlášť pre prvý a druhý stupeň základných škôl, pre stredné školy, pre mentálne postihnuté deti, pre rodičov s deťmi a pre žiakov základných umeleckých škôl. Predstavujem im tradičné formy ľudovej hudby a zároveň možnosti ich tvorivého využitia v súčasnej hudbe. Moderátorsky sa na výchovných koncertoch zapájame skoro všetci, predstavujeme, primerane veku, každý vlastné hudobné nástroje a ich funkciu v ľudovej muzike, starším predstavíme aj niektoré regionálne štýly ľudovej hudby, ba aj si spoločne zaspievame. Deti to baví a nadšene oceňujú nielen pútavosť výkladu, ale najmä naše osobné nasadenie počas koncertu.
Ste bývalým dlhoročným redaktorom pre folklórnu hudbu Hudobnej redakcie Slovenského rozhlasu. Nechýba vám táto práca?
Mal som prácu v rozhlase veľmi rád a myslím si, že to bolo na mojich dramaturgických, redaktorských a moderátorských výkonoch poznať. Ale ak som sa chcel aj naplno venovať muzike, už sa to v istom veku nedalo, rozhodol som sa po dvadsiatich piatich rokoch z rozhlasu odísť. Ale áno, chýba mi tá práca, najmä nahrávanie v teréne, a určite mi chýbajú aj moji skvelí kolegovia.
Na srdci vám leží aj ľudová architektúra. Ako dokážete vplývať na jej zachovanie a renováciu?
V mladosti som sa okrem folklórnych festivalov každé prázdniny venoval aj brigádam organizovaným dnes legendárnou ZO6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorého som hrdým členom, na záchranu chátrajúcich senníkov, salašov, dreveníc, sypární a iných objektov ľudovej architektúry po celom Slovensku.
Považujem ich za dôležitú súčasť krajiny a našej historickej pamäti. Azda najznámejšou pamiatkou, ku ktorej záchrane som aj ja prispel, je vodný mlyn a píla v Kvačianskej doline. Ochranárske hnutie podporujem ako hudobník na kultúrnych a spoločenských podujatiach a snažím sa verejne prezentovať environmentálne myšlienky a pohľad na svet. Som aj držiteľom titulu Ambasádor životného prostredia.
